po milón rokoch tu máte ďalšiu kapitolu. pekné čítanie :D
3. Nie je princezná z rozprávky
,,A čo sem priviedlo teba?" pokojným hlasom sa spýtala.
,,V podstate to isté. Mám rád noc, môžem sa skryť pred všetkými ľuďmi."
Spoza mrakov práve vykukol mesiac a oboch ich osvietil. Takmer zabudol zavrieť ústa nad jej krásou. Hľadeli naňho dve veľké sivé oči, prekryté niekoľkými pramienkami gaštanových vlasov, ktoré však poriadne nevidel, pretože ich skryla pod plašť. Pousmiala sa tými plnými ružovkastými perami. Zdalo sa mu, že jej smotanovo biela pokožka odráža svit mesiaca, ale vedel, že to sa s ním len zahráva jeho dokonalý zrak. Dievčina trochu sklonila hlavu pred jeho skúmavým pohľadom.
,,Prepáč, ja len, že som ešte nevidel krajšiu ženu." prehovoril konečne potichu.
Líca sa jej jemne zfarbili do červena.
,,Ďakujem za kompliment." šepla.
Na to sa len pousmial.
,,Môžem si prisadnúť?" spýtala sa, čím prerušila ticho.
,,Áno." odvetil, hoci ho to najskôr na sekundu prekvapilo.
Posadila sa a oprela o strom.
,,Nočná obloha je taká krásna. Škoda, že dnes ju nevidieť." smutne sa usmiala.
,,Tiež rada pozoruješ hviezdy?"
Nadšene prikývla.
,,Už odmalička. Keď ich vidím, nepripadám si tak sama."
,,Nevedel som, že aj princezné sa cítia sami."
,,Ako si na to prišiel?"
V hlase jej bolo celkom jasne počuť prekvapenie.
,,Na čo konkrétne? Na tú samotu, alebo na princeznu?"
,,Na oboje." potichu sa zasmiala.
,,Toto mesto nie je také veľké, aby sa v ňom niečo dalo utajiť. Každý vie, ako vyzerá princezna Inoue Orihime, aj keď ju videlo len pár vyvolených. A pokiaľ ide o tú samotu, tak každý má občas ten pocit, ale ty si musela mať rozprávkove detstvo a život." zhrnul.
,,Musela? Nie každá princezná to tak má." jemne sa zamračila.
So záujmom na ňu pozrel, ale ona sa očividne na túto tému ďalej nechcela baviť.
,,Nebojíš sa, že by ťa mohol niekto v takejto tme napadnúť?" zmenil radšej tému.
Usmiala sa, takže to uvítala vďačne.
,,Nie. Stáčí ak zakričím a stráže sa o to postarajú. Okrem toho, v prípade potreby sa dokážem brániť."
Toto vyhlásenie ho rozosmialo. Smial sa po dlhých rokoch. Ako veľmi mu chýbali tie dni plné smiechu s mamou. Princezna sa však zatvárila urazene.
,,Prečo sa smeješ. Neveríš mi?"
,,O to nejde. Len si neviem predstaviť ako sa taká krehká bytosť bije." vysvetlil.
Odvrátila od neho hlavu.
,,Prepáč, nechcel som ťa uraziť." ticho sa ospravedlnil.
Kútikom oka naňho pozrela a nakoniec sa usmiala.
,,Dobre, máš odpustené."
Ešte raz zodvihla pohľad k oblohe. Ichigo sa zatiaľ snažil dýchať čo najmenej, nechcel aby ho ovládol smäd.
,,Asi by som už mala ísť." potichu sa ozvala.
Otočil tvár jej smerom. Tie krásne sivé oči ho skúmali, cítil akoby mu videla až dovnútra. Z nejakého neznámeho dôvodu bol nervózny. Vôbec tomu nerozumel. Bol zvyknutý, že ľudia po ňom zazerajú a vždy odvrátia pohľad keď sa otočí, ale ona bola iná. Mala priateľský tón hjlasu a v očiach jej nevidel žiadne odsudzovanie ani nenávisť. Bola tiež odvážna, videl to na nej. Bol si viac než istý, že by s krikom neutiekla ani keby jej povedal že je upír.
,,Chceš, aby som ťa odprevadil?" spýtal sa napokon, uvedomujúc si, že čakala na jeho odpoveď.
,,Budem rada." veselo sa usmiala.
Rýchlo vstala, nedala mu možnosť pomôcť jej. Možno to tak bolo lepšie, určite by váhal podať jej ruku. Vstal teda aj on a pomaly spolu kráčali k hradu. Nastalo medzi nimi ticho, ktoré chcel prerušiť, ale nevedel ako. Kútikom oka na ňu pozrel. Pokojne kráčala vpred. Na perách jej hral malý úsmev. Akoby jej to ticho nevadilo.
,,Uvidíme sa ešte niekedy?" spýtala sa ticho napokon.
Oči sa mu rozšírili od prekvapenia. Otočila sa naňho a on bohužiaľ nestihol dostatočne rýchlo skryť prekvapenie.
,,Čo sa deje?"
Mozog mu pracoval na plné obrátky. Má povedať pravdu?
,,No...." začal.
,,Ľudia sa mi skôr vyhýbajú." priznal napokon.
,,Naozaj?"
Prikývol.
,,Prečo?" so záujmom sa pýta.
Na sekundu zaváhal.
,,Ubezpečujem ťa, že mňa nijak nedesíš." veselo sa zasmiala.
Pousmial sa a odpovedal: ,,Nepáči sa im môj pohľad a moje vlasy."
,,Vôbec nechápem prečo." jemne sa zamračila, čo sa mu zdalo veľmi roztomilé.
,,Ešte si ma poriadne nevidela."
,,To čo som videla, sa mi zatiaľ páčilo." začervenala sa.
Prišli k osvetlenému schodisku. Zarazene zastal. Nie len, že sa ho nebojí, on sa jej dokonca páči? Od Grimmjowa síce počul veľa historiek ako sa ľudské ženy doňho zamilovali,a le nikdy si nemyslel, že sa to môže stať aj jemu.
,,tak prídeš?" prerušila jeho myšlienky druhýkrát za tento večer.
,,Dobre." pomaly prikývne.
Široko sa usmiala.
,,Zajtra?"
,,Nie. Prídem keď bude krajšie, aby sme videli hviezdy."
Bola priam nadšená.
,,Už sa teším."
Venoval jej malý úsmev. O pár krokov cúvol.
,,Dobrú noc."
Trošku sa uklonil.
,,Dobrú noc." odpovedala.
Otočil sa a pomaly odchádzal.
,,Počkaj!" zavolala za ním.
Zastal a obzrel sa.
,,Ako sa voláš?"
Tentoraz sa naozaj usmial.
,,Kurosaki Ichigo."
Opätpvala mu úsmev.
,,Budem ťa čakať, Ichigo-kun." povedala potichu, ale počul ju veľmi dobre.
Vybehla hore schodmi. Vo dverách sa naňho ešte naposledy usmiala. Hneď ako sa za ňou zavreli dvere, bleskovo odbehol.Bežal najrýchlejšie ako mohol a vychutnával si ten pocit slobody. Zastal pred jednou osamelou chalúpkou v lese. Dnu sa svietilo. Cítil odtiaľ jedného starého človeka. Podľa vône krvi sa dal rozoznať približný vek človeka a taktiež či je chorý. Mladá krv nielenže chutila sviežo, ona tak aj voňala narozdiel od staršje, v ktorej vďaka tréningu s Grimmjowom dokázal rozoznať aj zápach smrti. A tu cítil starobu a smrť, no žiadnu chorobu. Podišiel k dverám a zaklopal. Po malej chvíľke otvoril starček, opierajúci sa o paličku.
,,Kto ste?"
Ichigovi oči zasvietili na červeno a pocítil ako sa mu predĺžili tesáky.
,,Vaša smrť." zašepkal a vrhol sa na jeho hrdlo.
Starček vykríkol, ale nevládal sa brániť. Ichigo náhlivo pil jeho krv, bol veľmi smädný. Trvalo mu len pár minút vysať aj poslednú kvapku. Olizol si pery. Pil už aj lepšiu krv, no nateraz mu stačila aj táto. Zavliekol telo dovnútra. Väčšina chalúpky bola drevená,čo mu vyhovovalo. Vzal z ohniska niekoľko horiacich polien a pohádzal ich na dlážku okolo tela. Potom zhasol a vyšiel von. Nechal otvorené dvere, aby vietor rozdúchal oheň a bez obzretia odbehol preč.
2024 ©