Smutný kapitán-4.

ďalšia kapitolka na svete, prajem príjemné čítanie :D

 

4. Lúčenie

 

 

Keď som prišla do izby, Kiyokana už spala. Vleziem do postele, ale nemôžem spať. Premýšľam nad kapitánovou ponukou. Možno je to moja jediná príležitosť ukázať mu aká v skutočnosti som. ,,Pôjdem." Chvíľku na to som zaspala.

 

Ráno ma zobudila Kiyokana.

,,No tak vstávaj ty spáč! Máme voľno, tak si ho poďme užiť!" usmievala sa.

Pretriem si oči a pozriem von oknom. Slnko vykukalo spoza mrakov, bolo na čase vstať. Vyleziem z postele a oblečiem sa. Kiyokana ma trpezlivo čakala a spolu sme zašli na raňajky. Nič sama nepýtala, ale ja som vedela, že je len otázkou času kedy ma začne spovedať. Moje podozrenie sa potvrdilo.

Hneď ako sme vyšli z jedálne začala: ,,Takže o čom si sa s kapitánom Kurosakim bavila?"

Povzdychnem si a všetko jej prerozprávam. Nadšene na mňa pozerala.

,,To je super! Pôjdeš s ním na svadbu kapitána a podkapitánky! Závidím ti."

,,Nič to neznamená." zašepkám.

,,Uvidíme až po svadbe." zasmeje sa.

Zvyšok dňa sme strávili behaním po Soul Society. Večer sme padli do postele a okamžite zaspíme únavou.

 

Ráno sme aj napriek únave vstali dosť skoro. Začal nám týždeň praktického vyučovania. Som zvedavá, čo nás kapitán naučí. Po rýchlych raňajkách sme sa zhromaždili pred jedálňou. O chvíľu prišiel Senri. ,,Ale nie. Snáď sa nejdeme učiť kido? To bude na dlho a kapitán vtedy nepríde."

,,Kapitán Kurosaki tu bude každú chvíľu, musel si však niečo vybaviť. Poďte za mnou."

Vykročil a my sme ho poslušne nasledovali. Zaviedol nás na neďalekú lúku.  Pár minút sme tam čakali, keď konečne prišiel. V rukách niesol kopu drevených palíc. Hneď ako prišiel bližšie, všimla som si, že sú to meče. Položil ich vedľa seba a pozrel na nás. Uklonili sme sa mu.

,,Pardon, že ste museli čakať, ale máme v divízii isté komplikácie. No nič, začneme s praktickým vyučovaním. Na začiatok malá rozcvička aby vás neseklo. Dáme si dve kolá okolo tejto lúky. Takže za mnou!" vysvetlil, zapichol svoje zanpakutou do zeme vedľa drevených mečov a poklusom sa rozbehol.

Bežali sme za ním a po prvom kole sme všetci dychčali. Druhé kolo sme ledva dobehli, niektorý to vzdali niekde za polovicou. Kapitán zastal pri svojom meči a čakal na nás. Konečne sme dobehli všetci a on sa uškrnul.

,,Toto bude zaujímavé. Niektorý žiadna kondícia, chválim pár chalanov, ktorý sa držali tesne za mnou. Fajn, máte dve minúty na vydýchanie, ale nesmiete si sadnúť."

,,Nesadnúť si? Bože za koho nás má?" lapá po dychu Kiyokana.

,,Nechceš mu povedať, že s ním na tú svadbu pôjdeš?" pozrela na mňa.

,,To mám za ním akože ísť? Zbláznila si sa?" vypleštím oči.

Už len tá predstava ma desila.

,,Naber odvahu." postrčila ma.

Zúfalo na ňu pozriem a ona sa povzbudzujúco usmeje. Pomaly teda kráčam ku kapitánovi, ktorý sa rozpráva zo Senrim.

,,Ehm, kapitán Kurosaki?" ticho sa ozvem.

,,Áno?" otočil sa. ,,Deje sa niečo?"

,,Nie, ja len.... To o čom sme sa bavili.... Pôjdem s vami." dostanem zo seba nakoniec.

,,Naozaj? Super, to som rád. Po večeri ma počkaj pred jedálňou vybavíme tie šaty." usmial sa.

,,D-dobre."

Vrátila som sa ku Kiyokane a takmer všetci si ma obzerali. Trapas.

,,Dajte si rozcvičku, musím si niečo vybaviť. O 10 minút som späť takže sa neflákajte!" rozkázal a zmizol.

Všetci sme sa povinne rozcvičovali a popritom rozprávali. O chvíľu ku mne podišlo jedno dievča. Myslím, že sa volá Yumi. To meno sa jej hodí, pretože je naozaj krásna, hoci trochu namyslená. (Yumi= krása)

,,Takže ty sa snažíš zbaliť kapitána Kurosakiho?" spýta sa ma pohŕdavo.

,,To nie je pravda!" bránim sa.

,,Naozaj? Tak čo to bolo predtým ako odišiel? Nemáš uňho ani najmenšiu šancu." zavrčala.

Od zlosti som očervenela.

,,To ja dobre viem! Ale nebudem sa od neho držať ďalej kvôli nejakej namyslenej krásavici!" vykríknem.

Okolo nás to zašumelo prekvapením. Sama sa čudujem, kde sa to vo mne zobralo. To som však nemala povedať, pretože som ju naštvala.

,,Ty jedna...!" zvolá a chce ma udrieť.

O krok cúvem, ale ranu nedostanem, pretože jej ruku zachytí kapitán Kurosaki. Ani jedna sme si nevšimli, že sa vrátil, pretože len ticho stál a počúval.

,,To by stačilo Yumi! Neopováž sa jej dotknúť!" zakričal a ona odo mňa vyplašene odskočila.

,,V poriadku?" pozrel na mňa.

Trochu sa trasiem, ale prikývnem.

,,Ďakujem. P-počuli ste nás?" spýtam sa.

,,Áno. Počul som všetko. Nechcel som aby si kvôli mne mala problémy." povzdychol si.

Pozrel na ostatných zo slovami: ,,S Orihime sme len kamaráti. Nič viac."

,,Ale čo chcela, keď za vami prišla?" vyhŕkne Yumi.

,,To je snáď naša súkromná vec, nie?" zlostne na ňu pozrie.

,,Starajte sa o svoje veci. Pokračujeme!"

Kývol na Senriho a ten každému dal jeden drevený meč.

,,Rozdelte sa do dvojíc." prikáže.

Na okamih nastal zmätok, ale rýchlo sme sa rozdelili. Ani jeden z nás netúžil kapitána vyprovokovať.

,,Fajn, so Senrim vám ukážeme, čo budete trénovať. Budeme sa okolo vás prechádzať a hovoriť vám, čo robíte zle."

Hneď ako dohovoril, zaútočil na Senriho. Pozorne sme ich sledovali. Nevyzeralo to až tak zložito. Jeden zaútočí, druhý mu útok zablokuje a potom sa vymenia.

,,Začnite."

Pozrem na Kiyokanu a zaútočím. Nepodarilo sa mi ju trafiť. ,,Dobre, toto bude ťažšie ako som myslela." Skúsim to znova. Tentoraz som trafila, ale ona môj útok nevykryla a sykla od bolesti. Trafila som ju do ramena.

,,Prepáč." ospravedlňujem sa jej.

,,To nič, ešte raz." usmeje sa.

Tentokrát sa nám to podarilo a vymenili sme sa. Kiyokana trafila presne na prvýkrát a ja som dokázala presne jej útok zablokovať. Skúšali sme to stále dookola a už nám to šlo lepšie. Mne išla lepšie obrana, Kiyokane útok.

,,Skús ten meč chytiť trošku pevnejšie." ozvalo sa mi za chrbtom.

Dorazil k nám kapitán. Prikývnem a opäť zaútočím. Netrafila som. No super. Kapitán prišiel ku mne.

,,Uvoľni ruky."

Urobím ako mi prikázal, ale bála som sa, že mi meč vypadne.

,,Dobre, skús ho držať takto."

Ako to hovoril, chytil moje ruky a presunul ich o pár centimetrov. Potom odstúpil o krok a sledoval. Podarilo sa. Mne. Chúďa Kiyokana neskoro zareagovala. Tentokrát podišiel ku Kiyokane. Ukázal jej ako má držať meč, rovnako ako mne. Skúsili sme to znovu. Opäť dostala úder. Kapitán jej zobral meč.

,,Pozorne ma sleduj." povedal jej a kývol na mňa aby som zaútočila.

Bolo mi to trošku blbé, ale poslúchla som. Perfektne sa ubránil. Podal meč naspäť Kiyokane a sledoval čo sa stane. Tentokrát sa naše meče stretli a ona nedostala ranu.

,,Pekne, vymente sa."

Kyiokana sa na mňa vrhla a ja som bez zaváhania jej útok odrazila.

,,Skvelé. Orihime ty trénuj útok, Kiyokana ty obranu." s týmito slovami sa presunul ďalej.

Všetkým pomáhal rovnako, nerobil medzi nami rozdiely. Nechal nás asi hodinku.

,,Dobre, dajte si 15 minút oddych." zakričal aby ho všetci počuli.

Posadali sme si na zem a pustili sa do debaty. Pozrela som na našich učiteľov. Potichu sa rozprávali a obaja boli zamračení. Všimla som si, že sa k nim približuje nejaké dievča s čiernymi vlasmi v drdole. V ruke zvierala papier a podkapitánsku pásku 5. divízie. Kiyokana nasledovala môj pohľad. Obe sme vedeli, čo bude nasledovať. Viaceré hlavy sa otočili tým smerom a rozhovory utíchli.

,,Kapitán Kurosaki? Doniesla som tie papiere." oslovila ho.

Hoci mala tichý hlas, všetci ju dobre počuli. Boli sme tak ticho, že aj keby tadeto preletela mucha, všetci by o nej vedeli.

,,Asi si to nerozmyslíš však." pozrel na ňu.

,,Nie, prepáč." sklonila hlavu.

Kapitán k nej natiahol ruku a vzal si papiere.

Chvíľu na ne pozeral a potom sa spýtal: ,,Máš pero?"

Až teraz som si všimla, že ho držala v ruke. Podá mu ho. Na moment zaváhal, ale potom na papier niečo napísal. Zrejme potrebovala jeho podpis aby bolo jej prestúpenie oficiálne. Vstal a Senri nasledoval jeho príklad. Podal jej papier s perom a ona mu dala pásku.

,,Hinamori Momo, od tejto chvíle oficiálne nepatríš do 5. divízie. Bude nám za tebou smutno. Ďakujem za všetko čo si pre jednotku urobila. Podržala si ju v tých najhorších časoch, keď bola bez kapitána a za to sú ti všetci vďačný. Určite je to pre teba ťažké, takže ťa nebudem trápiť dlhými rečami." priateľsky ju objal.

Senri ju objal tiež. Hinamori sa tvár zaleskla od sĺz. Bolo to také dojemné.

,,Neplač, veď sa ešte uvidíme, môžeš prísť kedy len budeš chcieť." utešoval ju kapitán.

Potiahla nosom, prikývla a zotrela si slzy.

,,Budeš mať veľa práce bez podkapitána."

,,Nejak to musím zvládnuť." odvetil.

Stisla pery a opäť jej po tvári začali stekať slzy.

,,Ďakujem ti za všetko Ichigo." zamrmle cez slzy a opäť ho objíme.

,,Hinamori, neplač. Čo by povedal kapitán Hitsugaya keby ťa takto videl?" zapojí sa Senri.

,,To je pravda a toto by sa mu určite nepáčilo." usmeje sa kapitán.

,,Máte pravdu, obaja. Lenže mne za všetkými bude tak smutno." pousmiala sa.

,,V 10. divízii ti bude dobre. Máš tam Matsumoto. Hlavu hore. O chvíľu je z teba manželka kapitána, maj trochu kapitánskej hrdosti." posmeľuje ju naďalej kapitán Kurosaki.

Hinamori sa zasmiala: ,,Niekedy treba hrdosť potlačiť a prejaviť city. Možno raz pochopíš."

Nič neodpovedal, len sa pousmial.

,,Uvidíme sa na svadbe. Mimochodom, už si sa rozhodol s kým pôjdeš?"

,,Nech nepovie, že ide so mnou, prosím."

,,S jednou kamarátkou. Nepoznáš ju. Uvidíte ju až na svadbe." uškrnie sa.

,,Ďakujem."

,,Tak fajn. Ahojte." rozlúčila sa a rýchlo odbehla.

Kapitán sa k nám otočí: ,,Skúste si to ešte raz, potom si dajte jedno kolo a na teraz je to všetko. Pokračujeme po obede."