43. Rozlúčka
O malú chvíľu stojíme pred miestnym detským domovom. Pri pomyslení na to, ako málo stačilo, aby som som v tejto pochmúrnej budove skončila aj ja, ma strasie. Ichigo ma však bez zaváhania vedie dnu a namieri si to rovno na poschodie, odkiaľ počuť hrajúce sa deti. Vo dverách stretneme jednu z vychovávateliek. Obaja ju pozdravíme.
,,Prišli ste naozaj rýchlo Kurosaki-san." milo sa usmeje.
,,Áno. Moja priateľka Inoue Orihime." predstaví ma.
,,Sakurai Meiko, som riaditeľka tohto domova. Teší ma."
,,Aj mňa teší."opätujem jej úsmev a potrasieme si rukami.
,,Musíte byť šťastná, že máte takého láskavého partnera." dobrosrdečne na mňa žmurkne.
Veselo sa zasmejem.
,,Áno, to som."
,,Poďme do mojej kancelárie, náhradní rodičia Mei-chan sú už tam." pokynie nám rukou.
Ichigo sa sebaisto vyberie po chodbe. Zvnútra domov vyzerá celkom pekne a útulne. Svetlé žlté steny, kvetináče so živými rastlinami, nábytok nie najnovší, ale v dobrom stave. Je vidieť, že riaditeľka sa stará o pohodlie svojich zverencov. Hlavou mi prebehne myšlienka, koľko z toho je tu vďaka Ichigovej podpore. Jej kancelária nie je zariadená lepšie ako zvyšok domova, čo ma privedie k myšlienke, že táto žena má asi naozaj čisté úmysly, čím si vyslúžila môj obdiv. Počula som totiž o riaditeľkách domov, ktorým boli deti ukradnuté, šetrili na jedle, oblečení a vybavení, sťažovali sa na nedostatok peňazí, no po vstupe do ich kancelárie vám bolo jasné, kde končia sponzorské dary. Po našom príchode sa zo stoličiek pred dlhým kancelárskym stolíkom, zaplneným kopami papierov, zodvihne manželský pár, aby sa s nami pozdravil. Na prvý pohľad sú obaja nervózni. Napokon, tak ako ja. Ichigo to zvláda so svojou chladnou maskou, no pevnejšie zovrie moju ruku. Venujem mu upokojujúci úsmev, ktorý mi neopätuje, len si rezignovane povzdychne.
Slova sa pri predstavovaní opäť ujme riaditeľka: ,,Toto sú manželia Niwa."
,,Kurosaki Ichigo a moja priateľka Inoue Orihime." prehovorí Ichigo svojim formálnym hlasom a pustí moju ruku, aby ju mohol podať im.
,,Teší nás. Sakurai-san vás spomínala už pri našej predošlej návšteve." prihovorí sa mu prívetivo žena v snahe uvoľniť napätie.
Nepodarí sa jej to, Ichigo na ňu naďalej bez slova hľadí.
,,Kurosaki-san toho pre domov urobil veľa, spomenúť ho v tom najlepšom je to najmenej, čo môžem urobiť." snaží sa situáciu zachrániť Sakurai-san.
Neúspešne. Ichigo stále mlčí. Vidím na ňom, že sa manželov snaží odhadnúť, pozoruje ich reakcie, snahu. To ťaživé ticho pretne zazvonenie jeho komunikátora. Ten zvuk ho prekvapí.
,,Prepáčte, to je z práce." ospravedlní sa hneď a hovor prijme.
,,Povedal som, aby ste ma nerušili, ak to nebude dôležité." povie okamžite bez pozdravu.
Chvíľku počúva vysvetľovanie z druhej strany, no očividne nie uspokojivé, pretože si zmučene povzdychne a prehrabne si vlasy.
,,To len pre mňa pracujú takí idioti, alebo sa vyskytujete aj v iných jednotkách? Chceš mi povedať, že nie ste schopní toto vyriešiť? Kde je Senri?"
,,Aha super, takže idem vyčistiť žalúdok aj jemu. Na dve hodiny odídem a ste doslova posratí! Láskavo všetkým odkáž, aby sa tešili na ten bordel, čo tam urobím, keď sa vrátim!" ukončí hovor vyhrážkami.
,,Naozaj sa ospravedlňujem, musím si vybaviť ešte jeden telefonát." ospravedlňujúco sa usmeje.
Nečaká ani na odpoveď, hneď volá Senrimu.
,,Ty si kus vola! Vieš, že som preč a necháš ich tam samých? Práve mi volal Jiro. Dve hodiny... Chcel som tak veľa? Nemôžete mi dopriať ani dve hodiny, ktoré venujem svojmu súkromnému životu? To vás naozaj musím nonstop strážiť ako malé deti?" počiatočná zlosť ho prejde, teraz je skôr zúfalý.
,,Dobre, ale daj to do poriadku, okey? No aj tak si to zlízneš s ostatnými. Čav." rozlúči sa nakoniec.
,,Prepáčte mi to prosím, držím ich nakrátko a vždy, keď som preč, tak to využijú. A vyrobia problém..." povzdychne si.
Manželia aj riaditeľka naňho ostanú trochu prekvapene pozerať, no ja ho objímem okolo pásu a šepnem: ,,Je to tak zlé?"
,,Jediná zlá vec na tom je ich neschopnosť, Neviem, či sa boja niečo urobiť sami alebo čo." odvetí.
,,Ale teraz to neriešme. Môžem vidieť Mei?" otočí sa na riaditeľku.
,,I-iste." spamätá sa a pokynie mu, aby šiel ako prvý.
Manželia Niwa nás nasledujú. Zastaneme vo veľkej spoločenskej miestnosti plnej hračiek a detí.
,,Mei-chan? Je tu Kurosaki-san!" prekričí hrajúce sa deti Sakurai-san.
Všetci utíchnu a otočia sa našim smerom. Deťom sa pri pohľade na Ichiga roztiahne po tvárach úsmev. Príjemne ma to prekvapí, musia ho mať veľmi radi.
,,Ichi-kun!" zakričí malé hnedovlasé dievčatko v žltých šatočkách a rozbehne sa k nemu.
On si so širokým úsmevom čupne, chytí ju do náruče a vstane s ňou. Dievčatko sa k nemu tisne a šťastne sa usmieva. Ichigo ju pobozká na líce, na čo naňho uprie svoje veľké zelené oči.
,,Ichi-kun, prišiel si sa so mnou hrať?" spýta sa ho veselo.
,,Dnes nie zlatko...Prišiel som sa rozlúčiť..." pohladí ju po líci smutne.
,,Ty odchádzaš? Už ma neľúbiš?" vyvalí očká.
,,Nie nie, ľúbim ťa, veľmi....Ale nemôžeš so mnou ostať navždy." snaží sa jej vysvetliť.
,,Ale ja chcem!" vykríkne a po tvári sa jej začnú kotúľať slzy.
Žena vedľa mňa sa pohne, aby ju utešila, no riaditeľka pokrúti hlavou.
,,Ja viem drobec...Ale pamätáš si, ako som ti hovoril, že taká krásna slečna ako ty si raz určite nájde rodičov, ktorí ju budú mať radi a vezmú si ju k sebe už nastálo?"
,,Ale ja nechcem nikoho okrem teba, Ichi-kun!" plače ďalej.
Ichigo zúfalo pozrie mojim smerom. Nesmelo k nej vykročím.
,,Mei-chan?" oslovím ju.
Otočí na mňa uslzenú tvár. Aj taká uplakaná vyzerá očarujúco.
,,Ahoj...Volám sa Orihime, som Ichigova kamarátka." predstavím sa jej.
Potiahne nosom.
,,Ahoj..." zamrmle.
,,Vieš...Keď som bola malá, žila som len so starší bratom, on jediný ma mal rád. Ale potom zomrel a ja som ostala sama. Nikto si ma k sebe vziať nechcel, asi som nebola taká pekná ako ty..." pousmejem sa.
,,Si krajšia ako ja!" vyhlási.
,,Ďakujem." usmejem sa.
,,Chcem len povedať, že tvoji noví rodičia ťa budú mať veľmi radi a budeš s nimi stále. To chcú všetky deti...Ty snáď nie?"
Zamrmle niečo, čo môžem považovať za súhlas.
,,Tak vidiš. A tu stoja a už teraz ťa veľmi ľúbia." s úsmevom ukážem na pár za mnou.
Zakývajú jej.
Chvíľku si ich premeriava a nakoniec sa spýta: ,,A čo Ichi-kun?"
Otočí sa k nemu a pozrie na jeho smutnú tvár.
,,On bude tiež smutný." zašepká, keď mu po tvári stečia slza.
,,Sľubujem ti, že sa oňho postarám." odpoviem jej celkom vážne a pohladím ho po tvári, aby som mu slzu zotrela.
Ichigo párkrát zažmurká a zhlboka sa nadýchne.
,,Mei-chan, vždy ťa budem mať rád. Nemohol som s tebou byť tak často, ako som chcel, ani si ťa vziať k sebe....Ale raz sa určite znova stretneme." sľúbi jej.
,,Prisaháš?" zatiahne tým nevinným detským hláskom.
,,Prisahám." usmeje sa a privinie si ju bližšie.
Pozrie na mňa ďakujúc mi pohľadom. Len sa pousmejem. Položí Mei na zem a jemne ju otočí na jej adoptívnych rodičov. Obaja si čupnú, nech sa nachádzajú v rovnakej výške. Otočí hlavu na Ichiga a pohne sa k nim až keď jej s úsmevom prikývne. Zastane tesne pri nich a dovolí im objať ju. Vtedy sa Ichigo otočí ku mne.
,,Pôjdeme..." zašepká.
Otočíme sa na odchod. Dobehne nás však žena, ktorá sa odteraz bude pre Mei matkou.
,,Môžem sa vás niečo spýtať?" opatrne načrtne.
Ichigo prikývne, nech je to čokoľvek, určite to chce mať rýchlo za sebou a vypadnúť.
,,Musí to pre vás byť veľmi ťažké a Mei vás má tiež rada. Prečo ste si ju teda nevzali k sebe?" spýta sa trochu zmätene.
,,Nie je to možné z viacerých dôvodov...Sme z rozličných svetov, mám veľmi málo času a okrem iného, zákon by mi to ešte nedovolil." slabo sa pousmeje.
,,Chcete povedať..." zasekne sa.
,,Áno, som tak mladý." potvrdí.
,,Prosím, dajte na ňu pozor...Je to milé a inteligentné dievča." požiada ju tlmeným hlasom zastretým bolesťou.
,,Samozrejme! A ak budete mať záujem, môžete ju prísť navštíviť, dám vám na seba kontakt..." podujme sa hneď.
,,Nie, len by jej to zbytočne ubližovalo." pokrúti hlavou.
,,Ale predsa ste jej sľúbili..."
,,To áno, stretneme sa, len nie tu a teraz." tajomne odvetí.
,,Zbohom." dodá a potiahne ma preč.
*****************************
Sedíme sami dvaja v mojej izbe. Kiyokana šla s Kimi na nákupy. Ichigo sa s povzdychom vyvalí na moju posteľ. Uložím sa vedľa neho.
,,Plánuješ sa s Mei stretnúť až tu, však?" načnem tému.
Zošuchne sa na moju úroveň, pritlačí si tvár k mojej a prikývne.
,,Ale ako ju chceš nájsť?" nerozumiem.
,,Je vysoká pravdepodobnosť, že z nej bude shinigami." zašepká.
,,Ah..." vydýchnem.
Zatvorí oči. Stále ho to trápi. Nadvihnem sa na lakti. Pomaly ho hladím po tvári. Malú chvíľku sa nehýbe, nakoniec otvorí oči, vezme moju dlaň do ruky a pobozká ju. Opatrne mi zasunie prameň vlasov za ucho. Nakloním sa k nemu a spojím naše pery do pomalého jemného bozku. Keď sa o chvíľku odtiahnem, jeho smutné jantárové oči ma pozorne sledujú, vpíjajú sa do môjho vnútra. Opäť ich zatvorí až po tom, ako sa mu začnem hrať s vlasmi a láskať ho. Privinie si ma tesne k sebe. Vymeníme si niekoľko nežných bozkov.
,,Je to už lepšie?" šepnem.
,,Mhmm..." zašomre proti mojim perám.
S úsmevom mu vyhrniem tričko a jemne ho poškriabem nechtami. Zavrčí ťahajúc ma na seba. Vyzlečie mi tričko skôr, ako si to uvedomím, hneď za ním letia nohavice. Posadím sa, nech môžem vyzliecť aj jeho. Nadvihne sa na jednej ruke a pritiahne si moju tvár. Naše jazyky sa pustia do svojej divokej hry, zatiaľ čo Ichigove ruky bojujú s mojou podprsenkou. Vtedy sa so smiechom vrátia dievčatá. Obe zamrznú s plnými rukami tašiek vo dverách. Pomedzi ne sa dnu prediera mrazivý zimný vzduch, ktorý chladí moje rozhorúčené telo. Do líc sa mi nahrnie červeň. Ichigo takmer s plačom zakňučí, zakryje si rukami tvár a hodí sa do perín.
,,Prepáčte!" vykríkne červená Kiyokana a zabuchne dvere zvonku.
Stále nehybne sedím na Ichigovi a rukami si pridržiavam rozopnutú podprsenku.
,,Toto je fakt na hovno deň." zavrčí Ichigo.
Od prekvapenia párkrát zažmurkám, potom sa k nemu nakloním a vášnivo ho pobozkám.
,,Práve preto ti ho chcem vylepšiť." zašepkám mu do ucha a pokračujeme tam, kde nás vyrušili.
*************************************
ospravedlňujem sa, že nenastal moc veľký posun, ale písala som to na praxi, kam som si zabudla vziať svoju časovú os...
2024 ©