Smutný kapitán-37.

nie, ja vážne nemám depku, nechápem, prečo ma napadlo niečo takéto! :D ale snáď sa bude páčiť, užite si to :) túto kapitolu venujem Psychomačiatku (snáď budeš mať čas prečítať si ju)

37. Materská láska

Pokojne si s Kiyokanou kráčame na raňajky. Nikam sa neponáhľame aj napriek tomu, že dnes máme praktické vyučovanie.

,,Neuveritelné, koľko máme času. Naposledy sa nám to stalo asi v prvý deň na akadémií." nezabudne to Kiyokana okomentovať.

Zasmejem sa.

,,Máš pravdu, každý deň nestíhame."

,,Prečo sme dnes vstali tak skoro?"

,,Chceli sme sa ešte niečo doučiť na ten test, nie? Je predsa koniec mesiaca." odpoviem po chvíľkovom premýšľaní.

,,Áno! To je strašné, už nikdy nepôjdeme do baru v strede týždňa, potom mám pocit, že je pondelok." pokrúti hlavou.

,,Štvrtok zase až taký stred nie je, ale inak súhlasím."

Posadíme sa k stolu a hneď vytiahneme zošity. Keď sa konečne dostaneme do triedy, sedí tam len Senri a zamyslene behá pohľadom po nejakom papiery. ,,Zvláštne, Ichigo tvrdil, že tu bude." Zamračene sa posadím na svoje miesto. Naposledy si zopakujem tri stupne Menosov, ktoré mi robia najväčší problém a netrpezlivo čakám na začiatok hodiny. Za normálnych okolností by sme dnes mali praktické vyučovanie, no je koniec mesiaca a navyše aj piatok, takže nás čaká veľký test, preto nám včera ichigo prikázal prísť sem. To však nezamená, že by tu mal byť Senri. Pokiaľ viem, mal by teraz byť na podkapitánskej porade. Viem to, pretože Matsumoto sa mi sťažovala, že si kvôli nej nemôže ani dlhšie pospať. Senri nám bez slova rozdá testy a dá nám pokyn na písanie. Vtedy sa otvoria dvere a vôjde Ichigo. Pohľad naňho mi doslova vyrazí dych. Biela tvár, tmavé kruhy pod očami, neprítomný pohľad, zhrbená chôdza a zvýšené reiatsu sú jasným znakom, že niečo s ním je, čo potvrdí aj Senri.

Hneď ako ho zbadá, vykríkne: ,,Čo tu robíš?! Okamžite choď domov!"

,,Podkapitáni majú poradu." odvetí potichu slabým hlasom, na ktorý uňho nie som zvyknutá.

Pustím pero a nervózne si zahryznem do pery. ,,Už včera vyzeral unavene, ale dnes vyzerá hrozne." 

,,Kašli na našu poradu, je aj tak zbytočná. Potrebuješ sa vyspať, si prepracovaný." trvá na svojom Senri.

,,To je pravda. Učí, renovujú jednotku, chodí na misie a za mnou. Veľakrát príde, len si unavene ľahne, počúva ma a nakoniec zaspí. Mám pocit, že spí len tú hodinku-dve u mňa."

,,Som v poriadku." protestuje, no unavene si sadne na stoličku a podoprie si hlavu rukami, akoby ho bolela, čím sám vyvracia svoje slová.

,,Ichigo, nezahrávaj sa so svojím zdravím. Ak si okamžite nepôjdeš ľahnúť, tak jej to poviem."

Zatvári sa vážne a jeho zvyčajný prívetivý tón vystrieda takmer rodičovská starosť. Pri jeho slovách sa roztrasiem a moje zlé tušenie sa ešte prehĺbi, keď na mňa Ichigo pozrie.

,,Nič to nie je."

,,Orihime povedz mu niečo! Teba možno počúvne! Všetci mu dohovárame očividne zbytočne." takmer zúfalo sa otočí na mňa.

Bez zaváhania k nemu prejdem. Čupnem si k nemu. Ruky položím na jeho kolená a zachytím jeho pohľad.

,,Čo sa stalo? Vyzeráš hrozne a Senri sa o teba naozaj bojí. A ja tiež." zašepkám tak tichúčko, aby ma počul len on.

Zatvorí oči a zahanbene odvráti hlavu. Ucítim za sebou pohyb, preto sa otočím. Je to Senri.

Skloní sa ku mne a zašepká: ,,Nutne sa potrebuje vyspať. Včera večer od vyčerpania až omdlel. Ale nedá si povedať, stále pracuje a tvrdí, že nemôže spať."

Do očí mi vyhŕknu slzy, no potlačím ich, teraz na ne nie je čas. So stiahnutým žalúdkom sa mu opäť prihovorím.

,,Ichigo prosím....Len jeden deň, odpočiň si aspoň na jeden deň."

Zovriem jeho studenú ruku do svojích dlaní. Nečakane sa zošuchne na zem vedľa mňa a objíme ma tak pevne, akoby na tom objatí záležal jeho život.

,,Ja naozaj nemôžem. Potrebujem pri sebe teba."

Tesnejšie si ho k sebe priviniem.

,,Som tu...." 

Zodvihnem pohľad k Senrimu stojacemu vedľa nás.

,,Zavolám Renjimu, nech ti ho pomôže vziať aspoň do jednotky." navrhne.

,,Nie som na tom až tak zle!" nahnevane zavrčí.

,,Pssst, chce ti len dobre." tíšim ho hneď.

Viem však, že jeho hrdosť mu nedovolí príjať jeho pomoc, nech už sa cíti akokoľvek zle. Postaví sa sám. Vidím však, ako sa mu podlamujú kolená, preto rýchlo vstanem a podopriem ho tým, že ho opäť objímem. Zatne päste, no nič nepovie, čo je dobré znamenie, že mu môžem pomôcť aspoň ja. Skloní hlavu a rezignovane si cez moje plecia prehodí ruku. Jednu ruku si omotám okolo jeho pásu, druhou ho pridržiavam vpredu. Na moje prekvapenie dokáže kráčať pomerne normálne, len občas sa nakloní na jednu alebo druhú stranu. Hlavu drží vytrvalo zahanbene sklonenú a tvár mu celkom zakrývajú vlasy, preto môžem len tipovať, ako sa tvári. Bez slova s ním kráčam do jeho jednotky. Trvá nám to dlho, musíme zastavovať kvôli oddychu, no on neprotestuje. Kúsok pred cieľom si dáme poslednú prestávku. Vyčerpane mu pomôžem sadnúť si. Vtedy na mňa konečne pozrie. Vidím nu na očiach, že má výčitky svedomia.

,,Prepáč, spôsobil som ti len starosti." zašepká.

Pokrútim hlavou.

,,To nič nie je, pokiaľ budeš v poriadku."

Už neodpovie, len zatvorí oči a zamračí sa.

,,Je ti zle?" spýtam sa hneď vystrašene.

Našťastie pokrúti hlavou. ,,Takže ho niečo trápi. Niečo, prečo nemôže spať." 

,,Zvládneš už ten kúsok? Chcem ťa dostať do postele čo najrýchlejšie." 

Prikývne a predtým ako príjme moju pomocnú ruku, šepne: ,,Ďakujem."

Usmejem sa naňho. 

,,To nestojí za reč."

Hneď ako o pár minút vkročíme do 5. jednotky, obklúčia nás vystrašení shinigami.

,,Kapitán! Je vám niečo? Ste zranený?" sypú tie isté otázky z rôznych strán.

Ichigo sa pokúsi usmiať a vyčerpane vyhlási: ,,Nie, som len unavený. Budem v poriadku."

,,Počuli sme, čo sa vám stalo včera...." nadhodí niekto opatrne.

,,Áno, ale nemusíte sa báť, zajtra mi bude lepšie."

,,Potrebujete niečo na spanie?" spýta sa nízke fialovovlasé dievča vedľa nás.

,,Nie, ja už svoju drogu mám." pokrúti hlavou a pritúli sa ku mne.

S malým úsmevom ho pohladím po tvári. Ten mi pohasne, keď prstom prejdem po jeho hlbokých kruhoch pod očami. Nevšímam si čoraz prekvapenejšie pohľady shinigami okolo nás, teraz to nie je dôležité.

,,Nazoaj si spal, len keď si prišiel za mnou, však?" s bolesťou zašepkám.

Pozrie mi do očí. Sotva badateľne prikývne. Naraz si povzdychne a opäť sa zamračí. 

,,Poďme, už to nevydržím." prudko sa vystrie a skôr ako sa niekto spamätá, ma potiahne za ruku a rýchlo sa vyberie do svojej kancelárie.

Prekvapene sa nechám ťahať už celkom známou cestou. Otočím sa, pretože všetci nás nasledujú a kričia najrôznejšie otázky. Nedajú sa však roroznať, pretože sa prekrikujú jeden cez druhého. Ichigo zastane.

,,Ľudia, teraz naozaj nie. Vážne sa s Orihime potrebujem porozprávať a vyspať sa, zajtra vám to vysvetlím."

Ostanú stáť na mieste, niektorí prikývnu na súhlas. Ichigo ma zase potiahne a o chvíľu sa nikým nesledovaní ocitneme v jeho kancelárií. Posadí sa na posteľ a skryje si tvár do dlaní. Chcem mu ich opatrne zložiť, no vtedy si všimnem, že jeho plecia sa trasú a započujem aj slabé vzlyky. Okamžite ho čo najpevnejšie objímem. Tvár si skryje hlboko do môjho ramena a ďalej potichu plače. Bez slova ho hladím vo vlasoch a čakám, kým sa upokojí. Začne zhlboka dýchať, aby to naozaj skúsil. Jeho dych sa začne ustáľovať, až napokon zodvihne hlavu a zotrie si slzy. Potiahne nosom.

,,Prepáč...Ja len...keď som bol cez víkend v Karakure, zomrela tam jedna žena. Zachránila svojho malého syna pred zrazením vlaku. Snažil sa odtiaľ dostať svoju hračku, keď sa oproti nim rútil vlak. Skočila tam, trhnutím vyslobodila hračku a vyložila ho hore v poslednej sekunde. Nestihla sa zachrániť. Keď som ho videl, ako plače na jej tele, tak veľmi mi to pripomenulo maminu smrť. Odvtedy vidím jej smrť stále pred očami, ak náhodu zaspím, mám z toho len nočné mory....Už naozaj neviem, čo mám robiť." nešťastne si povzdychne.

,,Ichigo...." zašepkám.

Jemne ho objímem.

,,Som tu, to bude dobré."

,,Prečo musia matky umierať za záchranu svojich detí?" takmer zavrčí.

,,Materská láska je silnejšia ako všetko ostatné. Pre matku nie je nič bolestivejšie, ako stratiť vlastné dieťa. Preto pre ne obetujú svoj život."

,,Ale tie deti to bolí tiež!" vykríkne.

,,To je pravda. Ale ak sa obetuje len matka, stále má otca, možno súrodencov. Počul si už príbehy o ženách, ktoré potratili? Nikto z nás si tú bolesť nevie predstaviť, všetky sa toho bojíme." 

Je to aj jedna  z mojich obáv, veľa som o tom čítala a tie ženy som skutočne ľutovala. Zdá sa, že toto aspoň trochu zabralo, pretože sa upokojil.

,,To dievča, ktoré sa ma pýtalo, či nepotrebujem niečo na spanie...."

,,Tá s fialovými vlasmi?" spýtam sa prekvapenie, pretože nerozumiem, kam tým mieri.

,,Áno, Hisako. Potratila takmer pred rokom. Doteraz berie prášky na spanie, mám podozrenie, že občas užíva aj antidepresíva. Stalo sa to tak náhle, nikto nevedel, že je tehotná, až raz pri tréningu skolabovala a previezli ju do 4. jednotky. Unohana-san si ma zavolala a vynadala mi, ako som mohlo dovoliť taký tvrdý tréning tehotnej žene. No nevedela o tom ani sama Hisako a ja už vôbec nie. Nikto nevie, kto bol otcom, neodvažujeme sa s ňou o tom rozprávať. Veľmi ju to zmenilo. Bola rebelantka, mal som s ňou veľa problémov, ale nemohol som ju vyhodiť, pretože napriek tomu pomáhala ako sa dalo, keď bolo potreba. Odvtedy je celkom pokojná, nič nevymýšľa a aj ku mne sa správa akosi inak, akoby mi rozumela."

Neviem, čo mu na to odpovedať, ale on odpoveď asi ani nečaká. Zdá sa, že vyrozprávať sa mu pomohlo a vďaka tomuto si uvedomil, prečo to matky robia.

,,V jednotke vedia o tvojej mame?" opatrne sa  miesto toho spýtam.

Pokrčí ramenami.

,,Možno to tušia, alebo niekde počuli. Verím im, ale o tomto nerozprávam nikomu."

,,Mne o tom rozprávaš." prekvapene zo mňa vypadne.

Napriek všetkému sa pousmeje.

,,Keby si vedela, koľko výnimiek u teba robím."

Ľahne si do môjho lona a pokojne zatvorí oči. Zložím jeho hlavu na vankúš a vstanem. Prekvapene otvorí oči práve vo chvíli, keď si k nemu s úsmevom ľahnem. Automaticky si ma pritiahne k sebe.

,,Len pokojne spi, budem pri tebe." zašepkám mu do ucha s toľkou láskou, koľkú v sebe nazbieram.

Vydýchne si. Rukou mu prehrabujem vlasy, aby rýchlejšie zaspal. Presunie hlavu, nech je bližšie k mojim perám. Pochopím, čo chce a začnem ho jemne bozkávať. Pocítim ako sa pod mojimi rukami a bozkami celkom uvoľní. Odtiahne sa a pootvorí oči.

,,Najradšej by som sa s tebou miloval celý deň, ale asi budeme musieť počkať do zajtra, nevládzem sa ani pohnúť." zamračí sa.

Veselo sa zasmejem a opäť ho pobozkám.

,,Tak spi, nech to utečie rýchlejšie."

******************************

plánujem sa polepšiť :D to viete, vždy robím všetko na poslednú chvíľu....a keďže budem doma už len týždeň a potom 20 dní odrezaná od sveta na praxi, chcem vám pridať zo všetkého aspoň po jednej kapitole :)