Smutný kapitán-9.

toto je posledna cast hitsuhina svadby :D...v dalsej kapitole sa vsetci vratia do akademie :D....prijemne citanie :)

9. Svadba časť III.

Zoširoka sa usmial.

,,Naozaj?"

,,To isté by som sa mohla spýtať aj ja teba." uškrniem sa.

,,Máš pravdu." prikývol.

Dal mi pusu na líce.

,,Môžem sa ťa niečo spýtať?" usmejem sa a pohladím ho po tvári.

,,Čo len chceš."

,,Čím som ťa tak okúzlila?" usmejem sa.

,,No najviac ma zaujalo, že si iná ako ostatné dievčatá, to že si milá, stále sa usmievaš, nesnažíš sa ma získať za každú cenu. Je toho dosť a pritom ťa ani poriadne nepoznám." odvetil.

,,Tak to sa dá ľahko zmeniť." odpoviem mu s miernym úsmevom.

Usmial sa zo slovami: ,,V to dúfam."

Chytil ma za ruku a preplietol naše prsty. Nemohla som odolať a opatrne som ho pobozkala.

,,Čože toľká opatrnosť?" rýpol si.

,,Si môj kapitán, musím mať trochu úcty."

,,Aha, tak kapitán. A na to si si spomenula až teraz?" usmieval sa, zatiaľ čo sa naše nosy dotýkali.

,,Popravde? Áno. Možno si si nevšimol, ale keď som s tebou, sotva viem premýšľať nad niečim iným ako si ty."

,,To ma teší."

Zobral mi tvár do dlaní a začal ma bozkávať. Okamžite som mu bozky opätovala. Pocítim v ústach jeho jazyk a bez najmenšieho zaváhania sa pridám k jeho hre. Nechcela som ho pustiť, chcela som aby sme takto ostali navždy. Viem, že je to nereálne, ale cítim sa pri ňom v bezpečí, s ním zabúdam na všetky starosti. Dala som do tých bozkov ešte viac svojich pocitov a odpoveďou mi boli jeho pery vášnivo hltajúce tie moje. Jednu ruku presunul dole na môj pás a ja som hneď pochopila prečo. Pritlačil ma totiž o stenu a ruka zabraňovala tvrdému nárazu. Musela som sa odtiahnuť, aby som popadla dych, aj keď som nechcela. Dal mi ešte rýchly bozk a kým som sa vydýchavala, prešiel mi perami na krk. Pomaly ma bozkával na krku a posúval sa stále nižšie až zastal vo výstrihu šiat a pomaly sa vrátil hore. Nedočkavo som sa prisala na jeho pery a prsty som mu zaplietla do vlasov. Nedokázala som prestať a zdalo sa, že on je na tom rovnako. Vedľa nás si však niekto odkašľal a my sme sa od seba vyplašene odtrhli. Naraz sa pozrieme na vyrušiteľa a uvidíme ženícha. Okamžite sme sa začervenali. Ichigo sa vystrel do svojej plnej výšky a pozrel na kapitána.

,,Potrebuješ niečo?" spýtal sa trochu zachrípnuto a musel si odkašľať.

Neodvážila som sa ani pohnúť. Našťastie som nemusela. Ichigo si ma pritiahol k sebe a ja som si skryla tvár do jeho obleku. Nádherne voňal. Kapitán Hitsugaya sa konečne spamätal.

,,Chcel som sa s tebou iba porozprávať, ale ak vyrušujem, môžem počkať."

,,No, v podstate trochu vyrušuješ, ale to nevadí. O čom si chcel hovoriť?"

,,Matsumoto mi rozprávala o tvojej spoločníčke, veľmi si ju obľúbila." začal a ja som na neho pozrela.

,,Áno, je veľmi ťažké, asi aj nemožné, neobľúbiť si ju."

Zdvihla som k nemu pohľad a venovala mu úsmev. Na chvíľku nastalo trápne ticho, ktoré prerušil kapitán Hitsugaya.

,,No Ichigo nás očividne nepredstaví. Takže ja som Hitsugaya Toushirou, kapitán 10. divízie."

Opatrne som sa vymanila z Ichigovho objatia a uklonila som sa mu.

,,Inoue Orihime." odvetím, keď sa vystriem.

,,Aspoň niekto vie čo sa patrí." hodil vražedný pohľad po Ichigovi.

Nechápavo sa naňho otočím, ale on len pokrúti hlavou.

,,Inokedy."

,,Ešte stále nemáš podkapitána, však?" ozval sa opäť kapitán.

,,Nie a ani ma nenapadá kto by ním mohol byť." povzdychol si.

,,Ale mňa áno. Čo tak Senri?"

,,Senri? To ma nenapadlo. Toushirou ty si génius!" usmial sa.

,,Hej, hovoria to o mne." zašomral.

,,Myslíš, že by súhlasil?"

,,Určite áno. Aj tak ti vo všetkom pomáha a podľa mňa si celkom rozumiete, takže s ním nebudeš mať problém." pokrčí Hitsugaya plecami.

,,Ok, zajtra zabehnem za Yamamotom pre papiere."

,,Papiere mi ani nespomínaj. Mám ich na stole celkom dosť, prípravy na svadbu zabrali viac času ako som si myslel. Matsumoto sa na všetko vykašľala ako vždy a ja neviem kde mi hlava stojí." nahnevane sa sťažoval.

,,Tak to ti nezávidím kamoško. Je síce pravda, že aj mne sa tam nejak kopia. Dnes si k tomu budem musieť sadnúť inak ma zase Yamamoto bude poučovať."

Len som tam ticho stála a počúvala ich. Neodvážila som sa prehovoriť.

Práve som začala premýšľať prečo odtiaľ neodídem, keď kapitán Hitsugaya povedal: ,,Tak fajn, prajem vám príjemnú zábavu."

Otočil sa na odchod, ale Ichigo ho ešte zastavil.

,,Toushirou, nepovieš nikomu čo si videl? Prosím."

,,Neboj sa." pousmial sa.

,,Fakt to nikomu nepovie?" pozriem na Ichiga, keď nás kapitán nemohol počuť.

,,Nie, môžem mu veriť. Určite nikomu nepovie, že spolu chodíme." odpovedal s úškrnom.

,,Chodíme? Páni, že o tom neviem." usmejem sa.

,,Ale....To snáď nemyslíš vážne. Naozaj sa ťa to mám spýtať? Ale no ták." zatváril sa zúfalo.

Zasmiala som sa.

,,Áno musíš, pokiaľ to má byť oficiálne." nedám pokoj. ,,To je sranda. Som zvedavá, či sa to spýta."

Povzdychol si.

,,Tak dobre. Orihime, chceš so mnou chodiť?"

So širokým úsmevom prikývnem a pobozkám ho. Ešte chvíľu sme tam stáli v objatí a pozorovali hviezdy, potom sme sa vrátili dovnútra. Zvyšok večera sme strávili s jeho kamarátmi. Bola s nimi naozaj sranda.

,,Orihime, povieme ti malé tajomstvo, chceš?" obrátil sa na mňa Renji.

,,Áno."

,,Najskôr prisahaj, že to nikomu nepovieš." ozve sa Rukia, ktorú Renji zozadu objímal.

Pri pohľade na nich som mala nutkanie pritúliť sa k Ichigovi. Prekonala som to.

,,Prisahám, že nikomu nič nepoviem." usmejem sa.

,,Super. Takže všetci čo sme teraz tu, tvoríme istú skupinu, ktorá ma za úlohu spríjemniť život vrchného kapitána." nadšene na mňa pozrie Ikkaku.

Nerozumela som mu ani slovo, preto som pozrela na Ichiga, očakávajúc, že mi to vysvetlí. Ten sa nad mojim výrazom zasmial.

,,V preklade, sme banda pubertiakov, ktorý vyvádzajú Yamamotovi hovadiny."

,,Aha. Prečo si to nemohol povedať hneď?" prekvapene zažmurkám smerom k Madaramemu.

Renji sa pobavene uškrnul.

,,A koho bol toto nápad?" spýtam sa, hoci vopred tuším odpoveď.

Všetci naraz pozreli na Ichiga, ktorý sa uškrnul.

,,Ichigo. A tak isto je niečo ako náš vodca." vysvetlí Rukia.

,,Hmm, hneď ma mohlo napadnúť, že to bol nápad nejakého bláznivého pubertiaka." usmejem sa.

Niekoľkí sa zasmiali, ale Ichigo sa zatváril urazene.

,,Dovol, ja som nikdy nebol bláznivý pubertiak. Svoju pubertu som strávil tu v Soul Society ako kapitán, ktorý si získava rešpekt iných, takže na takéto blbosti nebol čas. Ale teraz mám času dosť."

,,Dobre prepáč, nechcela som ťa uraziť."chlácholivo som ho pohladím po ramene.

Reagoval dosť nečakane. Stisol k sebe pery a ja som si všimla, že potláča smiech.

,,Ty si to hral!" oborím sa naňho.

So širokým úsmevom pokrčil plecami. Ešte chvíľu sme sa všetci bavili, ale potom sa ľudia začali rozchádzať domov a ja som si uvedomila svoju únavu. Chcela som zakryť zívnutie, ale Ichigo si to všimol.

,,Dobre, už bolo dosť zábavy, treba aj spať. Takže dobrú noc všetkým." zamával kamarátom a ťahal ma preč.

Sotva som sa zabalila do plášťa, vzal ma do náruče a rozbehol sa. Zložil ma až pred izbou.

,,Dobrú noc." zašepkal a nežne ma pobozkal.

,,Aj tebe."

Už sa otočil na odchod keď som ešte dodala: ,,A ďakujem za krásny deň."

Napriek tme som videla ako sa usmial a potom som spokojná vošla do izby. Opatrne som zo seba zhodila šaty a padla na postel. Okamžite som zaspala ako zabitá.