Na Gacktovom oficiálnom LINE, Facebooku a tak isto aj blogu sa sa objavili správy od Gackta o novom songu P.S. I LOVE U a príbehu, ktorý stojí za jeho vznikom.
12. februára bude vydaný P.S. I LOVE U, GACKTov 44. singel ako sólo umelca.
Plánovanie tohto singlu zabralo viac ako pol roka a po nekoniečných obavách, prepisovaniach textu a znova nahrávania, sám GACKT to teraz hrdo nazval ,,prácou, ktorú chcem všetkým dať ako moje dedičstvo".
Počas tvorby textu a hľadania ,,rozhodujúcej cesty vyjadrenia lásky", GACKT zhromaždil mnoho príbehov z obrázkov a listov a s láskou prichádzajúcou tvárou v tvár.
P.S. I LOVE U bola vytvorená precítením a prijatím veľkého množstva lásky. Počas tohto týždňa prosím prežite cestu, ktorou GACKT prešiel, kým dokončil toto dielo.
3.2.2014 (LINE)
Ako sa všetci máte?
Neaktualizoval som LINE celé roky.... Ospravedlňujem sa za čakanie.
Tentoraz som napísal hudbu, ktorá cítim, že je skvelým songom z hĺbky môjho srdca. Naozaj zabralo veľa času dostať sa do tohto bodu. Takže som sa rozhodol, že týchto 5 dní, počínajúc dneškom, vám predstavím rôzne príbehy, ktorými som prešiel, kým som písal text. Zaujímalo by ma, koľko z nich zarezonuje vo vašich srdciach?
(1. časť) Pocity vyjadrené v liste.
Toto je práca vyjadrujúca pocity opustenej osoby
Avšak kým som toto sledoval, zrazu som začal premýšľať ,,osoba opúšťajúca toho, koho miluje"
a premýšľal som , čo by som si ja prial pre moju partnerku.
Poviem vám o tom neskôr.
Som zvedavý, čo vám napadne pri čítaní tohto príbehu...
Dajte mi vedieť v komentároch. (poznámka: myslel na hociakom jeho oficiálnom účte)
Bude to len rok odvtedy, čo... odvtedy, čo moja priateľka zomrela. Zomrela na chorobu.
Stretli sme sa asi 7 rokov dozadu. V tom čase bola nováčikom na univerzite a mala chronickú chorobu.
,,Neviem, či budem žiť ďalších 5 rokov..." povedala by smejúc sa opustene.
Začali sme chodiť von vedomí si tohto faktu. Spočiatku bolo všetko v poriadku, ale kvôli istým okolnostiam, ktoré sa objavili v mojej práci, skončilo to ako vzťah na diaľku (medzi regiónom Kansai a Tohoku). Napriek tomu sa len smiala, hovoriac, že za mnou bude cestovať, aby ma videla. Prišla ma pozrieť najmenej raz za mesiac. Žila so svojou rodinou, ja som bol slabo zarábajúci muž. Preto navštevovala ona mňa. Takto to išlo prvé 3 roky. Väčšinu času som bol osamelý, ale boli sme schopní spolu tráviť čas a boli sme šťastní.
Potom zpromovala. Avšak v tom čase, keď bolo ťažké nájsť si prácu, bolo pre ňu nemožné nájsť si prácu v Kansaii, prichádzajúc z Tohoku. Takže si našla prácu v rodnom regióne, hovoriac, že príde do Kansaiu, keď si našetrí. Tiež som začal zúfalo šetriť, aby som bol schopný ju tu privítať.
Prešiel asi rok, odkedy začala pracovať. Dovtedy prichádzala na návštevu raz za mesiac, no postupne sa pristor medzi návštevami natiahol na dva mesiace, tri mesiace...
Telefonovali sme spolu každý večer, ale asi rok a pol dozadu občas nedvihla. Odvtedy som dostal zlý pocit.
Nemám rodičov. Môj otec nás opustil, ked som bol malý a mama ochorela a zomrela, keď som chodil na strednú. Kvôli tomu ma rodičia mojej priateľky nemali radi. Bola dcérou v podstate dobre zabezpečenej rodiny. Od začiatku nechceli, aby nikoho ako ja chodil von s ich dcérou. Takže jedného dňa mi jej otec zavolal.
,,Stav mojej dcéry je vážny. Od budúceho týždňa bude v nemocnici. Tak sem už viac nevolaj. Prosím, nechaj ju osamote."
Povedal len toto a položil mi.
Pomyslel som si, toto je ono, prišiel čas. Chvíľu som sa obával, čo urobiť, ale potom som sa odvážil skúsiť ísť za mojim šéfom.
,,Prosím, preložte ma do kancelárie v Tohoku.." povedal som. Odpoveď bola ,,NIE". Trochu dlhšie som skúšal hovoriť so spoločnosťou, ale napokon som dal výpoveď a vrátil sa do môjho rodného mesta.
Predal som všetko, čo som mohol, ponechajúc si tak málo vecí, ako bolo možné. Prenajal som si malú miestnosť blízko nemocnice, kde bola moja priateľka. Našťastie som požiadal o miestnosť predtým, ako bola vydaná správa o mojej nezamestnanosti, takže som ju mohol dostať.
Potom som ju išial pozrieť. Bola veľmi prekvapená a vážne sa ospravedlňovala hovoriac: ,,Prepáč".
Všetko, čo som jej povedal, bolo: ,,Opustil som prácu a vrátil sa do rodného mesta. Ale moja nová práca je tu blízko, takže ťa vždy po práci prídem pozrieť."
Počas dňa ju navštevovala matka a nepustila by ma k nej. Počas víkendov tam bol aj jej otec a ja som nemal dovolené byť kdekoľvek poblíž izby mojej priateľky. Takže som brigádoval v samoobsluhe počas dňa a víkendov a chodil pozrieť svoju priateľku vo vzácnom krátkom čase zostávajúcom z návštevných hodín, keď jej rodičia večer odišli. Takto som trávil dni.
V tom čase sa stav mojej priateľky viditeľne zhoršil. Jej kedysi jemné ruky boli samá kosť a koža, jej líca prázdne, jej nohy celkom zničené, takže pre ňu bolo ťažké vstať z postele.
Často plakala, keď som ju prišiel pozrieť.
,,Prepáč, že som tak chorá."
,,Prepáč, že ťa moji rodičia neprijali."
Tieto veci ma moc netrápili.
Zriedka mala chuť do jedla a prijímala výživu len cez infúzie. Ale niekedy som jej priniesol jablká, jej obľúbené, a nechal ju ochutnať čerstvú jablčnú šťavu. Vidieť potom jej úsmev mi stačilo. Bolo to všetko, čo som pre ňu mohol urobiť. Trochu ju povzbudiť.
Keďže som ju mohol navštevovať len na krátky čas, moc sme nehovorili. Všetko, čo som mohol urobiť, bolo držať jej ruku a dať jej pred ochodom bozk. Ale bolo to dosť, aby som bol šťastný.
Myslím, že to bolo na konci marca minulého roku. Išiel som ju pozrieť, ako vždy, ale spala. Zvuk pravidelne pípajucého prístroja v jej izbe ma uspával a nakoniec som na hodinu zaspal. V čase, keď som sa zobudil, návštevné hodiny už skončili a ja som sa v panike hnal z izby. Na chodbe som si všimol niekoho sediaceho na lavičke pri víťahu. Snažil som sa privolať víťah, no v tom tá osoba na mňa prehovorila.
,,Musím s tebou hovoriť." Bol to otec mojej priateľky.
,,Áno, čo sa deje?"
,,Čo tu robíš?"
,,Navštevujem vašu dcéru."
,,Na to som sa nepýtal."
,,Potom...?"
,,Prečo si opustil spoločnosť a vrátil sa sem robiť predavača?"
,,Takže to viete?"
,,Prečo si zašiel tak ďaleko a urobil to?"
,,Prečo? Potrebujem dôvod byť po boku toho, koho milujem?"
,,..."
,,Nepýtam si váš súhlas. Nespôsobím vám žiadne problémy, tak prosím, nechajte ma..."
,,Rozumiem. Odteraz ju prosím príď navštíviť bez obáv."
,,Čože?"
Som si istý, že takto znela naša konverzácia.
Po tomto som mohol byť s mojou priateľkou každý deň. Jej matka opustila nemocnicu hodinu pred koncom návštevných hodín, dávajúc svoje mieste pri jej dcére pre mňa. Priateľka mi povedala, že jej matke to povedal jej otec. Tiež mi povedala, že má dovolené ma vidieť, kedy chce.
Ale asi o týždeň neskôr, som spal doma, keď mi jej otec zavolal. Nízkym, pevným a čistým hlasom povedal: ,,Prosím, príď ju hneď pozrieť. Príď pripavený."
Ponáhľal som sa do jej izby. Bola tam, pozerajúc von prázdnymi očami, zatiaľ čo sestričky a doktori postávali okolo jej postele. Kvôli liekom jej vypadali všetky vlasy. Jej líca boli prázdne. Doktor zvieral jej bledú ruku, očividne merajúc jej pulz. Keď som od nej v ten večer odchádzal, nepochybne o moc zoslabla, ale stále mala silu rozprávať. Vidieť ju zmenenú na nepoznanie, zamrzol som na mieste.
Krok za nimi stáli jej rodičia, ich oči opuchnuté a červené. Jej otec ma zbadal a potichu upozornil jej matku. Vzala ma za ruku, položiac ju na vychudnutú ruku svojej dcéry, hovoriac: ,,Prosím, drž ju za ruku." V okamihhu, keď som tak urobil, zbadal som v jej prádznych očiach zalesknúť sa svetielko života. Potom pomaly pohla perami. Bol to veľmi jemný pohyb, ale očividne tu bol. Rýchlo som k jej perám priložil ucho.
Bolo to veľmi slabé, ale hovorila ,,prepáč" stále dookola.
Nemohol som prestať plakať, nie tak niečo povedať. Len som ju zvieral za ruku a bezmocne držal ucho pri jej perách, aby som nezmeškal ani jedno jej slovo. Každopádne som bol mimo, nevediac, čo povedať, takže som nemohol robiť nič, len opätovať stisk jej ruky. Vrátil som sa do reality, keď ma niekto potľapkal po ramene. Keď som sa otočil, uvidel som jej otca. Zvierajúc moje plece pozeral na svoju dcéru zakrvavenými očami. Skúsil som vziať jeho ruku a položiť ju na jej, ale pokrútil hlavou.
,,Prosím, drž jej ruku ty. Ja som v poriadku takto." povedal.
Neviem koľko času uplynulo, kým sme takto ostali. Moja priateľka šepkala ,,prepáč" znova a znova, ale potom zašepkala niečo iné.
,,...-chan (moje meno), ďakujem ti, Bola som naozaj šťastná."
Určite som počul práve toto.
To boli jej posledné slová.
V zhone som dal ruky jej rodičov na jej. Dovtedy sa držali spolu, ale keď som vzal ich ruky, slzy sa vyliali.
Potom sa zrazu nepravideľné pípanie zmenilo na súvislý zvuk. Doktor jej zasvietil baterkou do očí a prehlásil ju za mŕtvu.
Keď to začula matka mojej priateľky, prepadla plaču. Až potom som si uvedomil, že jej otec a aj ja sme nahlas plakali. Cítil som, ako jej ruka v mojom zovretí chladne...
Nasledujúci deň mi jej otec podal smútočné šaty a dva listy.
,,Prosím, buď pri nej aj dnes." povedal. Vratíl som sa do svojej izby.
Keď som tam prišiel, opustila ma všetka sila. Len som sa posadil. Hneď som si spomenul na listy, ktoré som držal a pozrel na ne.
Jeden bol od jej otca. Pozrel som sa dnu a uvidel papier s ručne napísanými slovami: ,,Prepáč. Ďakujem ti." Na papieri boli len tieto dve vety.
Druhý list bol adresovaný mne, od mojej priateľky. Dnu boli listy nahusto zaplnené spomienkami od čias, kedy ma stretla až po jej hospitalizáciu. Pri každej veci, ktorú napísala, vysvetlila, aká šťastná bola a ako veľmi cítila, že bola zachránená. Kým som to čítal, nahlas som plakal.
Na konci napísala toto:
,,Aj keď zomriem, budeš v poriadku, dobre? Si pre mňa naozaj veľmi dôležitý, tak prosím, buď šťastný. Nájdi si novú priateľku! ...-chan, ak ma máš rád, definitívne musíš nájsť šťastie."
Osprchoval som sa popri plači. Mohol som tam ostať plakať naveky.
Keď som vyšiel zo sprchy, obliekol som si smútočné oblečenie, čo mi dal jej otec. Z nejakeho dôvodu mi perfektne sedelo. Moja tvár bola stále vlhká, ale odišiel som k nej domov.
Kúsok po kúsku sa príbuzní a známi začali zhromažďovať v jej dome. Jej rodičia ma vzali do miestnosti, kde ležala v truhle a dalli mi tú česť sedieť priamo vedľa nej. Ich príbuzným ma predstavili ako mladého mužia, ktorý chodil s ich dcérou.
Bolo mi dovolené zúčastniť sa oboch celonočných bdení a pohrebu. A vždy mi bolo dané miesto najbližšie pri mojej priateľke. Pretože som k nej sedel dokonca bližšie ako jej rodičia, snažil som sa odmietnuť, ale jej otec protestoval hovoriac: ,,Ako by sme ťa mohli nechať nesedieť na tom mieste? Ak máš o nás starosť, sadni si tam kvôli nám..."
Teraz pracujem pre spoločnosť, ktorej ma predstavil jej otec. Najskôr som to odmietol, ale jej otec ma presvedčil, že v spoločnosti nemá žiadne osobné styky a môžem slobodne odísť, ak sa mi práca nebude páčiť. Tak som sa rozhodol jeho láskavosť prijať.
Jej spomienka ostala živá v mojom srdci.
ďalšia časť TU
****************************
myslím, že je to veľmi pekný príbeh a je skvelé, že sa ho rozhodol takto podať...a sľubujem, že všetky časti preložím predtým, ako pieseň vydá :)
2024 ©