Smutný kapitán-6.

6. Šaty

 

 

,,Ahojte."

,,Dobrý večer." odzdravíme.

,,Ideme?" pozrie na mňa.

Prikývnem a rozlúčim sa s Kiyokanou. Kapitán ma opäť zobral do náruče. Protesty by boli zbytočné, takže som radšej mlčala. Dlho som však nevydržala.

,,Váš Hollow je fakt číslo." usmejem sa.

,,Ach. Teraz si asi všetci myslíte, že som priteplený." zamračil sa.

,,Neviem ako ostatní, ale ja si to o vás vobec nemyslím." pravdivo odpoviem.

Pravdivo ako vždy keď som s ním. Z nejakého dôvodu mu nedokážem klamať.

,,Ďakujem:" usmeje sa a spomalí.

Položí ma na zem a ďalej ideme krokom.

,,Môžem sa niečo spýtať?" ozvem sa.

,,Dobre, ale predtým ťa o niečo poprosím." počkal kým prikývnem a až potom pokračoval: ,,Nevykaj mi a prosím, volaj ma menom. Veď sme kamaráti, nie?" usmial sa.

Ticho sa zasmejem: ,,Dobre."

,,Super, tak čo by si chcela vedieť?"

,,Spomínali, teda spomínal si Vasto Lorda. Čo to je?" ,,Chvíľu potrvá kým si zvyknem."

,,Aha. Vasto Lord je najvyšší stupeň Hollowa. Podľa niektorých som netvor, kedže mám v sebe takého silného Hollowa. Bližšie to budete preberať zo Senrim."

Odbočil doprava a ja som ho nasledovala. Vlastne som ani nevedela kam ideme.

Spýtam sa:,,Ehm, kam ideme?"

,,Za Matsumoto. Pomôže ti s výberom šiat, účesom a všetkým čo budeš potrebovať." usmial sa.

,,Nie je to tá čo sa na teba tak vrhla?" zasmejem sa.

Tiež sa zasmial: ,,Áno je to ona. Neboj sa, vie že prídeme takže určite nepila."

,,A mimochodom, ja tam nebudem, len ťa odprevadím a pôjdem za Toushirom." dodal.

Nechápem.

,,Prečo?"

,,Musí ťa zmerať, bude ti skúšať rôzne šaty a ja sa mám na teba pozerať? No ako chceš, kľudne ostanem, mne to problém nerobí." zasmeje sa.

Líca mi zčervenali.

,,Nie, to je v pohode."

,,Neboj sa určite si budete rozumieť a nebudeš tam s ňou sama dlho. Najviac tak hodinu, tiež si potrebujem skúsiť oblek. Určite bude chieť aby sme sa zladili." prevrátil očami.

Vzápätí sa usmial a potiahol ma za ruku. Trochu sme si pobehli, až sme stáli pred jedným neveľkým domom. Zaklopal. O chvíľku nám otvorila usmiata shinigami.

,,Ahojte!" veselo nás pozdraví.

,,Čavko." usmeje sa Ichigo a vôjde dnu.

Ja sa trochu ukloním a nasledujem ho.

,,Ták ukáž mi ten zázrak s ktorým ideš!" usmieva sa.

,,Matsumoto toto je Inoue Orihime." ukázal na mňa.

Shinigami si ma pozorne prehliadne a potom sa usmeje.

,,Teší ma."

,,Aj mňa." odvetím.

,,Poď sem, budeme dobré kamarátky nemusíš sa báť. Nehanbi sa." usmieva sa na mňa.

Otočila sa na Ichiga.

,,Myslím, že nebude problém nájsť jej šaty, zaberie to tak 40-50 minút."

,,Dobre, vďaka Matsumoto. Tak zatiaľ." zakýval nám a odišiel.

,,Takže Orihime. Budeš mať asi podobnú veľkosť ako ja, ale radšej to premerám. Daj si dole kimono."

,,D-dobre."

Pozorne ma merala a popritom sme sa rozprávali. Ichigo mal pravdu, naozaj sme si rozumeli. Hneď ako som bola zmeraná od hlavy po päty, bol čas hladať správne šaty.

,,Chceš dlhšie alebo kratšie?" spýta sa ma.

,,Neviem, ktoré by mi viac pristali?"

,,Skúsime oboje." usmiala sa a vytiahla niekoľko šiat.

,,Ako to, že je tu toľko šiat?" pýtam sa, kým si jedny z nich obliekam.

,,Toto je taká požičovňa slávnostných šiat pre celé Soul Society."

,,Tieto nie." povie skôr ako som ich mala celé na sebe.

Približne za 20 minút som vyskúšala takmer 10 rôznych šiat a nakoniec sme vyberali z troch. Prvé boli jednoduché, kratšie, čiernej farby. Ďalšie tmavozelené, po zem, na ramienka a z jednej strany na nohe vykrojené. Posledné boli bledomodré, tiež dlhé s veľkým výstrihom na chrbte. Mne osobne sa najviac páčili tie, veď bledomodrá je moja obľúbená farba, ale aj ostatné boli krásne. Počkali sme teda na Ichiga. Popri čakaní Matsumoto vytiahla jeho oblek. Bol jednoduchý, ale pekný. Ichigo v ňom určite bude vyzerať veĺmi dobre. Ostala som v čiernych šatách a práve som si skúšala topánky keď vošiel.

,,Ahoj." pozdravím ho s úsmevom keď som sa vystrela.

,,Tak čo povieš? Nemôžeme sa rozhodnúť, takže vyber ty." povie mu Matsumoto.

Zložil si kapitánsky plášť a zatiaľ si ma prezrel.

,,Sú pekné, no myslím že nemusíme byť obaja v čiernej." povie napokon.

,,Súhlasím." prikývnem.

Zobrala som ďalšia šaty a šla sa prezliecť. Matsumoto mi išla pomôcť takže ichigo sa zatiaľ môhol obliecť do svojho obleku. Keď sme vošli akurát si dával košeľu. Obdivne som pozrela na jeho hruď a nemohla odtrhnúť oči, až kým ju nezakryl. Trochu sa začervenám.

,,Prepáč." šepnem.

,,V pohode. Tieto sú krásne, ale skús tie posledné." odvetí.

Odišla som sa prezliecť. Vôjdem a hneď na sebe ucítim jeho pohľad. Tentokrát si ma poriadne prezeral. Cítila som, ako sa červenám.

,,Rozhodne tieto. Tá farba ti dokonale pristane." usmial sa.

,,Aj mne sa páčia." zvískne Matsumoto a hneď mi k nim nájde aj topánky.

Obujem sa a prejdem k nemu. Podal mi ruku a spoločne sme sa pozreli do veľkého zrkadla pred nami. Vďaka opätkom na mojich topánkach sme boli rovnako vysoký.

,,Dokonalé. Všetci vás budú prepaľovať pohľadmi, ste spolu naozaj krásny." rozplýva sa Matsumoto a my sa obaja začervenáme.

Pustím Ichigovu ruku a kúsok sa prejdem.

,,Budeš v nich vedieť chodiť, alebo chceš iné?" spýta sa ma Matsumoto.

,,Tieto sú dobré." usmejem sa.

,,Len aby si v nich vedela aj tancovať." uškrnie sa Ichigo.

,,Môžeme to skúsiť." vyzvem ho s úsmevom.

,,Skús to s Matsumoto, tanec nepatrí k mojim koníčkom." odvetil a sadol si na neďalekú stoličku.

Podišla som teda k Matsumoto a skúsili sme si pár krokov. Šlo to dobre. Nohy ma neboleli a dokázala som stáť rovno. Ichigo zo seba medzitým zhodil sako a dával si dole košeľu, takže sme s Matsumoto zaliezli aby som sa môhla aj ja prezliecť.

,,A čo vlasy?" spýtam sa Matsumoto.

,,Len ti ich natočím. Príď v deň svadby hneď ráno ku mne a ja sa ti o to postarám."

,,Môže mi ich natočiť moja spolubývajúca, nemusíš so mnou strácať čas." usmejem sa.

,,Dobre." zasmeje sa Matsumoto a všetci traja odídeme.

Zamkla a vydala sa opačným smerom ako my dvaja.

,,Si unavená alebo môžme ísť pomaly?" spýtal sa ma.

,,Som trošku unavená. Bol to náročny deň." pousmejem sa a naozaj sa mi začali zatvárať oči.

Zobral ma do náruče a už mi ani nenapadlo protestovať. Nechcela som. Tesnejšie som sa k nemu pritúlila a zavrela oči.

 

,,Orihime?" počujem pri uchu niečí hlas.

Uvedomila som si, že je to Ichigo a pomaly otvorím oči.

,,Och prepáč, zaspala som však? Ako dlho som spala?" pretriem si oči a uvedomím si, že sme takmer pred mojou izbou.

Stále ma niesol.

,,Nič sa nestalo a nespala si veľmi dlho. Nie viac ako 10 minút." usmial sa.

Zložil ma až pred dverami izby. Všade bolo ticho a takmer nič nebolo cez tmu vidieť.

,,Ka- Ichigo?"

,,Hm?"

Podídem k nemu a dám mu pusu na líce.

,,Ďakujem." šepnem.

Všimla som si ako sa začervenal, ale neokomentovala som to tak ako to nekomentuje on u mňa.

,,Ne-nemáš za čo." dostal zo seba.

Vošla som do izby a hneď ako som sa hodila na posteľ, som opäť zaspala.

 

 

Na druhý deň som musela všetko vyrozprávať nedočkavej Kiyokane. Chcela som vynechať to ako som mu zaspala v náruči a ako som mu dala pusu, ale nakoniec som sa rozhodla pre úprimnosť. Kiyokana bola nadšená. Cítila som sa troošku trápne pre tú obyčajnú pusu, preto som dúfala, že ho uvidím čo najneskôr. Bohužial bol na raňajkách. Sedel pri jednom stole úplne sám. Nikde inde nebolo miesto, takže Kiyokana zamierila k nemu a ja som ju s povzdychom nasledovala.

,,Dobré ráno kapitán Kurosaki." pozdravila ho.

,,Aj tebe."

,,Môžeme si prisadnúť?" spýtam sa namiesto pozdravu.

,,Aj ja ti želám pekné ráno Orihime." usmial sa.

,,Toto mi robí naschvál."

Od vedľajších stolov nás pozorovali.

,,Fajn, dobré ráno. Môžeme si prisadnúť, prosím?" zaškerím sa naňho.

Opätoval môj úškrn a prikývol.

,,Nečakala som, že sa uvidíme tak skoro." poviem, sadajúc si vedľa neho.

Kiyokana si k nemu sadla z druhej strany.

,,Neznieš veľmi nadšene." odvetil.

Ignorujem jeho odpoveď a spýtam sa: ,,Čo sa deje, že si zašiel na raňajky sem?"

Kiyokana na mňa prekvapene pozrie. Dobre, očividne som jej zabudla povedať o čo ma požiadal.

,,V divízii je to na nevydržanie. Od odchodu Hinamori je tam bordel. Musel som vypadnúť."

,,To mi je ľúto." odpoviem s Kiyokanou naraz.

Pousmial sa: ,,To nič. Nájdem nového podkapitána a bude to v poriadku."

Prešiel okolo nás Rai a všimla som si ako pozerá na Kiyokanu. Páčila sa mu o tom nebolo pochýb.

Ichigo nasledoval môj pohľad a zrejme došiel k rovnakému záveru ako ja, pretože povedal: ,,Ahoj Rai. Ak chceš, prisadni si."

Rai naňho vďačne pozrel a sadol si na posledné voľné miesto.

Nastalo ticho, ktoré prerušil Ichigo: ,,Kľudne sa rozprávajte ako keby som tu nebol."

,,To nie je také ľahké." zašomrem.

Usmial sa: ,,To znamená, že sa rozprávate aj o mne."

Oči mu zasvietili, keď som sa začervenala. Okamžite pozrel na Kiyokanu.

,,Čo o mne hovorí?" pousmial sa.

Kiyokana sa zachichúňa.

,,Možno niekedy vám to poviem."

,,Takže sa o mne rozprávate! No tak ja to chcem počuť." stále sa usmieval.

Pozriem naňho. ,,O čo mu ide?"

,,Dobre, vždy jej poviem všetko. Čo robíme, kde sme, o čom sa rozprávame." vzdám to.

,,O čom sa rozprávame? Poprosil som ťa aby si niečo z toho nikomu nehovorila."

,,Neboj sa, to nevie." usmejem sa.

,,Skúsim to. Kiyokana ako som sa stal shinigamim?" otočil sa na ňu.

,,Čože? No chodili ste na akadémiu nie?" začuduje sa.

,,Som rád, že si to nikomu nepovedala." pozrie na mňa.

,,Počkať, tak chodili ste na akadémiu alebo nie?" zapojí sa aj Rai.

,,Nechodil, ale je úplne nepodstatné ako som sa stal shinigamim." odvetil.

,,Kiyokana naozaj ti Orihime nehovorí nič iné?" začal znova.

,,On s tým neprestane?" ,,Prečo ťa to tak veľmi zaujíma?" spýtam sa ho.

Pokrútil hlavou.

,,Len tak. Chcem vedieť čo si o mne myslíš."

,,To si nechám pre seba." odvetím a vykúzlim najkrajší úsmev aký dokážem.

Dostala som ho. Trochu pootvoril ústa zatiaľ čo na mňa pozeral. Kiyokana nám prestala venovať pozornosť a pustila sa do debaty z Raiom. Bola som jej vďačná. Koniec koncov, aj tak jej to poviem, keď budeme sami. Ichigo sa posunul trochu bližšie ku mne. Zahľadel sa mi hlboko do očí a usmial sa.

,,Neuveriteľné. On sa snaží presne o to isté čo ja. Dobre, môžeme v tom pokračovať, hoci sa nenajeme."

Konečne uhol s pohladom a ja som mohla popadnúť dych.

,,Vzdávam to, vyhral si." zašomrem.

Usmial sa a pustil sa do jedla. Napodobnila som ho.

,,Páčia sa ti tie šaty?" zaujímal sa.

,,Áno, sú naozaj krásne, aj keď mne sa najviac páčili tie bledomodré, pretože je to moja obľúbená farba."

,,Bledomodrá?"

,,Áno." prikývnem. ,,Je na tom niečo zvláštne?"

,,Nie, ja len že moje reiatsu je v shikai bledomodré." usmial sa.

Zabehlo mi a musela som sa napiť.

Hneď ako som mohla hovoriť som povedala: ,,To je určite len náhoda."

Znelo to akoby sa o tom snažím samu seba presvedčiť.

,,Áno, asi je." zamyslel sa.

Dojedli sme v tichosti, len Rai a Kiyokana sa o niečom bavili. Nepočúvala som ich, neskôr mi to povie ak bude chcieť. Ichigo vstal a ja som ho nasledovala. Obaja sme už boli najedení a aspoň tí dvaja budú mať súkromie. Rovnako ako my. Ichigo zamieril k lúke, na ktorej sme trénovali aj včera. Nikto tam ešte nebol.

,,Vieš čo som si všimla? Niekedy sa tváriš tak smutne. Aj keď sme sa prvýkrát videli." začnem.

,,Tváril som sa smutne?"

,,Nie tak celkom. Len tvoje oči. V nich som ten smútok videla."

,,Aha. Nevedel som, že si až taká všímavá. Niekedy ti to poviem, je to dlhý príbeh." pousmial sa, ale v očiach som mu zase videla smútok.

,,Dobre."

Než som stihla povedať niečo viac, naklonil sa ku mne a jemne mi pritlačil pery na líce.

,,Toto som ti dlžný." usmial sa.

Tentokrát som očervenela ja a bola som červená snáď aj za ušami.

,,Nemusel si to robiť." zašepkám.

,,Ja viem. Ale chcel som. Nikdy nerobím niečo čo nechcem." odpovedal.

Otočila som sa naňho. Stál dosť blízko na to, aby som si uvedomila aký výškový rozdiel medzi nami je. Nebol veľký, čo ma prekvapilo. Vždy som si myslela, že som taký krpec.

,,Koľko meriaš?" vyhŕkne zo mňa.

Neuvedomila som si čo rozpávam. Bola som ním až príliš očarená.

,,Čože? To ťa zaujíma práve toto?" zasmial sa. ,,Dobre, ja neviem. Asi okolo 180 cm. Prečo?"

,,Naozaj?"

Úplne ma prekvapil. Nemohla som byť až taká vysoká.

,,Stalo sa niečo?" pýtal sa.

,,Nie, len ma to prekvapilo. Vždy som bola menšia ako moje kamarátky a teraz keď takto stojíme, nie som od teba o veľmi nižšia. Koľko to môže byť? 5-6 cm?" hádam.

,,Áno, tak nejak. Vidíš, vyrástla si." usmial sa a postrapatil mi vlasy.

Asi už chcel odtiahnúť ruku, ale zastavil sa a prešiel mi po celej dĺžke vlasov. Spýtavo som naňho pozrela.

Odiahol ruku a riekol: ,,Máš také jemné vlasy."

,,Ďakujem. Hm, môžem?" váhavo natiahnem ruku k jeho vlasom.

Pomaly prikývol, takže som sa ich dotkla. Najskôr iba trochu, ale boli naozaj príjemné na dotyk. Jemne som mu ich prehrabla a pomaly som sputila ruku. Nechtiac som sa dotkla aj jeho tváre. Na chlapčenskú bola trochu jemná. ,,Možno sa mi to iba zdalo." Naklonil sa ku mne o trochu viac. Naše tváre boli od seba vzdialené len pár centimetrov. Zatajila som dych a čakala čo urobí. Zodvihol ruku k mojej tvári, ale skôr ako sa jej dotkol boli sme vyrušení.

,,Ichigo! Tu si! Hľadal som ťa."

Bol to Senri. Obaja sme od seba odskočili a začervenali sa. Všimol si to.

,,Och, prepáčte." ospravedlnil sa nám Senri.

,,To nič. Nič sa nestalo." odvetil Ichigo a pozrel na mňa.

Ešte stále som sa trochu červenala. Začala som sa prechádzať a medzitým som ich počúvala. Hovorili trošku potichu takže som musela poriadne natŕčať uši.

,,Čo to bolo?" pýtal sa Senri.

,,Nič naozaj. Len sme sa rozprávali." zamrmlal a bola som si istá, že sa začervenal aj keď som ho nevidela.

,,Mne to skôr pripadalo, že si ju chcel pobozkať." pokračoval Senri.

Jeho hlas znel, akoby sa usmieval.

Kútikom oka som na nich pozrela. Ichigo bol naozaj celý červený. Tak som ho ešte nevidela. Rýchlo som odvrátila pohľad.

,,Ichigo mal by si sa vidieť. Skoro si ju zjedol očami a teraz si červený ako rajčina." nedal sa Senri.

,,To nie je pravda."

Senri ešte viac stíšil hlas, ale zdalo sa mi akoby povedal: ,,Priznaj si to, zamiloval si sa do nej."

Jeho odpoveď som však počula jasne: ,,Možno máš pravdu."