tak a tu je to z pohľadu Gackta z jeho autobiografie :)
Túto kapitolu nazval Pravda o mojom odchode z Malice Mizer a venoval jej zhruba 14 strán, ja vám z toho ako vždy vyberiem to najhlavnejšie :)
Aj po niekoľkých rokoch je pre neho ťažké o tom hovoriť. Od začiatku sólo kariéry dúfal, že raz nám bude schopný porozprávať o MM.
,,Malice Mizer je stále niečo, na čo som hrdý a nikdy by som na tom nič nezmenil."
Pripojil sa k nim v ťažkých podmienkach na pokraji rozpadu, kedy začali ich návratové turné. Uvedomili si, že majú sen hrať raz v Budokane. Podľa neho, Malice Mizer boli schopní dobyť Áziu. Myslel si, že nič mu nepokazí tento jeho sen, no potom prišli nezhody....
Keď o tom neskôr premýšľal, za príčinu ich rozpadu pokladal jeho vlastný individualizmus a sebavedomie a rozširujúce sa rozdiely medzi vecami, ktoré ostatných členov znepokojovali. Prvýkrát sa ich vzťahy stali čudnými po live v Yokohama Aréne okolo roku 1998. Poslednou kvapokou bolo, keď napísal hudbu k Le Ciel. Dovtedy bol len textárom a hudbu písal Mana alebo Kozi, no pri tejto piesni sa stal prvým členom, ktorý si zobral na starosť aj hudbu aj text. Bol medzi nimi jediný, kto robil viac úloh naraz a stal sa tak úplne izolovaným.
Vlastne bol dosť šokovaný, že sa rozišli v dobrom. Neskôr premýšľal, či s Le Ciel predsa len neurobil chybu a chcel sa vrátiť do kapely, no nestalo sa tak.
Problémom však boli peniaze. Už ako hostiteľ a dealer v kasíne sa naučil, že akonáhle človek získa veľa peňazí, prejde do fázy keď sa nestará o hodnotu. Kedykoľvek človek získa veľa peňazí, má tendenciu odmýšľať si nuly na cenovkách, takže miesto 28 000 yenov vidí 280 yenov. Keď bol v Kyote, naozaj bláznivo utrácal peniaze. Myslel si, že je to v poriadku, že má veľa peňazí. Po tom, čo prišiel do Tokia, prestal robiť hostiteľa a dealera, takže mu rýchlo došli peniaze. Bol úplne na mizine. Pri pohľade na svoju vkladnú knižku ním prechádzali čudné pocity až si myslel, že ho niekto okradol. Nechcel prestať snívať o košelách za 300 yenov, ktoré v skutočnosti stáli 30 000 yenov. No on nezarobil ani tých 300. Začal si nadávať, aký bol hlúpy.
,,Peniaze robia ľudí šialenými. Po pravde povedané, bol som blázon poháňaný vlastným sebectvom."
Keď zarobíte veľa peňazí, niektorí ĺudia sa odlúčia, iní sa dostanú bližšie. V čase, keď začali zarábať viac peňazí, povedal o svojich chbách z minulosti ostatným členom. Upozorňoval ich, no nechápali jeho skutočné zámery, no dúfal, že raz pochopia.
Jedného dňa na konci leta 1998 zvolali stretnutie členov. Zvyčajných stretnutí sa účastnili len členovia, no vtedy prišiel aj všetci ostatní členovia a predseda úradu a všetci čakali naňho. Keď sa spýtal, prečo je tam aj predseda, odpovedali mu, že Malice Mizer končí, pretože s ním nedokážu ďalej pracovať. V tom momente to nejak neprežíval, povedal im aby pokračovali aj bez neho, nepovedal viac, nechcel byť nepríjemný. Aj napriek všetkému čo sa stalo, myslel na fanúšikov, nemohol ich predsa nechať len tak. Hneď ako to povedal, niekto začal navrhovať podľa neho hnusné veci. A to bolo vydať CD a aspoň predávať kópie. To ho však naštvalo a nakričal na neho, aby si z fanúšikov nerobil srandu. Potom vstal a odišiel. Viac smutný ako nahnevaný pre všetko, čo urobil.
Všetko to opisuje ako jeden veľký začarovaný kruh a tvrdí, že vtedy nebolo iné východisko, aspoň je to jediná vec, ktorej môže veriť.
Strata Kamiho
Bolo to tesne pred začiatkom leta, keď ho zrazu v polovici fotenia prepadol zvláštny pocit. Mal závraty a nemohol vstať. Myslel si, že je to jeho intuícia a bál sa, že sa niečo stalo niekomu z jeho milovaných osôb. Obvolal všetkých svojich príbuzných a priateľov, no všetci tvrdili, že sú v poriadku. No ten vláštny smutný pocit nezmizol. Hneď ako jeho rodina a priatelia odišli, ostal sám a stalo sa to.
,,Dostal som naozaj strach, že niekto zomrel. Ale nevedel som kto. Bolo to veľmi bolestivé. Bolelo ma dýchať a môj dych sa stal veľmi nepravidelné, až do bodu, kedy som nemohol robiť žiadnu z mojich každodenných činností."
Vedel, že je to nejaký druh predtuchy. Zavolal teda človeku z Malice Mizer, s ktorým ešte komunikoval a zúfalo sa ho spýtal, či sú všetci členovia v poriadku. Ale ten tvrdil, že všetkých v ten deň videl a vyzerali v poriadku. Ale ani potom jeho strach nezmizol, tak sa neskoro v noci vybral k niekoĺkým ľuďom blízkym členom Malice Mizer, aby niečo zistil od nich, no ani vtedy sa nič nedozvedel. Týdeň na to bolo uverejnené oficiálne vyhlásenie Kamiho smrti.
,,21.júna 1999. Kami, bubeník Malice Mizer, zomrel na subarachnoidálne krvácanie."
Napokon sa o Kamiho smrti dopočul cez vínnu révu. (absolútne netuším o čo ide, ale tak to tam vážne je) Keď sa k nemu dostala správa o ňom, pohreb sa už končil.
Bolo to presne v strede natáčania a on sa zavrel do štúdia. Nedokázal premýšľať, hovoril si, že sa musí udržať, no ľutoval príliš veľa vecí.
,,Prečo som nevolal priamo Kamimu? V čase, keď som mal strach, prečo som sa nesnažil hovoriť priamo s Kamim?"
Tvrdí, že to neurobil, pretože ešte stále nedospel. Obaja boli priveľmi tvrdohlavý, takže nevie, či by boli schopný volať spolu aj teraz keby žil.
Do domu Kamiho rodičov šiel prvýkrát rok od jeho smrti, presne 1. februára na jeho narodeniny. Hoci poznal mesto, kde žili, vôbec nevedel v ktorom dome. Bolo to pomerne veľké mesto, no aj tak zstavola náhodných ľudí a pýtal sa ich, či náhodou nepoznajú rodinu, ktorú hľadal. Napokon sa dostal do jednej štvrte s inštrukciami, že bývajú niekde tam. Chodil od domu k domu a tak ich hľadal. Z Tokia sa tam dostal okolo poludnia, no ten správny dom našiel až večer o siedmej. Bol zvedavý, či ho spoznajú, no nemusel sa báť, okamžite ho pozvali dovnútra, so slovami, že ho radi vidia. Po toľkej láskavosti začal plakať a nemohol prestať. Navečerali sa s ním a porozprávali mu mnoho príbehov o Kamim, keď bol malý.
Potom mu povedali: ,,Aj keď naňho stále nemôžete zabudnúť, dal si nám dôkaz, že žil a to nám umožní pokračovať."
Zrazu sa cítil oslobodený. Vec, ktorá mu dovolila pokračovať, bol dôkaz, že Kami žil. Odvtedy každý rok na Kamiho narodeniny a výročie úmrtia navštívi jeho hrob a potom aj jeho rodičov, keďže mu povedali, aby prišiel kedykoľvek. Bol naozaj šťastný, že napriek všetkému ho jeho rodičia privítali a naozaj má pocit, že sú aj jeho rodičmi a oni ho tiež prijali za syna. Myslí si, že v ňom vidia Kamiho. V prvý rok bolo pri jeho hrobe veľa ľudí, no po štyroch rokoch sa ich počet výrazne znížil. Hovorí, že ak sa vydáme k jeho hrobu, nemá to byť preto, že je to módne, ale preto, že chcete aby žil.
Doteraz sa neprestal naháňať za snom, ktorý bol aj Kamiho snom, preto má pocit akoby žil....Akoby kúsok z neho žil v ňom.
****************************************************
Myslím, že toto bola veľmi pekná časť. Zistila som, že mnohé veci som pri prvom čítaní prehliadla, preto som rada, že sa k nim takto postupne vraciam. Pokiaľ ide o môj osobný vzťah k Malice Mizer, nemám ich enjak rada, mám od nich 4 piesne, z toho dve sú čisto Kamiho a Gacktove sólo (Kami za bicími a Gackt za pianom, obe bez spevu) a po veľmi dlhom počúvaní sa mi zapáčila aj pieseň Illuminati. Ale Le Ciel, pieseň, ktorú ako jedinú zložil sám a v podstate aj kvôli nej sa rozpadli, tú milujem od prvého počutia. Je to zvláštne,a le....Nikdy som nemala rada Manu, naopak, nerozumiem ako sa niekomu môže páčiť, pre mňa je (pri všetkej úcte k jeho práci) len kus ľadu, socha bez výrazu a emócii. Myslím, že Kamiho si z nich vážim asi najviac. Tak dúfam, že sa vám táto časť páčila rovnako ako mne :) Ou a na záver vám sem dám jeden obrázok a jeden z duetov, ktoré som spomínala :)
musím fakt uznať, že len málo piesní bez spevu je takých krásnych...
2024 ©