Smutný kapitán- 45.

Takže zase trošku odveci kapitola :D Ale snáď vás trošku zaujme a vyjadríte sa :) Venujem ju Ari, aj keď neobsahuje to, čo mala :/ (za to sa opäť opsravedlňujem) A pekne čítanie všetkým ^^

45. Nečakané pochopenie

Ichigov pohľad:

Na dohodnutom mieste za akadémiou čakám asi len dve minúty, keď sa ukáže drobná ružovovlasá dievčina zabalená do čierneho kabátu a veľkého ružového šálu. Kimi má voči mne asi až moc veľký rešpekt na to, aby ma nechala vonku mrznúť. Nie ako Rangiku. Keď si spomeniem, ako často a dlho meškala, chytá ma chrípka. Vytlačím tie myšlienky von z hlavy a venujem sa dievčaťu predo mnou.
,,Ahoj, ďakujem, že si prišla, si moja záchrana!" privítam ju.
,,Uhm... Čo potrebujete?" spýta sa nervózne.
,,Potrebujem od teba radu. Máš dnes čas?" s nádejou sa spýtam.
,,No... Áno, mám..." neisto odpovie.
Povzdychnem si. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že sa ma bojí.
,,Kimi... Prosím ťa, zabudni na chvíľu, že som kapitán a tvoj učiteľ. Pre mňa za mňa mi aj tykaj, len prosím ťa, prestaň bojazlivo strážiť každé svoje slovo." žiadam ju takmer zúfalo.
,,Prepáčte..." začervená sa.
,,Ja len... Je to také náhle..." pokračuje stále nesvoja.
Neisto sa pomrví. Usmejem sa. 
,,Áno, za to sa ospravedlňujem. Poď, vysvetlím ti to cestou." jemne ju poženiem dopredu.
,,Najskôr mi sľúb, že nič z tohto sa nedozvie Orihime. A pre istotu ani Kiyokana, tá by jej všetko vykecala." začnem.
Trochu zmätene prikývne. Uznávam, mohlo to vyznieť zvláštne. No po minulých skúsenostiach neurobím tú istú chybu. Vykročím smerom k obchodom, Kimi ma bez slova nasleduje.
,,Blížia sa Vianoce a potrebujem pre Orihime darček... Podarilo sa mi vybaviť nám novoročnú dovolenku v Skutočnom svete, ale chcel by som jej dať aj niečo hmotné. Akurát neviem čo. Si jedná, kto mi môže pomôcť." zahľadím sa jej do očí.
Prekvapene zastane. Jej líca sú červené, dobre však viem, že to nemá nič spoločné so zimou. Možno to nebol až taký dobrý nápad, posledné čo chcem, je aby sa kvôli mne s Orihime hádali. Odvrátim pohľad. 
,,Pomôžeš mi? Za odmenu ťa pozvem do cukrárne, viem, že miluješ čokoládu." ponúknem ju niečim, čo sa neodmieta.
Oči jej zažiaria a nadšene sa usmeje. Čokoláda zaberie vždy.
,,Veľmi rada vám pomôžem!" 
Mieto odpovede sa len usmejem a rukou naznačím smer našej cesty.

Keď sa o dve hodiny usadíme do najlepšej cukrárne v celom Seireitei a objednám nám dva veľké kusy čokoládovej torty, Kimi je už omnoho uvoľnenejšia. 
,,To je tá najlepšia čokoládová torta, akú som kedy jedla!" rozplýva sa hneď, ako skúsi prvé sústo.
,,Však? Táto torta môže za moju závislosť na čokoláde." poznamenám spokojne.
,,Nevyzeráte, že by ste boli závislý na čokoláde." zhodnotí prekvapene si prehliadajúc moju postavu.
,,Doprajem si ju len výnimočne." odvetím a s potešením sa pustím do svojej porcie.
,,Viete... Vždy som sa čudovala, ako ste sa mohli s Orihime zblížiť tak rýchlo, keďže ste kapitán. Ale keď si odmyslím ten fakt, ste v podstate normálny chlap." prizná zamyslene.
Zasmejem sa: ,,Ja to hovorím stále, to vy si ma idealizujete."
Pokrúti hlavou: ,,Nie tak celkom, vy ste ideálny. Orihime má skutočne šťastie." 
,,Skôr by som povedal, že to ja som ten šťastný." odporujem jej.
Na malú chvíľku ma pozoruje cez privreté oči, napokon vyhlási: ,,Vy sa naozaj nenávidíte."
Vystrúham úškrn. Do riti aj so ženskou empatiou. 
,,Mám na to dobré dôvody." odvetím potichu.
,,Prepáčte, nemala som s tým začínať..." ospravedlní sa rýchlo.
,,To nič, som rád, že sa ku mne konečne správaš priateľsky a nie formálne." ubezpečím ju hneď.
Rozpačité ticho, čo nastane, preruší zvonenie môjho komunikátora. 
,,Áno?" zodvihnem hovor takmer okamžite.
Hirova skupina sa dnes vracia z misie. Tento hovor som očakával už na obed.
,,Prebehlo všetko v poriadku? Prečo ste sa vrátili až teraz?" sypem naňho otázky.
Jeho odpoveď ma však neuspokojí. Boli napadnutí a dvaja ostávajú cez noc v štvrtej jednotke.
,,Do riti! Aspoň, že to nie je nič vážne. Dobre, o pol hodinu som späť, tak mi všetko povieš a spolu pôjdeme podať hlásenie starkému."
Naštvane do seba napchám celý zvyšný kus torty naraz. Kimi ma s obavami pozoruje.
,,Stalo sa niečo?" spýta sa opatrne.
Povzdychnem si otáčajúc lyžičku v prstoch. 
,,Skupina z našej jednotky bola na misii napadnutá. Nemajú vážne zranenia, no dvaja z nich musia ostať cez noc v nemocnici na pozorovanie. Zasraní Hollow..." 
,,To mi je ľúto..." zašepká.
Prikývnem, no už vytáčam Orihimine číslo. Dnes sa k nej už nedostanem. 
,,Ahoj, zlatko. Prepáč mi to, nemôžem dnes prísť. Chalani mali na misii komplikácie, dvaja sú v nemocnici. Nie je to nič vážne, ale mohol by z toho byť problém..." prehrabnem si rukou vlasy.
Vôbec sa mi nepáči, ako sa tento pôvodne pokojný deň tak rýchlo pokazil. Na sekundu zvažujem jej návrh, či má prísť za mnou a pomôcť mi, ale rýchlo ho vytlačím z hlavy. Nemôžem ju zaťahovať do všetkých svojich problémov. Najmä, ak sa týkajú vecí, ktoré s ňou nemajú nič spoločné.
,,To je v poriadku, zvládnem to, ale vďaka." pousmejem sa.
Kým mi želá, aby to celé dobre dopadlo a ozval som sa, keby niečo potrebujem, neujde mi smutný tón jej hlasu. Vždy dopláca na moje povinnosti a problémy spôsobené mojim postavením. Povzdychnem si.
,,Ďakujem. Pokúsim sa to vyriešiť čo najskôr." ubezpečím ju.
,,Aj ja teba, ahoj..." pousmejem sa pri jej rozlúčke a zložím.
Pozriem na dievča oproti sebe. Vytrvalo pozerá do svojho taniera pomaly dojedajúc malý kúsok torty. 
,,Netráp sa tým..." prehovorím na ňu potichu.
Prekvapene zodvihne hlavu.
,,Nie, ja len... Neviem, ako by som vám pomohla. Neviem ani zareagovať..." posmutnie.
,,Kimi, naozaj to je v poriadku. S týmto sa musím vyrovnať sám." ubezpečujem ju.
Ako odpoveď mi venuje malý úsmev, mne to však stačí. Aj tak prejavila dosť súcitu na to, ako málo ma pozná. 
,,V poslednom čase dosť často premýšľam, prečo som stále kapitánom. Sú to len samé problémy, všetkým priateľom tým pridávam starosti, nehovoriac o tom, že to ani zďaleka nie je budúcnosť, akú som si predstavoval a chcel." priznám sa znenazdajky.
,,Musíte mať predsa dôvod, pre ktorý ste to začali robiť. Ten sa už stratil?" opatrne sa spýta.
,,Vlastne ani neviem. Očakávalo sa to odo mňa... Bol som unudený... Stalo sa to tak nejak prirodzene... No teraz v tom nevidím zmysel." zamyslene pozriem do okna.
Nie raz som premýšľal, že pôjdem za Yamamotom a zistím, či môže kapitán svoje miesto dobrovoľne opustiť. No vždy si spomeniem na členov svojej jednotky a nedokážem to urobiť. Nemôžem im to urobiť. Spoliehajú sa na mňa. Našli by dôveru aj u nového kapitána, ale zahodiť všetko, čo som vybudoval nie je jednoduché. No ak by to malo výrazne ovplyvňovať môj osobný život, najmä teraz s Orihime, urobil by som to. 
,,Je to aj kvôli Orihime?" tipne si zásahom rovno do čierneho.
Slabo prikývnem. 
,,Vždy som chcel pokojnú a šťastnú rodinu, ako bola kedysi tá naša. A ak to nemá byť s Orihime, tak už s nikým. Nechcem si to ničím nechať pokaziť." odvetím odhodlane.
Neviem, prečo jej to všetko rozprávam. Z časti za to asi môže únava, možno na mňa zase prišla slabá chvíľka alebo jednoducho preto, že je momentálne tu a pozerá na mňa tými úprimnými súcitiacimi očami. Viem však, že viac nesmiem strácať čas. 
,,Prepáč... Naozaj už budem musieť ísť." ospravedlňujem sa vstávajúc zo stoličky.
Aj ona sa začne zberať na odchod. Kým sa zabalí do kabátu, odídem zaplatiť našu objednávku. Nájdem ju trpezlivo čakať pri vchode. Bez slova jej otvorím dvere a pokyniem, aby vyšla do tej zimy ako prvá. Potichu sa vraciame späť. Potrebujem sa do jednotky dostať čo najskôr, preto sa čoskoro lúčime.
,,Naozaj ma mrzí, že musím tak narýchlo odísť. Ale ďakujem za všetko." usmejem sa na ňu zľahka.
,,To nestojí za reč. Aj ja ďakujem za príjemný deň." potichúčky poďakuje vrtiac sa nervózne na mieste.
Len prikývnem. Rukou jemne mávnem na rozlúčku a vyberiem sa opačným smerom ako ona. Sotva však urobím jeden krok, zastaví ma jej hlas.
,,Kapitán... Nevzdajte sa svojej pozície kvôli Orihime. Vyčítala by si to..." prehovorí tichým, no pevným hlasom.
Na moment zavriem oči a zhlboka sa nadýchnem. Má pravdu. Aj keby sa s ňou o tom skúsim porozprávať, presvedčila by ma, aby som to kvôli nej nerobil. Bude lepšie na to zabudnúť. Pozriem na ňu. Napokon zavolať Kimi nebol vôbec zlý nápad, má naozaj oveľa viac pochopenia, ako som očakával.
,,Ja viem..." odvetím stručne a tentoraz už pomocou bleskového kroku bežím do jednotky.
Je čas na návrat do krutej reality. Rozbolí ma hlava. Pocítim silné nutkanie otočiť sa a bežať za svojim srdcom. Do náručia, kde sa všetky problémy zmenia na nepodstatné. Povzdychnem si. Nie vždy môžeme dostať to, čo práve chceme.