Gaudeamus igitur (rozprávanie o mojej ceste k dospelosti)

Etooo.... Tak som sa rozhodla hodiť sem moju tohtoročnú slohovú prácu... Musím povedať, že sa mi najskôr vôbec nepáčila, ale koniec koncov mne sa nikdy nepáči nič, čo napíšem :D Ale profesorka ju ohodnotila ako ,,veľmi dobrú prácu, ktorá ako jedna z mála stojí za zmienku", ale sú tam primitívne dialógy, ako sa vyjadrila, takže toľko k tomu :D Nebola na známku (hoci jej plus= jednotke), to až tá druhá, ktorú pridám neskôr...

Gaudeamus igitur

(Rozprávanie o mojej ceste k dospelosti)

            Narodiť sa, študovať, pracovať, zomrieť... Kolobeh všetkých ľudí obývajúcich modrú planétu. Medzi týmito fázami sa nachádzajú isté medzifázy spájajúce život do jedného celku. Sú to významné okamihy, ktoré sú vždy späté s nejakou slávnosťou. Či už ide o slávnostný zápis do školy, testovanie deviatakov, stužková s maturitou, poprípade nejaká tá promócia. Všetky tieto udalosti majú niečo spoločné. Spôsobujú nám stres, no v konečnom dôsledku aj radosť.

            Len nedávno som ruka v ruke s mamou kráčala na pozemok inštitúcie zvanej základná škola. V očiach sa mi zračilo očakávanie, ako každý malý prváčik som sa do školy tešila. Doteraz si pamätám schodisko a malú triedu vymaľovanú na zeleno, v ktorej čakala vysoká blondína s príjemným úsmevom- naša nová triedna. Na jej otázku, či nie som trošku malá, mama pohotovo odpovedala: ,,Áno, je. Ale už rok mala odklad." A bolo to. Bol zo mňa školák. Ako dôležito som sa cítila, keď som si vykračovala po ceste s novou aktovkou na chrbte. Čas pomaly plynul, vtipné príhody zo školy sa zbierali, priatelia prichádzali a odchádzali. Za celé roky som bola neustále s jedným človekom. Malou blondínkou so zelenými očami a veľkým zmyslom pre humor. Spočiatku sa ako šedý tieň zakrádala s ostatnými, no postupne sme obe vyšli do svetla priateľstva. Keď prišiel čas rozhodnúť sa o ďalšom štúdiu, otočila som sa na ňu s jednoduchou otázkou: ,,Pôjdeme spolu na hotelovku?" Ani si nepamätám, čo odpovedala, ale je isté, že súhlasila, pretože doteraz so mnou ,,derie" lavicu. Častokrát so smiechom poznamenala: ,,Jana, ty ma budeš otravovať do konca života." Boli tu však chvíle, keď som otravovala iných a hoci to bolo fajn, nevydržalo to dlho a ja som sa opäť ocitla vedľa nej, unudene ju pichajúc prstom do ramena. ,,Baví ťa to?" Vždy tá istá otázka, na ktorú dostala tú istú odpoveď: ,,Ani nie, ale nudím sa." Počas tých piatich rokov sme mali čas túto časť vylepšiť na: ,,Máš tu tablet? Poďme hrať." Tiež sa veľakrát stalo, že sme sa pod vplyvom nečakaných udalostí ocitli na dôležitých miestach pomerne neskoro. Prvý deň na strednej, deň pripravovania sály na stužkovú... Dokonca aj v deň stužkovej sme si nemohli odpustiť meškanie.
           ,,Kedy má Braňo pre nás prísť?" spýtala sa ma, posledný krát kontrolujúc prácu šikovnej kozmetičky. ,,Povedal, že až o štvrtej." Pohľad mi padol na telefón. Mali sme celých dvadsať minút. Vonku vládol pravý novembrový podvečer a my sme cez preplnenú cestu utekali do najbližšej kaviarne, ktorá bola vlastne reštauráciou. Dnu bolo trochu plno, ale teplo. Usadili sme sa a prezerali si to nesympatické zariadenie. Kým sa pred nás dostala naša objednávka, zazvonil mi telefón. ,,Skočili sme si na kávu. Prídeš za nami alebo nás počkáš v aute?" vysypala som pohotovo. Zo slúchadla zaznelo len: ,,Počkám vás tu, pohnite si." Objednané nápoje neboli poživateľné a už som stihla aj vysypať kamienky z vázy, tak sme sa zodvihli na odchod. V teplúčku červeného vozidla som sa otočila na šoféra. ,,Teraz k nám pre šaty a tombolu a cestou vyhodíme Žanet v meste." vysvetlím nasledovný plán. Vyzeralo to ako jednoduchá úloha, ktorá sa mala stihnúť za štvrť hodinky. Keď tu zrazu... ,,Dúfam, že večera bude skoro, nemal som čas ani sa naobedovať." posťažoval sa nám môj partner. ,,Večera nebude skôr ako za dve hodiny." odpovedala som mu opatrne. ,,To si robíš srandu!" vykríkol zúfalo. ,,Dobre, kým bude Žanet v meste, môžeš sa u nás najesť, zavolám mame, nech ti niečo spraví." zachránila som rýchlo situáciu a hneď aj vykonala svoj sľub. Samozrejme, to by nebola moja mama, keby rozumela pojmu, niečo rýchle pripraviť. Chudák chlapec do seba musel veľmi rýchlo natlačiť celý obed. Ja som medzitým stihla obdržať hneď niekoľko telefonátov, kde sme. V Púchove sme sotva vybehli po schodoch, bolo nám dovolené odložiť si len veci a okamžite sme museli ísť skúšať nástup v tom, v čom sme prišli. V mojom prípade som vo svojej čiernej koženej bunde, tielku a takzvaných legínach medzi toľkou masou krásnych pestrofarebných šiat priam bila do očí. Doslova sme odtiaľ utiekli tak rýchlo, ako sa dalo. Pri šnurovaní našich šiat sa vystriedalo asi päť ľudí, pretože medzitým začali prichádzať rodičia. S topánkami a kravatou v rukách som sa rozbehla krátkou chodbičkou na miesto, kde som naposledy videla svojho partnera. Nikde ho nebolo, telefón nedvíhal a navyše prišli moji rodičia, ktorých som musela usadiť. Všetci, na čele so mnou, behali hore dole. V tom sa vedľa mňa objavil vysoký mladý muž, ktorému som na krk hneď priviazala kravatu a o niečo pokojnejšia som ho odviedla k nášmu stolu, ktorý bol tak v kúte, že viac ani byť nemohol. S vysokými čiernymi topánkami v ruke som sa postavila do rady na chodbe. Nastal ten okamih. Mali sme spraviť posledné kroky k dospelosti symbolizovanej zelenou stužkou. Stála tam vedľa mňa. Ako sme sa nervózne chytili za ruky, zašepkala: ,,Jana, mne sa chce strašne smiať." A ja, potláčajúc úsmev, som ju potiahla dopredu so slovami: ,,Prestaň, teraz sa nemôžeme smiať." No zrazu som to nevydržala. Aj napriek vážnosti atmosféry a pomalým tónom hudby ohlasujúcej náš nástup, som sa zoširoka usmiala.

            Nemusela som sa pozrieť na osobu vedľa mňa, vedela som, že podľahla tiež. Ešte sme boli mimo dohľadu kamery aj ktoréhokoľvek hosťa, no svoj účel to splnilo. Nervozita bola preč. To, čo nás zachraňovalo celých 13 rokov, smiech, ktorý sme u seba navzájom vyvolávali, nám pomohol aj tentoraz. Je dôležité mať vo všetkých fázach života človeka, vďaka ktorému sa usmejete a ten úsmev vám dodá silu, prekonať ťažkú medzifázu. Napokon sme boli obe schopné hrdo sa pred všetkých postaviť a veselo odspievať tú známu študentskú hymnu.