Ahojte! Ozývam sa s ďalšou jednorazovkou rozdelenou na dve časti. Tentoraz je to viac výplod môjho podvedomia, ako vedomia, keďže sa mi to dnes snívalo :D A pretože to bol tak dobrý nápad, musela som to napísať :D Dodám len, že postavy sú reálne žijúce (môžete ich vidieť na obrázku- naľavo Jaejoong a napravo Yunho). Tak si to užite, čoskoro pridám aj druhú časť :) (to znamená zajtra :D a myslím to vážne, pretože už je napísaná :D)
obsah: Yunho sa dostal do tej istej jednotky ako jeho najlepší priateľ. Ako jeho podriadený mu pomáha aj s výskumom, do ktorého sa Jaejoong pustil. Ich počiatočné nadšenie sa rýchlo zmení na horor, keď sa Yunho nečakane stane ďalším páchateľom v ich výskume.
Yunho plný nedočkavosti vkročí do kasární svojej novej jednotky. Nie je nadšený, že musí absolvovať povinný vojenský výcvik, no vďaka veľkej dávke šťastia ho strávi práve so svojim najlepším priateľom. S Jaejoongom po jeho boku budú tie dva roky tu určite únosné. Namieri si to rovno do spoločenskej miestnosti, kam bol nasmerovaný. Postáva tam niekoľko desiatok nových vojakov, každý z nich má pri nohách veľký vak. Pustí na zem ten svoj a zvedavo sa obzerá naokolo. O chvíľu dorazí posledná hŕstka mužov a dnu vojde ich generál a pár vyššie postavených vojakov. Vie však, že si ich nemôže prehliadnuť, pretože musí upriamiť pohľad pred seba a salutovať. Počas celej uvítacej reči ich nechá generál stáť v pozore.
,,Každý z vás je pridelený do tímu patriaceho pod jedného zo skúsenejších vojakov. Sú vašimi nadriadenými, rešpektujte ich rozkazy.“ pokračuje generál, kým sa pred nimi prechádza.
Nakoniec opäť zastane na mieste a v miestnosti nastane napäté ticho.
,,Verím, že pre túto jednotku budete prínosom.“ prehovorí nakoniec a s tým sa rozlúči.
Hneď ako sa za ním zavrú dvere, iný, jemnejší hlas povie: „Pohov.“
Všetci hneď uvoľnia napätie vo svojich telách a zvedavo si obzerajú vojakov so zoznamami pred nimi. Yunho ich letmo prebehne pohľadom. Oči mu spočinú na peknej, jemu dobre známej tvári a usmeje sa.
Jaejoong jeho úsmev opätuje a opäť sa ujme slova: „Desiatnik Kim Jaejoong. Moju skupinu tvorí 10 z vás. Keď prečítam vaše mená, vezmete si svoje veci a budete ma nasledovať.“
Následne začne čítať mená.
,,..Jung Yunho...“ je všetko, čo Yunhovi stačí počuť, aby jeho nadšenie vzrástlo.
Jaejoong chytí svoj zoznam pod pazuchu a kývne na nich, aby ho nasledovali. Yunho okamžite chytí svoju tašku a pretlačí sa priamo k Jaejoongovi. S úsmevom drgne do jeho ramena. Na oplátku dostane po hlave doskami s papiermi.
,,Nemysli si, že ťa budem šetriť len preto, že sme najlepší priatelia.“ zaškerí sa naňho Jaejoong.
Vedie ich dlhou chodbou s dverami po oboch stranách až zastane pred jednými označenými B4.
„Nebudete na izbe všetci spolu. Šesť z vás bude tu,“ ukáže na dvere pred sebou, ,,a zvyšok na B5. Môžete sa rozdeliť ako chcete, no ešte dnes mi donesiete zoznam.“
Prehrabne sa papiermi vo svojich rukách a jeden z nich podá Yunhovi.
,,Keby ste čokoľvek potrebovali, mali nejaký problém, nájdete ma dole na prízemí, izba A2.“
Prehliadne si ich.
Keď uvidí zmiešané emócie na ich tvárach, upokojujúco sa usmeje a dodá: ,,Nemajte obavy, je to tu fajn, pokiaľ si plníte svoje povinnosti. Dúfam, že spolu budeme dobre vychádzať.“
Naposledy sa na nich usmeje a otočí sa na odchod.
Ponáhľa sa do knižnice, kde sa má stretnúť s Jaejoongom. Od jeho príchodu do jednotky ubehli už viac ako tri mesiace a celá ich skupinka sa aj vďaka jeho priateľovi dostala medzi tie najlepšie spomedzi nováčikov. Netrvalo dlho a Yunho sa dozvedel, že Jaejoong sa okrem výcviku venuje aj inej činnosti. Keďže pracoval ako profesor histórie, začal sa zaujímať o minulosť svojej jednotky čisto zo zvedavosti. No len do chvíle, kedy narazil na podivný prípad. Ako Yunhovi vysvetlil, dalo mu zabrať presvedčiť nadriadených, aby mu povolili preskúmať tento prípad bližšie a ešte ťažšie bolo presvedčiť ich, aby sa k nemu Yunho mohol pridať. Yunho doteraz nemal potuchy, ako sa mu to podarilo. Zrejme pomohol fakt, že Jaejoong bol vo svojom odbore celkom uznávaný a Yunho mal potrebnú inteligenciu, aby mu mohol pomôcť. V knižnici našiel Jaejoonga stáť nad dvoma krabicami plnými rôznych novín a spisov. Zahliadol aj pár knižiek pripomínajúcich denníky.
,,Toto je všetko, čo som našiel. Viem, že to vyzerá ako chaos, ale sú zoradené podľa dátumu.“ oznámil mu.
Prikývol na odpoveď, no potom povedal: ,,Dobre, takže... O čo presne tu ide? Naposledy si mi nemohol vysvetliť podrobnosti.“
Jaejoongova tvár sa hneď zmenila na vážnu. Sadol si a kývol na miesto vedľa seba.
Keď si Yunho prisadol, prisunul sa celkom k nemu a spustil tichým hlasom: ,,Boli tu prípady, kedy sa pár ľudí menilo na....príšery.“
Yunho mu venoval neveriacky pohľad a už otváral ústa, no Jaejoong pokrútil hlavou a pokračoval: ,,Iné vysvetlenie pre to nie je. Prešiel som väčšinu z nich,“ kývol hlavou na krabice pred nimi ,,a všetky opisovali rovnaké príznaky. Páchatelia sa vždy sústredili okolo jedného vojaka. Neboli to ničím výnimoční muži či ženy. Často boli opisovaní s červenými očami a zvieracími pazúrmi miesto rúk.“
Pri poslednej vete Jaejoong stíšil hlas do šepotu a naklonil sa k nemu ešte bližšie. Ich tváre boli len centimetre od seba. Yunho nasucho preglgol a snažil sa bojovať s červeňou, ktorá sa mu hnala do tváre.
,,Nikdy však nezaútočili priamo na toho vojaka, okolo ktorého sa pohybovali, miesto toho napádali jeho okolie. Najmä ženy...“
,,Ženy?“ vypadlo z Yunha prekvapene.
Odpoveďou mu bolo len netrpezlivé prikývnutie.
,,Začalo to dvoma mužmi naraz. Potom nasledovali dve ženy, no rozdiel medzi nimi bol niekoľko rokov. Útočníci sa pohybovali vždy okolo muža, no útočili obe pohlavia. Prečo?“ zašomral si Jaejoong popod nos.
Zamyslene sa zahľadel na krabice akoby mu mohli ponúknuť odpoveď.
Po chvíli prehovoril: ,,Tie denníky mi poskytli len nedávno, ešte som nemal šancu ich prečítať. Jedna z páchateliek pred piatimi rokmi si písala denník.“
,,Pred piatimi rokmi? Nemôžeme ju nájsť a spýtať sa jej osobne?“ spýtal sa Yunho.
Na to sa k nemu Jaejoong otočil so zachmúrenou tvárou.
,,Je mŕtva. Všetci vrátane obetí buď zomreli, zošaleli a zabili sa, alebo ich popravili.“
Yunha zamrazilo.
,,P-popravili?“
Jaejoong si nervózne oblizol pery a povedal: ,,Obvinili ich z čarodejníctva a popravili....“
Nastalo medzi nimi napäté ticho. Na chvíľu si len hľadeli do očí. Čarodejníctvo sa stále bralo vážne. Ak bol toto ten prípad, Yunho si nebol istý, či s tým chce mať niečo spoločné. Vedel však, že Jaejoong sa nevzdá, kým na to nepríde a Yunho by ho v tom nikdy nenechal samého.
Napokon sa s povzdychom spýtal: ,,Začneme teda od denníkov?“
Jaejoong sa naňho pousmial a na moment mu vďačne zovrel rameno. Potom vstal a podal mu jeden z denníkov. Joongie, robím to len pre teba... prebehlo Yunhovi mysľou, keď ho neochotne vzal do ruky.
,,YUNHO! YUNHO, PREBUĎ SA!“
Hlas v jeho hlave bol zúfalý, plný strachu a obáv. A tak dôverne známy. Bezradne plával v temnote okolo seba a načúval tomu srdcervúcemu nariekaniu. Cítil ako niekto trasie jeho telom, no nedokázal sa prebudiť, nech sa snažil ako chcel. Snažil sa nasledovať ten hlas, no niečo ho držalo spútaného. „Keď nemôže byť môj, nebude nikoho!“ ozval sa v jeho hlave ďalší hlas, no tento celkom neznámy a plný nenávisti a hnevu. Nabiehali mu z neho zimomriavky. Chcel sa od neho dostať preč, chcel ísť za Jaejoongom. Jaejoong... V okamihu ako mu jeho tvár prebehla pred očami pocítil, ako sa vlna všetkých negatívnych pocitov, ktoré neboli jeho, z neho dvihla a temnota ustúpila.. Precitol do svojho tela. Niekto na ňom ležal a nahlas vzlykal. Pomaly zodvihol ruku k svojej hrudi, kde spočívala niečia hlava. Narazil na hebké čierne vlasy. Zhlboka sa nadýchol a do nosa mu udrela vôňa, ktorá patrila výlučne Jaejoongovi. Ten zacítil jeho pohyb a nadvihol sa.
,,Yun..ho...Ja...Je mi to....ľúto...Prepáč...Moja...všetko je to...moja chyba...“ dostal zo seba pomedzi vzlyky.
O čom to hovorí? Prečo plače? Joongie... pomyslel si zlomene.
,,Joongie...Čo sa stalo?“ spýtal sa potichu a posadil sa.
Jeho telo bolo akési ťažké, akoby práve prešlo tvrdým zápasom. Nedostalo sa mu žiadnej odpovede, preto sa poobzeral okolo seba. Boli v malom stane, ktorý si zriadili na ich výskum pár týždňov dozadu. Okrem veľkého stola, stoličiek, dvoch políc na knihy a stojanu s tabuľou, kam si písali poznámky a poznatky v ňom nebolo nič iné. No ich stan vyzeral ako po ozajstnom útoku. Všetok nábytok bol prevrhnutý na bok, po zemi sa váľali potrhané papiere a knihy, do ktorých sa pomaly vpíjal čaj z ich rozbitých šálok. Na stole uvidel niekoľko hlbokých škrabancov, akoby ich napadol medveď alebo iné divé zviera. Jeho srdce vynechalo úder a okamžite so strachom v očiach pozrel na vzlykajúceho Jaejoonga, ktorý si objímal kolená. Tvár mal zaborenú v kolenách a navyše mu do nej padali vlasy, takže ju nemohol vidieť.
,,Jaejoong! Si v poriadku? Si zranený?!“ priskočil k nemu.
Nevidel na ňom žiadne známky zranenia, no potreboval si byť istý. Jaejoong jemne pokrútil hlavou a Yunho ho s úľavou objal. Neušlo mu, ako jeho telo stuhlo a hlas jemne preskočil. Opatrne sa od neho odtiahol a všimol si, že Jaejoong zodvihol hlavu a hľadí mu hlboko do očí. Akoby v nich niečo hľadal. Yunho nevedel, čo v nich našiel, no odľahlo mu, keď sa Jaejoong značne uvoľnil.
,,Jae, čo sa tu...“ chcel sa znova spýtať, čo sa stalo, no náhle si spomenul.
Šiel sem, aby pokračovali vo výskume. Urobili isté pokroky, z ktorých bol Jaejoong nadšený, hoci niektoré veci stále neboli isté. Jaejoong sa do stanu dostal pred ním a keď Yunho dorazil, uvedomil si, že nie je sám. Heechul sa okolo jeho priateľa motal čoraz častejšie a Yunhovi sa to ani trochu nepáčilo. Po tom, ako Heechul odišiel, sa s Jaejoongom škaredo pohádal, no viac si nepamätal.
,,Je to moja vina Yunho...“ šepot prerušil jeho myšlienky.
Pozrel na muža oproti sebe. Na tvári mal taký smutný výraz, aký uňho ešte nevidel.
Kým stihol vôbec otvoriť ústa, Jaejoong pokračoval: ,,Si...stal...sa z teba ďalší páchateľ...Yunho, je mi to tak ľúto...Nemal som ťa do tohto zatiahnuť.“
Po tvári mu začali stekať nové slzy. Jeho oči už boli červené od plaču a opuchnuté, no pre Yunha bol stále najkrajším človekom, akého kedy videl. Keď sa však jeho slová vstrebali, nemohol zabrániť panike, ktorá ho popadla.
,,Čo tým myslíš? Toto,“ mávol rukou okolo seba bez toho, aby čo len na sekundu odvrátil pohľad od staršieho muža pred sebou ,,je moja práca? Premenil som sa? Ale...ako?“
Chrlil zo seba otázky jednu za druhou. Miesto odpovedí sa však dočkal len bezmocného myknutia pliec a ďalších sĺz. Myšlienky mu chaoticky vírili v hlave. Toto miesto bolo prekliate, musel sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať. Akonáhle to vyslovil nahlas, Jaejoong sa zatváril úplne zhrozene.
,,Nemôžeme odísť! Do konca našej služby je stále ďaleko! Popravili by nás!“ začal panikáriť už aj on.
,,Ale ja tu nemôžem ostať! Čo ak niekomu ublížim? Čo ak ublížim tebe?!“
Len pomyslenie na to ho zabíjalo. Nedokázal by s tým žiť.
Jaejoong pokrútil hlavou: ,,Nie...Neublížiš mi. Yunho... Môžeme to vyriešiť, raz a navždy... Niečo nám stále uniká. Prečo to celé začalo?“
Yunho ho mohol len nechápavo sledovať. Ocitli sa uprostred celého tohto hororu, s nimi dvoma ako hlavnými postavami a Jaejoong stále myslel len na tento nezmyselný prípad? Náhle sa mu vybavili Jaejoongove slová, keď s prípadom začínal. ,,Je mŕtva. Všetci vrátane obetí buď zomreli, zošaleli a zabili sa, alebo ich popravili.“ Začína Jaejoong šalieť? Teraz sa už naozaj nevedel rozhodnúť, čo je horšie. On meniaci sa na netvora alebo jediný človek, ktorého kedy miloval na pokraji šialenstva.
,,Mali by sme zájsť za mníchmi dole v dedine.“ vrátil ho do reality Jaejoongov hlas.
Naklonil hlavu na bok a párkrát zažmurkal. Dostal ranu po ramene.
,,Sakra Yunho, mysli! Ak za to môže čarodejnica, nepomôžu nám mnísi? Musia niečo vedieť, ich rád je tu už dlhé desaťročia, musel tu byť už pri prvom prípade!“
To dávalo zmysel.
Slabo prikývol, no potom sa obzrel okolo seba: ,,Čo urobíme s týmto?“
Jaejoong na chvíľu stíchol a zvažoval ich možnosti.
,,Sme na kraji lesa, môžeme to hodiť na nejaké zviera.“ pokrčil nakoniec plecami.
Nasmeroval svoj vážny pohľad naňho: ,,A ty... Kým nám vybavím povolenie ísť do kláštora, drž sa pri mne a vyhýbaj sa konfliktom.“
Pomaly prikývol, to taktiež dávalo zmysel. Musí sa udržať v pokoji. A ak Jaejoong bol vojakom, okolo ktorého sa to tentoraz točilo, Yunho preňho nebol nebezpečný. Aspoň tak nasvedčoval ich výskum a fakt, že ho tentoraz nezranil. A z celého srdca dúfal, že to tak aj ostane.
Potichu sa približoval k starému drevenému kláštoru. Jaejoong mal ešte nejaké povinnosti, no sľúbil, že hneď ako bude môcť, príde za ním. Od jeho premeny pár dní dozadu sa od neho sotva vzdialil napriek tomu, že všetko navonok vyzeralo rovnako ako predtým. Vo vchode ho už čakal nízky zavalitý muž, ktorý mu kývol na pozdrav.
,,Dobrý deň, som Jung Yunho...“ zdvorilo pozdravil, no muž ho prerušil.
,,Generál nám poslal správu, že prídete. Nasledujte ma, Otec Lee vás už čaká.“ otočil sa do kláštora.
Yunho ho nasledoval, zvedavo sa obzerajúc okolo seba. Ani si neuvedomil, kedy dorazili na miesto a sotva sa zastavil pred tým, ako vrazil do mnícha pred sebou, ktorý zaklopal a na tiché „vstúpte“ mu otvoril dvere. Kývol mu hlavou na znak vďaky a vošiel do miestnosti. Za stolom pred ním sedel starec, ktorého bolo sotva vidieť cez množstvo kníh, ktoré mal okolo seba poukladané. Hlavu mal sklonenú nad jednou z nich a Yunho premýšľal, či si vôbec uvedomoval jeho prítomnosť.
Odkašľal si a pozdravil ho: ,,Dobrý deň.“
Starec sa strhol a pozrel naňho ponad rám svojich okuliarov. Keď uvidel jeho uniformu, okamžite sa postavil a vykročil k nemu, na svoj vek, rezkým krokom.
,,Ach, vitajte. Som Otec Lee.“ natiahol k nemu ruku, ktorou mu Yunho krátko potriasol.
,,Jung Yunho. Môj priateľ by mal prísť čoskoro, mal ešte nejaké povinnosti.“
,,Áno, poďte ďalej, posaďte sa.“ pritiahol mu k stolu jednu zo stoličiek postavených pri stene.
,,Ďakujem.“ vďačne sa Yunho usmial a prijal ponúkanú stoličku.
Otec Lee si ho premeral a potichu si vzdychol.
,,Váš generál mi oznámil, čo vás sem privádza. Našiel som pár kníh z našej zbierky, ktoré by vám mohli pomôcť. Môj predchodca, Otec Choi, tu bol, keď sa všetko začalo. Je to naozaj tragický prípad...“ na chvíľku sa odmlčal.
Začal zo stola zbierať niekoľko kníh. Vzal jednu z nich do ruky a prešiel okolo stola. Pritiahol si k Yunhovi druhú stoličku.
,,Sú to zväčša knihy o čarodejniciach. Najzaujímavejšia je táto.“ ukázal mu knihu s koženým obalom bez akéhokoľvek nápisu.
,,Je v ňom všetko, čo Otec Choi o tomto prípade zistil. Od jeho smrti pokračujem v tom, čo začal. Určite viete, že posledný prípad sa stal pred piatimi rokmi.“
Počkal, kým Yunho prikývne a potom pokračoval: ,,Stáva sa to v nepravidelných intervaloch. Boli to len tri prípady, ale zomrelo veľa ľudí.“
,,O prvom prípade nemáme veľa informácií. Mohli by ste mi povedať viac?“ spýtal sa ho Yunho.
*************************************************
To je na prvú časť všetko :3 Komentáre sú viac ako vítané :)
2024 ©