Smutný kapitán špeciál 5.

Tak vám prinášam pokračovanie ^^ Pekné čítanie :)

5. Nekonečné čakanie

Nemocničná čakáreň je ako vždy celkom plná. Mladý kapitán dobre vie, že okolo neho sa nachádza dosť pacientov, ktorí potrebujú rýchle ošetrenie viac ako on, no napriek tomu je netrpezlivý. Stačilo, aby sa pár dní venoval len svojej priateľke a v jednotke sa mu nahromadilo toľko práce, že nevedel, kam skôr. Nebyť Senriho, jeho záchrany, vládol by tam chaos. Plný nedočkavosti pozrie na hodiny na náprotivnej stene. Sedí tu už dobrú pol hodinu. Pohľadom rýchlo prebehne shinigami okolo seba. Minimálne ďalšiu pol hodinu si tu ešte posedí. Pomedzi pery mu unikne rezignovaný povzdych. Oprie sa o stenu za sebou a zavrie oči. Opäť ho premáha únava. Tiché rozhovory okolo neho začnú pomaly splývať do šumu, ktorý sotva vníma. Z driemania ho vyruší až prenikavý ženský smiech. Prudko sa strhne, ospalo žmurkajúc, snažiac sa zaostriť na miestnosť. Neďaleko od neho stoja dve mladé shinigami pozerajúce priamo naňho. Keď si uvedomia, že vzbudili jeho pozornosť, len sa rozchichocú a niečo si pošepkajú. Prevráti očami a rozhodne sa trochu sa prejsť, no skôr, ako sa postaví, podídu celkom k nemu. 
,,Dobrý deň, kapitán. Máte tu voľno?" spýta sa ho s úsmevom jedna z blondín ukazujúc na prázdne sedadlá vedľa neho.
,,Iste." odvetí nezaujato.
Odísť teraz by bolo neslušné, ale komunikovať s nimi nemieni, preto vytiahne svoj komunikátor a vytočí číslo svojej záchrany- Rangiku. Kútikom oka zachytí, ako sa dievčatá vedľa neho zamračia a potichu sa začnú dohadovať. Zrejme im práve prekazil plán, nech bol akýkoľvek. Zodvihne mu to po dvoch zazvoneniach, takže očividne nemá veľa práce.
,,Ahoj, ešte stále tu trčím.... Nemohla by si prísť? Od nudy tu zaspávam a je plná čakáreň, budem tu poriadne dlho..." požiada ju zúfalo.
Na jeho potešenie Rangiku súhlasí. 
,,Ďakujem, si poklad!" úľavne si vydýchne. 
Postrehne, ako sa tá odvážnejšia blondínka nadychuje, aby sa mu prihovorila, on však rýchlo vytočí aj Senriho číslo. Tomu trvá trošku dlhšie zodvihnúť telefonát.
,,Senri, fakt ma to mrzí, ale vyzerá to tu ešte na dlho. Nemôžem obehnúť zranených shinigami, keď idem len na kontrolu." s povzdychom mu oznámi tú zlú správu.
Rukou si pri tom prehrabne vlasy, pričom omylom drgne do dievčaťa po jeho ľavici. Rýchlo na ňu pozrie, ústami naznačí ,,prepáč", no hned sa odvráti. 
,,No taaak, Senri! Áno, mal si zase pravdu, spokojný?" takmer zakňučí, keď ho jeho kamarát začne podpichovať, že mal kapitánke vopred zavolať, ako mu radil.
,,Dosť tu trpím, tak mi ešte nepridávaj, dobre?" zaškrípe zubami. 
Senri sa zasmeje tak nahlas a škodoradostne, až to počujú aj osoby vedľa neho. 
,,Ty si kus vola. Som dúfal, že ma trochu podporíš." nadáva mu, ale u Senruho s tým nepochodí.
,,Viem, môžem si za to sám, nemusíš mi to stále pripomínať." upozorní ho naštvane, na čo si zase vypočuje jeho smiech s prianím príjemného čakania.
,,To ti fakt ďakujem. Čav." poznamená ironicky a radšej zloží. 
Dievčatá vedľa neho sa opäť zasmejú. Automaticky sa na ne otočí. Až vtedy si uvedomí, že si tým chceli len vynútiť jeho pozornosť. 
,,Prepáčte, nevyrušujeme vás? Keiko rada rozpráva vtipy." prihovorí sa mu zase tá odvážnejšia.
Svojimi veľkými zelenými očami ho pozorne skúma. 
,,Nie, nič sa nedeje..." odvetí.
,,To som rada, hovorila som jej, aby bola potichšie, ale to viete... Mimochodom, som Masaki." predstaví sa mu so širokým úsmevom.
Celým telom mu prebehnú silné zimomriavky. Šokovane na ňu pozerá neschopný slova.
,,Kapitán? Ste v poriadku?" s obavami si ho prehliadne.
,,Á-áno... To len... Ja... Moja mama sa volá Masaki... Len ma to prekvapilo." vystrúha na ňu malý úsmev.
,,Naozaj? To je teda náhoda!" nadšene sa toho chytí.
,,Prepáč...Ja..." začne sa ospravedlňovať vykoľajene. 
Vstane nedbajúc na prekvapené pohľady dvoch kamarátiek. Toto nezvládne, nie je na niečo podobné pripravený. Zvrtne sa na odchod, no narazí do osoby pred sebou
,,Pardon..." vypadne z neho.
Pozrie na dotyčného človeka. Uľaví sa mu. Pred ním stojí Rangiku so svojim typickým úsmevom. Keď však vidí, ako zmučene sa jej priateľ tvári, stiahne ho do pevného objatia. Okamžite jej objatie opätuje. Trochu pootočí hlavu. 
,,Práve si ma zachránila, ďakujem." zašepká jej do ucha. 
Poodtiahne sa od neho. Sleduje jeho výraz, rukou ho pohladí po tvári. 
,,Ak sa okamžite neusmeješ, tak moja záchranná misia končí." zamračí sa naňho vážne.
To ho rozosmeje. Pokrúti hlavou a pobozká ju.
,,Ty vieš, ako na mňa." 
,,Samozrejme! Čo by si bezo mňa robil?" zasmeje sa.
Nadýchne sa na odpoveď, ale ona ho umlčí. 
,,Radšej neodpovedaj." varuje ho.
Uškrnie sa, no pedsa odpovie: ,,Ako vieš, čo som chcel povedať?"
,,Dokonale ťa poznám." odvetí.
Rangiku sa usadí na miesto, kde predtým sedel on, teda vedľa dvoch dievčat, ktoré teraz zmätene a sklamane sledujú scénu odohrávajúcu sa pred nimi. Škaredo zazrú na Matsumoto, samozrejme jej pozornosti to neujde. 
,,Pardon, bolo to miesto obsadené?" spýta sa ich slušne.
,,Nie, sedel som tam predtým ja." odpovie jej miesto nich Ichigo.
Čupne si k nej, položiac si ruky na jej kolená. 
,,Ahaa, takže si mal spoločnosť." zatiahne pobavene.
,,Aj keby, tak čo?" podpichne ju.
,,Hmm, vlastne nič, mňa len tak niekto nenahradí." pokrčí veselo plecami.
Kapitán si len povzdychne: ,,Narcis..."
Lakťom sa oprie o svoje koleno a dlaňou si podloží hlavu, takže sa jej tvár nachádza len pár centimetrov od tej jeho.
,,Ako sa cítiš?" spýta sa ho ako každý deň, odkedy mal svoje problémy s hlasivkami.
,,Dobre, som len unavený." odvetí jej potichu.
Na podloženie svojich slov si zoširoka zívne. Začne si na prst natáčať pramienok jej hebkých vlasov sledujúc, ako sa mu zakaždým zošmykne z prsta a vráti sa na svoje miesto. Zdá sa, akoby ani nevnímal, čo robí.
,,Nad čím premýšľaš?" prihovorí sa mu Rangiku.
Neurčito pokrčí plecami, no tichúčko zašomre: ,,Mama..."
,,Och, Ichigo..." zašepká ťahajúc ho k sebe.
,,Odtiaľto pôjdeme rovno do cukrárne na dobrú čokoládu." povzbudzuje ho.
,,Kiežby... Musím ísť do jednotky. Vieš koľko toho taký kapitán zmeška, keď sa pár dní venuje len svojej priateľke?" smutne sa zasmeje.
,,Ale stálo to za to! Už sa nemôžem dočkať, kedy pôjdeme na takú dovolenku znova." zasníva sa. 
,,Rangiku, kúpele máme aj tu, na to nemusíme chodiť do Skutočného sveta." vráti ju do reality.
,,Toto bolo hnusné! Ide o to, že odtiaľto vypadneš a máš od všetkého pokoj! Nehovor, že si si neoddýchol!" ohrnie spodnú peru.
Musí sa nad jej reakciou pousmiať. 
,,Oddýchol, to uznávam, ale teraz sa citím vyčerpanejšie ako predtým." 
,,To je čudné, ja som úplne v poriadku..." zamyslí sa s prstom priloženým na pere. 
,,To bude tým, že ty si robíš dovolenku aj keď si v práci." schladí ju zase.
Na to ho už treskne po hlave. 
,,Tak ja ako dobrá priateľka prídem za tebou a ty si na mňa takýto odporný?" plačlivo mu dohovára.
Pritiahne si k sebe jej tvár, aby ju upokojil sladkým bozkom.
,,Vieš, že ťa rád provokujem." zašepká jej proti perám.
,,Mhmm, ale neviem, čo ťa na tom tak baví..." odvetí mu šeptom pomedzi bozky.
,,Tvoje reakcie." odvetí jednoducho so širokým úsmevom.
Jej jedinou odpoveďou je len rezignujúci povzdych. Tvár sa jej uvoľní, pery zvlnia do úsmevu a do očí sa vráti jemnosť. 
,,Ichigo... Ty máš jediné šťastie, že si taký okúzľujúci... A že vždy vieš, čo povedať." dodá s úškrnom. 
,,Učím sa predsa od tej najlepšej." žmurkne na ňu.
,,Teraz sa mám uraziť alebo to vziať ako kompliment?" podozrievavo prižmúri oči.
,,Ja ťa predsa nikdy neurážam." jemne sa pousmeje.
Bezstarostne sa zasmeje, odpovedať však nestihne, pretože dvere do ordinácie sa otvoria a sestrička pozrie ich smerom.
,,Kapitán, môžete ísť dnu..." usmeje sa naňho zoširoka.
,,O chvíľu som tu." adresuje ešte Matsumoto, no hneď sa zodvihne a zalezie do známej miestnosti, ktorá slúži kapitánke ako ošetrovňa.
,,Kurosaki-san... Prepáč, dnes je tu nejak rušno, keby si zavolal, vzala by som ťa po ordinačných hodinách." privíta ho so svojim tradičným jemným správaním.
Pery mu opuustí slabý povzdych a v duchu si prisahá, že nabudúce Senriho už počúvne, nebude mať čo stratiť a aspoň potom nebude počúvať jeho posmešky.
,,Všetko v poriadku? Nejaké problémy?" spýta sa ho kapitánka rukou naznačujúc, aby sa posadil.
,,Nie, myslím, že už je to celkom preč." vydýchne si šťastne.
,,Radšej sa neteš, môže to byť chronické, kedykoľvek sa ti to môže vrátiť." upozorní ho.
,,To snáď nie..." zamračí sa sklamane, no potom už poslušne otvorí ústa, aby si kapitínka prezrela situáciu pekne zblízka.
,,Neboj sa, nateraz je všetko v poriadku. Budeš si v zime dávať pozor, aby si neprechladol a keď budeš chodiť na prehliadky, niečomu podobnému sa vyhneme." utešujúco mu položí ruku na rameno.
,,Nateraz doužívaj lieky, čo ti ostali a pokiaľ budú po ich vysadení akékoľvek problémy, alebo zmeny, okamžite príď, dobre?" 
,,Iste. Ďakujem." vďačne sa usmeje a poberie sa na odchod.
,,A Kurosaki-san, veľa šťastia s Matsumoto-san." zastaví ho naposledy kapitánka.
,,Odkiaľ to vieš?" prekvapene sa otočí.
,,No, vôbec to netajíte, takže reči sa šíria rýchlo." 
,,Jasne, že sa pýtam. Ale vďaka. Pekný deň." zasmeje sa a kývne jej na pozdrav.
V čakárni s úsmevom natiahne ruku k Rangiku, zovrie ju a bez jediného slova alebo pohľadu venovaného dvom blondínam, ktorým práve dofinitívne pokazil deň odmietnutím, sa poberie preč.
**************************************
Hmmm, vlastne sama neviem, čo som tým chcela povedať, len som mala chuť to napísať :D