G-detstvo

nom tak články s GACKT-om budem označovať G- o čom bude :D  začneme pekne od začiatku....chcem ešte povedať, že pár viet bude vždy z wikipedie, ale ostatok z jeho autobigrafie, samozrejme povedané mojimi slovami, občas sa vyskytne aj nejaké tá citácia :D tak a teraz už šup na tie zaujímavosti :)

Narodil sa v Okinawe, jeho otec učil hru na trubku. Obaja rodičia ho viedli ku hre na klavír už od troch rokov. Jeho dom bol plný orchestrových nástrojov, mal veľmi rád klasickú hudbu. Ako dieťa si myslel, že japonská hudba je veľmi temná, depresívna a smutná a priam neznášal Enku. (enka je populárny japonský žáner hudby, ktorý sa štýlovo podobá tradičnej japonskej hudbe; typickými nástrojmi sú: gitara, bass gitara, bicie, klavír, saxofón, trubka, trombón, shamisen a shakuhachi) Vždy keď ju jeho otec počúval v aute, zakrýval si uši rukami a želal si čo najskôr vystúpiť, hoci teraz tvrdí, že je to pekná melódia. Ako malý nemohol pozerať televíziu, radšej hral na klaviri a prikláňal sa skôr k zahraničnej hudbe ako k japonskej. Hru na klavír miloval aj vďaka svojmu učiteľovi, ktorého opísal ako milého a vtipného človeka. Vraj sa pri ňom nikdy nesťažoval, že musí cvičiť.

Ako sedemročný sa takmer utopil v mori v Okinawe. Pri topení v ňom prevládal pocit úľavy, vôbec sa smrti nebál, myslel si, že zomrie. Podľa svojich slov, bol veľmi vzdorovité dieťa a rád čelil smrti. Smrťou bol doslova fascinovaný, chcel sa jej čo najviac priblížiť, pretože ho bavilo skúmať ju. Preto zámerne robil veci, ktoré ohrozovali jeho život. A hoci sa spočiatku vždy bál, nakoniec prišiel pokoj. Mal pocit, že vždy mu chýbal len kúsoček a našiel by odpovede na všetky svoje otázky ohľadom smrti. Sám sa teraz nazýva nebezpečným dieťaťom, pretože to podľa neho bolo divné a bezohľadné. 

,,Hľadal som smrť, a nevedel som o zmysle života. Čo to znamená žiť? Kde môžem nájsť hodnotu svojho života a existencie?" 

Na pár otázok našiel odpoveď po to čo sa takmer utopil, ale vtedy sa jeho život výrazne zmenil. Dokázal hovoriť s mŕtvymi, istý čas nerozlišoval, kto je živý a kto nie. Žiaden dospelý ho nechápal a všetci sa mu vysmievali.

Takto pokračoval až do desiatich rokov, keď sa zrútil pre silné bolesti v žalúdku a črevách. Odviezli ho do nemocnice, kde mu povedali, že nevedia čo to spôsobilo, zrejme nejaká infekčná choroba. Bol izolovaný v nemocničnom oddelení, ktoré sa mu zadlo skôr ako väzenie. Bolo tam veľa detí, mnohé mali nevyliečiteľné choroby. Občas keď s niektorým z nich hovoril, mal pocit, že to dieťa na ďalší deň zomrie, čo sa nakoneic aj stalo. Bolo to tam preňho neznesiteľné, ale podľa lekárov na tom bol psychicky zle, preto ho tam naďalej držali. Jeho jediná túžba však bola dostať sa odtiaľ. To sa mu nakoniec po dlhom premýšľaní podarilo tak, že sa rozhodol napodobňovať správanie lekára. Po desiatich dňoch napodobňovania mu oznámili, že môže ísť. Odvtedy sa držal sledovania správania dospelých okolo seba a napodobňovania ich.

Vrátime sa do obdobia kedy mal 7 a takmer zahynul v mori. Vyučovanie klavíra, ktoré dovtedy miloval sa zrazu stalo neznesiteľným po nástupe do základnej školy. Niekoľkokrát sa presťahovali a menil rôznych učiteľov a aj to bola príčina prečo klavír začal nenávidieť. Vedel, že rodičia mu nedovolia prestať hrať, preto jediné východisko bolo, aby zariadil nech ho učiteľ nenavidí a sám odíde. Vymýšľal rôzne veci a učiteľ napokon naozaj odišiel a Gackt prestal hrať na klavíri keď mal 11.

V 14-tich na strednej sa spriatelil s pár chalanmi, každý bol z iného prostredia. Raz po škole ho jeden zavolal k sbe domov s tým, že nikto u nich nie je. Bol to chlapec z veľmi bohatej rodiny, v jeho dome uvidel klavír. Chlapec mu naň zahral a bol veľmi dobrý. Gackt sa mu tiež predviedol, ale na svojho priateľa nestačil. Vtedy si povedal, že musí pokračovať kým nebude lepší ako on, pretože nenávidí prehry. Odvtedy hral na klavíri každý deň bez prestávky, dokonca mu rodičia hovorili aby už prestal, no on ďalej cvičil. Začal si uvedomovať, že hrať na hudobný nástroj ho napĺňa pocitom radosti. Kedže otec ho odmalička učil hrať aj na trubke a prstoklad pre všetky dychové nástroje je v podstate rovnaký, rozhodol sa, že skúsi hru na ostatné dychové nástroje a naozaj onedlho dokázal hrať na všetky z nich.

Potom mu však jeho senpai na strednej ukázal bubnovanie a Gackt v nich našiel novú vášeň. Klavír vystriedali bicie a trávil pri nich snáď ešte viac času ako pri klavri, ak to bolo vôbec možné. Sám poevdal, že sa v tom čase do bubnov zamiloval. V 17-tich sa prvýkrát stretol s amatérskymi kapelami a naozaj nimi opovrhoval, myslel si, že sú hlúpi a netalentovaní. Mnohokrát sa ho pýtali, či s nimi nechce hrať, ale vždy odmietol, pretože to bolo pod jeho úroveň hrať s niekym horším ako je on. Ale potom sa ho spýtali priatelia a on nakoniec súhlasil. Keď však prišiel na skúšku, vyzeralo to presne ako čakal. Zle. A hoci ako umelec stál na javisku po prvýkrát, vôbec nebol nervózny. Začali hrať a vzrušenie a energia perchádzali z baviacich sa ľudí až na javisko. Nedokázal pochopiť, že hoci sú na javisku len štyria a ich výkony nie sú veľmi dobre, ľudia sa bavia aj tak. Postupne si uvedomoval obrovské rozdiely medzi orchestrom, v ktorých dovtedy hrával a kapelou. 

,,V orchestre, kde som hral v do tej dobe, hrá veľa ľudí na rovnaký nástroj. Tam sú prvé husle a druhé husle ... a tam boli časy, keď nehrali rovnaké časti dohromady. Z počtu osôb potrebných pre prehrávanie jednej skladby boli mnohokrát časti, keď si nemohol hrať, pretože si nebol potreba. Avšak, skupina taká nie je. Tam sú len 4 osoby. Tiež, všetky nástroje sú odlišné.Ak jedna osoba hrá zle, je po všetkom. Nemôžete urobiť chybu. To znamená toto: v kapele, každý človek má veľkú zodpovednosť. Zodpovednosť existuje rovným dielom medzi všetkými."

Hra v kapele ho napĺňala šťastím a vtedy si uvedomil, že našiel zmysel svojho života.

Popri tých šťastných chvíľach tu však boli aj tie horšie, keď sa opäť vystavoval smrti. tentoraz na motorkách. miloval jazdu na nich, veľmi rýchlu jazdu. Otec ho učil šoférovať už ako 12-ročného.  Potom však náhle prestal, po jednej nehode, pri ktorej by bez poriadnej dávky šťastia zomrel. Doteraz má na ruke jazvy po noži, ktorým si zoškraboval asfalt. Uvedomil si svoje limity a radšej prešiel na autá, hoci s nimi v bezohľadnej jazde pokračoval.

****************************************************

Podľa mňa, bolo jeho detstvo naozaj rušné. Veľmi mu závidím a obdivujem ho, že dokázal už ako taký malý chlapec tvrdo trénovať či už na klavír alebo bicie. Pokiaľ ide o tých mŕtvych, kto vie či to nebola len jeho fantázia, ale niečo pravdy na tom môže byť vzdhľadom k tomu, koľkokrát sa vystavil smrti. Vlastne to v tej autobigrafii mal aj napísané, dohromady to bolo 15-lrát. Na dieťa je to slušný výkon :D Avšak som rada, že prežil, inak by som teraz nemala na kom závislačiť :D

to by bolo z jeho detstva všetko, dúfam, že vás aspoň niečo zaujalo. nabudúce si v biografii povieme o GACKT-ovej prvej kapele :) zakončím mojim obľúbeným citátom od GACKT-a:

,,Show your heart, give your love. We are family."

P.S: na tom obrázku je GACKT ako hrá na klavíri, akurát vidieť len jeho ruky :D