Toto je moja úloha na slovenčinu, mali sme napísať nejaký fejtón :D Jednu 5 som za to dostala a dnes som to konečne napísala a je to celkom fajn, tak si hovorím, prečo to sem nehodiť? :D
(z praxe)
Ráno ma čakala bežná rozcvička- beh na autobus. Vôbec ma skoro neprešlo auto. Sadnem si a vydýchavam sa. No autobus sa akosi nehýbal. Áno, čakal na zástavke ešte asi 2 minúty. Toto milujem. Tak ja ako totálny magor bežím na autobus, ktorý tam potom aj tak stojí. To sa môže stať len v považskej. S myšlienkami, z ktorých by sa nejakej starej tete prevracali panenky si radšej pustím hudbu.
O hodinu už v tom príjemnom mraze čakáme, kým nám neotvoria bránu. Cez tú po kvetinkách voňajúcu chodbu sa dostaneme do šatne. Iste, svetlá fungujú. Neprezliekali sme sa v tme. Spolu s ďalšími dvoma chyžnými idem zase von do toho tropického počasia. Dvere sme museli pomaly vytrhnúť z pántov aby sa otvorili, ale inak v pohode. Hneď nás privítala manažérka a volá nás k sebe. S nadšením k nej ideme. Ako prvé nezabudla pochváliť môj plášť, ku ktorému sa žehlička nepriblížila ani náhodou. Samozrejme sme všetky tri mali aj menovky. Poslala nás vypratávať Kolibu. Odľahlo mi, že nestrávim celý deň v tým krásnych s izbách s milými pani chyžnými. Bola taká láskou nabitá, že nám dovolila prejsť cez recepciu a nemuseli sme ísť v tých tenkých plášťoch, pod ktorými sme mali len krátke tričká a rifle, po vonku. Moje nadšenie však odaplo, keď nám ukázali čo všetko musíme vypratať. V podstate nám tam dovolili nechať steny a podlahu. Och, a ešte svetlá. Nechápala som, že dovtedy som si neuvedomila koľko je tam vecí, kedže sme tam v podstate strávili dva týždne života. Pustili sme sa do toho a o dve hodiny bola väčšina vedľa v prázdnej Jame. Ostali nám len tie blbosti povešané na stenách. Boli pripevnené zhrdzavenými reťazami a prachu na nich bolo tiež požehnane. Tak bolo úplne prirodzené, že čierne ostalo všetko čoho sme sa dotkli. Prišla ďalšia potešujúca správa. Máme to všetko aj umyť. S vôbec nie malým šomraním sme sa do toho pustili. Tie veci snáď videli čistiaci prostriedok ešte za komunistov. Len sme prekvapene otvárali ústa, že po umytí vyzerali úplne inak ako predtým. Obrazy sme bohužiaľ nemohli umyť, tak trochu púšťali farbu. Kvalita made in China. Keď sme to mali hotové, pršli si to skontroľovať. A aby sme sa náhodou nenudili, mali sme vyniesť fľaše a tie koše vonku umyť. Poctivo sme to urobili, zaliezli sme do tepla rýchlo sme sa prezliekli.
Vláčenie tých stolov a iných ťažkých vecí sme mali ako posilku a už sme len hádali, kde všade budeme mať na druhý deň svalovicu. No kto by presne po tomto netúžil?
poznámky: Toto všetko sa naozaj stalo, bolo to v zime, niekedy po novom roku keď sa hotel Wili (teraz Alexandra Šport hotel) prerábal. Koliba je reštaurácia, ktorá funguje poobede a v podstate je to tam zväčša drevené, plné takých tých kovbojských vecí a citátoch o víne a pive. Jama je bar, ktorý je hneď vedľa a v tom čase bol prázdny, pretože sa tiež prerába. Dúfam, že ste sa apoň trošku pobavili, pretože to je účel fejtónu :D
2024 ©