Ak si pamätáte jednu dávnu súťaž odtiaľto, tak táto kapitola bola venovaná Andy, ktorá vyhrala :)
42. Divný chlap
Stojím uprostred tmavého lesa. To strašidelné ticho by ma malo desiť, no okrem otáčania hlavou sa ani nepohnem. Snažím sa identifikoať, z ktorého smeru prichádza tá príjemná melódia. Nejde ani tak o hudbu, k tomu miestu ma priam magicky priťahuje niečo iné. Moje bosé chodidlá nevydávajú na vetvičkách a suchom lístí žaden rušivý zvuk. Dlhé perleťové šaty z jemného saténu sa elegantne kĺžu za mnou. Naraz sa vynorím na malej lúke osvetlenej svitom mesiaca v splne a mnohými hviezdami. Od čarovne krásnej oblohy mi pohľad padne priamo do stredu lúky, na ktorej stojí osamelá postava muža v obleku so žiarivo oranžovými vlasmi svietiacimi aj napriek tme. Natiahne ku mne ruku s malým úklonom.
,,Smiem prosiť?" zašepká zvodným hlasom.
Vložím ruku do jeho natiahnutej dlane a nechám sa ním unášať do rytmu s pocitom, že na ničom inom na tomto svete nezáleží. S elegantnou ľahkosťoui ma prehne dozadu a sám sa ku mne nakloní, aby spojil naše pery v jemný bozk. V tom momente sa všetko prepadne do temnoty a ja otvorím oči. ,,Sen." Sklamane si povzdychnem otočiac sa na druhú stranu. No hneď vzápätí sa potichu postavím. Spod vankúša vezmem komunikátor, opatrne odomknem dvere a vytratím sa z izby. Zamierim si to von do chladnej jesennej noci. Premýšľam nad návratom po bundu, ale túto myšlienku rýchlo zavrhnem. Zobudila by som Kiyokanu. Vytočím číslo, ktoré ako jediné používam a netrpezlivo čakám.
Po piatom zazvonení sa konečne ozve rozospatý hlas: ,,Áno?"
,,Ahoj...Chýbaš mi." zašepkám.
,,Aj ty mne Hime. Ale už ráno sa vraciam." povie stále tým istým rozospatým hlasom a som si istá, že ani neotovoril oči.
,,Ja viem..." povzdychne si.
Z druhej strany sa ozve zívnutie.
,,Stalo sa niečo? Nieže by som ťa nerád počul, ale aby si mi volala o druhje ráno je trochu nezvyčajné, najmä, keď sa o pár hodín uvidíme." spýta sa už živšie.
,,Nie, nič sa nestalo." pokrútim hlavou a objímem sa rukou v snahe zohriať sa.
,,len sa mi snívalo, že sme tancovali na lúke pri hviezdach." pousmejem sa nad spomienkou na krátky, no veľmi pekný sen.
,,A bol som v tom sne pekný?" veselos a spýta.
,,Bol si očarujúci gentleman." zaškerím sa.
Potichu sa zasmeje. Započujem nejaké šomranie z jeho strany.
,,Nie, všetko v poriadku Naoki." adresuje blonďákovi z jeho skupiny.
,,Budem musieť končiť zlatko, budím chalanov. Poriadne makali, zaslúžia si oddych. Veď ráno sa vidíme." šepne do telefónu.
,,Dobre, teším sa na teba."
,,Milujem ťa." odpovie.
,,Aj ja teba" usmejm sa.
,,Ahoj." rozlúči sa ešte a zloží.
Vrátim sa do izby premrznutá na kosť a okamžite sa zahrabem do perín.
,,Poďme, ulievali ste sa, keď som bol preč!" poháňa nás Ichigo pri útokoch na umelého hollow.
,,Snažíme sa!"
,,Nie dostatočne. keby to bol skutočný Hollow, väčšina z vás by bola mŕtva." podotkne a s ľahkosťou chytí umelej príšere ruku, ktorou sa po nás zaženie.
Zotriem si pramienok potu z čela a vyšlem po protivníkovi ohnivú guľu reiatsu.
,,Pekne, Hime." pochváli am Senri stojaci obďaleč.
Jeho úlohou je pozorne nás sledovať a robiť si poznámky, kým Ichigo dáva pozor na nás.
,,To nateraz stačí." zavelí Ichigo, vyskočí Hollowovi na chrbát a stlačí tlačidlo na deaktiváciu.
Hneď ako zhasne červená v očiach stroja pred nami, všetci vyčerpane padneme na zem. Lúkou sa ozve zvonenie Ichigovho komunikátora v Senriho opatere.
,,Kto volá?" zakričí naňho zvrchu.
,,Detský domov?" prekvapene naňho pozrie.
Ichigo sa v tom momente ocitne vedľa neho a hovor rýchlo prijme.
,,Prosím?"
Pozorne počúva, čo mu človek na druhej strane hovorí. Jeho tvár sa medzitým stiahne do zamračenia a postupne prejde do šoku.
,,Čože?" vypadne z neho.
,,Nie, ja som vám rozumel. Len...ma to zaskočilo..." vysvetlí hneď.
,,Áno...Môžem ju ešte predtým vidieť?" spýta sa smutne.
,,Ďakujem. O hodinu som tam. Dovidenia."
Prehrabne si vlasy a zamyslene pozrie do zeme. Hrobové ticho preruší až on.
,,Na dnes končíme, musím odísť."
Nevenuje nám však ani jediný pohľad.
,,Ichigo, čo sa deje? Detský domov?" spýta sa ho Senri.
S povzdychom naňho pozrie, no povie len: ,,Vieš ako mám rád deti..."
Pozrie však na mňa. Pohľadom, ktorý mi venuje vždy, keď sa potrebuje pozhovárať. Prekvapená a plná obáv, čo sa dozviem, ho nasledujem mimo dohľadu ostatných.
,,Aký detský domov? Ty máš dieťa?" napadnem ho hneď.
,,Nie, nie!" bráni sa.
Chytí ma za ruku.
,,Nemám vlastné deti, ale milujem ich. Ide o ten malý domov v Karakure. Raz za čas tam zájdem, finančne im pmáham. Je tam také malé krásne päťročné dievčatko menom Mei.Veľmi som si ju obľúbil, takpovediac som si ju adoptoval na diaľku." vysvetľuje rýchlo.
,,A prečo si mi to doteraz nepovedal?" prekvapene otvorím ústa.
,,Nebola vhodná doba, chcel som ťa za ňou vziať pri ďalšej návšteve, určite by si si ju obľúbila. No teraz... Je to už zbytočné." povzdychne si.
,,Prečo? Čo sa stalo?"
,,Pôjde k adoptívnym rodičom. Dnes sa so mnou chcú stretnpť a tiež sa môžem rozlúčiť s Mei."
Z jeho hlbokých očí priam kričí smútok z tejto správy. Pohladím ho po tvári a jemne pobozkám.
,,Ty ju máš skutočne rád." zašepkám.
Omotá si ruky okolo môjho pásu a opierajúc sa čelom o to moje zavrie oči.
,,Hmm..." zamrmle.
,,Nehneváš sa?" pozrie mi do očí.
,,Nie...je pekné, čo si pre ňu urobil." s úsmevom mu prehrabnem vlasy.
,,Si poklad." zašomre proti mojim perám.
,,Nechceš tam teraz ísť so mnou?" navrhne.
,,Akože by si ma vzal do Karakury?" rozžiaria sa mi oči.
Prikývne.
,,Rada!" nadšene vykríknem a prisajem sa mu na pery.
,,Tak sa choď prezliecť a počkaj ma tam, ja nám zatiaľ vybavím povolenie."
,,Ako chceš vysvetliť, že pôjdem aj ja?" zvedavo sa spýtam.
,,Niečo budem musieť vymyslieť cestou." veselo sa zasmeje, dá mi bozk na čelo a odbehne.
Pomaly sa vyberiem na ubytovňu. Premýšľam, ako asi Mei vyzerá, čo môžu chcieť jej budúci rodičia od Ichiga a vôbec, prečo to nikomu nepovedal. Kedže to nevedel ani Senri, prichádzala do úvahy už len Rangiku. No to by ma dosť mrzelo, keby t jej povedal a mne nie. Dorazím do izby. Sotva za sebou zavriem dvere, zhadzjem zo seba kimono. Kiyokana tam nie je. Rýchlo jej napíšem odkaz, kam som šla a oblečiem si biele nohavice s bledomodrým svetríkom. Akurát si dočešem vlasy, keď Ichigo zaklope na dvere.
,,Tak poďme." pousmeje sa.
V strede mojej izby pomocou zanpakutou otvorí bránu. Chytí ma za ruku a s istotou vtiahne dnu. Vchod sa za nami okamžite uzavrie. Obzerám sa po tmavom fialovom tuneli s pohybujúcimi sa stenami.
,,Musíme si pohnúť, pobežíme." povie a rozbehne sa, takže mi neostane nič iné, len ho nasledovať.
Mám pocit, že bežíme príliš dlho a ani sme sa nepohli, no práve, keď si myslím, že viac nevydržím, vynoríme sa na dennom svetle. V očakávaní, že uvidím známe milované mesto sa rozhliadnem okolo seba, no stojíme na mne neznámom dvore. Nad drevennou budovou svieti nápis ,,Uraharov obchod". Pozriem na Ichiga spýtavým pohľadom.
,,Potrebujeme gigai." odvetí jednoducho.
,,Ach, aj by som zabudla, že som už len duša." usmejem sa veselo.
,,Vitaj späť Kurosaki-san." ozve sa mužský hlas z obchodu.
Zvnútra sa vynorí blonďavý muž v pásikavom plášti a klobúku s vejárom pred tvárou.
,,Čomu vďačím za tvoju návštevu?"
Potom si všimne mňa.
,,Ah, Inoue-san, rád ťa spoznávam." zloží vejár, aby odkryl svoj úsmev.
Natiahne ku mne ruku v domnení, že mu ňou potrasiem. Váhavo vložím dlaň do jeho.
,,Odkiaľ viete moje meno?" spýtam sa ho prekvapene.
,,Mám sa starať o vymýšľanie historiek o náhlych zmiznutiach ľudí zabitých Hollow, pretože väčšina sa skôr či neskôr vráti ako shinigami." vysvetlí milo.
,,A robia to s Yoruichi-san veľmi dobre. Veľakrát im pomáha aj otec." dodá Ichigo.
,,Mimochodom, aký príbeh ste vymysleli pre Orihime?" spýta sa, km nás záhadný blondiak vedie dnu.
,,Dostala ponuku na štúdium v zahraničí, blízko svojich príbuzných, preto sa tam bez váhania presťahovala." odpovie pohotovo.
,,Pekné." uzná Ichigo.
,,Potrebujeme gigaie." oznámi mu.
Ďalej ich nevnímam, premýšľam, či tej historke niekto uveril. ,,Bola by som schopná všetko nechať tak? Opustiť Tatsuki? Uverila tomu?" Pocítim na ruke jemný dotyk.
,,V poriadku Hime?" starostlivo sa spýta Ichigo.
,,Áno." usmejem sa nasilu.
,,Možno uverila..."
,,Tu do tohto vlez." podá mi divnú poddajnú hmotu v tvare neurčitého človeka. Zahľadím sa na to.
,,Vliezť? Kadiaľ?" prekvapene sa ozvem, keďže žiaden otvor nevidím.
,,Jednoducho to podrž pre sebou a ponor sa do toho. Tvoja duša s tým automaticky splynie." poučí ma a názorne mi to ukáže.
Tá čudná vec zažiari na modro a sformuje sa do jeho podoby. Taktiež to dosť potlačí jeho reiatsu. Pozriem na sivú vec vo svojich rukách. Vystriem ju pred seba.
,,Zhlboka sa nadýchni, pomôžem ti." ozve sa Ichigo za mnou.
Poslúchem ho. Hneď vzápätí do mňa zozadu strčí a ja sa prepadnem do tej hmoty. Pirovnala by som to k pádu do studenej vody, no bez tej vlhkosti. Otvorím oči. Trochu sa mi zatočí hlava a pocítim náhlu ťažobu celého tela. Ichigove ruky ma pevne objímu.
,,Dýchaj zhlboka." šepne mi do ucha.
Chcem ho automaticky objať späť, no moje ruky zareagujú pomalšie, ako by mali, čo ma ešte viac vydesí.
,,Ten pocit o chvíľku prejde, toto je starší typ." začujem predavača.
,,Myslel som, že starších typov si sa zbavil! Za toto ti platiť nebudem, sú nepohodlné!" rozčúli sa Ichigo.
,,Veľa gigaiov je vonku Kurosaki-san. Ak by si dal dopredu vedieť, že prídete, pripravil by som jej nový." ohradí sa.
Vtedy všetka ťažoba opadne a ja si úľavne vydýchnem. Chytím ho za ruku.
,,A pozri, už sa ustálila." ukáže n mňa.
,,Je to už lepšie?" prihovorí sa mi hlaiac ma po tvári.
,,Omnoho." venujem mu úsmev.
,,Prepáč mi to Inoue-san." ospravedlní sa druhý muž.
,,Nič sa nestalo." odvetím stále s úsmevom.
,,Tak my ideme. zaplatím potom." kývne mužovi a už ma za ruku ťahá preč.
,,Čo to bolo za divného chlapa?" spýtam sa ho, keď nás už nemôže počuť.
,,Urahara Kisuke, jeden z mojich učiteľov..." odvetí a nemusí ani dopovedať, hneď mi to dopne.
,,A jeden z najvýznamnejších shinigami." začervenám sa.
,,To je trapas..." snažím sa skryť si tvár voľnou rukou.
Ichiga tým rozosmejem.
,,Vôbec, vlastne si ho úplne vystihla, Urahara-san je naozaj divný chlap." veselo sa smeje ďalej.
****************************************
tak, bola by som vďačná za komentáre ^^
2024 ©