Smutný kapitán-36.

tak na vaše veľké prosby je tu pokračko :D pekné čítanie ;)

36. Strata času

Otvorím oči a zo zvyku pozriem na protiľahlú stranu, kde by za normálnych okolností bola posteľ a na nej Kiyokana. Avšak tentoraz nevidím ani bielu stenu našej izby na ubytovni, miesto toho mi do očí udrie bledomodrá. Miesto vedľa mňa je však prázdne. ,,Už zase vstal skôr ako ja?" Vystriem sa, prehodím na seba Ichigove dlhé tričko a vyberiem sa do kuchyne, odkiaľ sa šíri vôňa vajíčok.

,,Dobré ránko." pozdravím ho už vo dverách so širokým úsmevom.

Odtrhne zrak od sporáka a tiež sa usmeje.

,,Aj tebe. Ako si sa vyspala?"

,,Skvelo, ale bolo by to ešte lepšie keby sa raz prebudím a ty si stále vedľa mňa." omotám si okolo neho ruky a len ťažko potlačujem vyčítavý tón v mojom hlase.

Zasmeje sa.

,,Prepáč, nevydržím dlho v posteli."

Pootočí hlavu a dá mi pusu. Hneď potom sa však otočí späť k našim raňajkám.

,,S čím si to dáš?"

,,Kečup." šepnem a rukou jemne prejdem po jeho vypracovanom bruchu, kedže je opäť len v trenkách.

Telom mu prejde triaška. Bleskovo prehodí hotovú omeletu na tanier a prudko sa na mňa otočí.

,,Ešte si ani poriadne nevstala a už ma dráždiš?" dohovára mi s diabolským úsmevom.

Myknem plecom.

,,Učíš sa rýchlo. Na to, že ešte pred pár týždňami si bola taká nevinná." uškrnie sa a pohladí ma po zadku, ktorý sotva zakrýva jeho tričko.

,,Mám skvelého učiteľa." odvetím.

Jedným prstom pomaly prejdem od jeho hrude cez brucho a zastavím sa až na trenkách, ktoré jemne potiahnem. Celý proces dychtivo sledujem aj zrakom a na konci mu pozriem do očí. Bez jediného slova, zvuku, či inej zbytočnej činnosti sa vrhne na moje pery a zodvihne ma zo zeme do náruče. Omotám si okolo neho nohy a rukami sa pridržiavm. Zamieri si to naspäť do postele, z ktorej som práve vstala.

,,A čo naše raňajky?" podpichnem ho, keď ma zhodí na posteľ a vyzlečie mi tričko.

,,Čo si si navarila, to si teraz zjedz." zašomre a dravo ma pobozká.

Ticho sa zasmejem a predtým, ako sa mu naplno oddám ešte zašepkám: ,,S radosťou."

************************************

,,Z našich raňajok je nakoniec obed, ale myslím, že ty si vymyslela určite lepší začiatok dňa." zasmeje sa, keď si pochutnávaeme na už studených vajíčkach.

,,Samozrejme." sladko sa usmejem a opriem si oňho hlavu.

Jednou rukou ma pevnejšie objíme a druhou odstrčí už prázdny tanier.

,,Stále som hladný." zašomre a na potvrdenie jeho slov mu zaškvŕka v žalúdku.

,,Aj ja. Ale mne sa variť nechce." zasmejem sa a dojem posledné sústo.

,,Ani mne a zrejme tu už aj tak nič nie je. Poďme sa najesť von." navrhne.

Veselo vyskočím a rýchlo chcem umyť taniere, no on ma zastaví.

,,Kašli na to, keď sa vrátime to umyjem."

,,Ale..." protestujem.

,,Žaidne ale, bež sa obliecť." capne ma po zadku.

Keď sa otočím, že mu to vrátim, so smiechom sa pomocou bleskového kroku premiestni až k spálni.

,,To nie je fér!" vyčitam mu, ale s úsmevom sa rozbehnem za ním.

,,Nedobehla by si ma ani keby nepoužijem bleskový krok." zasmeje sa.

,,Tak ja som ti k smiechu?" vážne sa spýtam a pritlačím ho o dvere.

Vidím mu na očiach, že očakáva trest, no ja ho pobozkám. Prvých paŕ sekúnd mi bozky od prekvapenia ani neopätuje, no rýchlo a spamätá. Odtrhneme sa, až keď mu znova zaškvŕka v žalúdku. So smiechom pozorujem jeho stúpajucú červeň na lícach. Odvráti sa a konečne otvorí dvere, aby sme sa mohli obliecť.

,,Ale nie! Nemám u teba kimono, priniesol si ma sem v šatách." pozriem na krátke biele šaty prevesené na stoličke.

,,Fajn, tak ideme do Rukongaia." s úsmevom odhodí kimono, ktoré si šiel obliecť a zahrabe sa do skrine.

Vytiahne odtiaľ roztrhané džínsy a čierne obtiahnué tričko s krátkym rukávom.

,,Vyzeráš v tom sexy." poznamenám hneď, ako sa oblečie.

,,Musel som sa ti prispôsobiť." zašomre, jemne ma chytí za boky a bozkáva na krku, zatiaľ čo sa ja snažím rozčesať si vlasy.

,,Môžem si ťa označiť?" zamrmle proti mojej pokožke.

,,Ale tak, aby to nebolo vidieť." 

,,Ako vždy." zasmeje sa a prisaje na moje hrdlo.

Mám obrovskú chuť začať sa smiať, no ovládnem sa, hoci tentoraz mu to trvá dlhšie ako obyčajne.

,,Vydrží dlhšie." spokojne poznamená.

So smiechom sa k nemu otočím čelom a učešem aj jeho. Bez jediného slovka mi to dovolí. Skončím svoju prácu a on vezme peňaženku zo stola.

,,Môžme ísť?" spýta sa ma.

Prikývnem a obaja sa vytratíme.

*********************************************

,,Orihime! Pohni si, inak budeme meškať! A ja nechcem byť zase po škole." kričí na mňa Kiyokana.

,,Už idem, už idem." zašomrem rozospato, vezmem do ruky svoj drevený meč a podídem k dverám, pri ktorých nervózne čaká.

,,Máme len 15 minút na raňajky." nahnevane na mňa zazrie a prudko otvorí dvere.

,,Tak prepáč, nekázala som ti, aby si ma čakala." poznamenám pokojne a  pretriem si oči.

,,A tebe zase nikto nekázal sa po nociach flákať veď vieš s kým, keď ráno vstávaš skoro!"

,,On musí vstávať rovnako skoro." odporujem.

,,Ale on sa narozdiel od teba nachystá rýchlo."

Zahryznem si do jazyka a prehltnem poznámku, že jemu to určite trvá dlhšie a len mávnem rukou. Hádať sa s Kiyokanou aj tak nikam nevedie. Radšej sa ponáhľame na raňajky. Počas nich so mnou tvrdohlavo odmieta komunikovať.

,,No tak Kiyo, nemôžeš sa večne hnevať kvôli takej maličkosti!" nedám jej pokoj ani keď sa už konečne nachádzame na lúke.

,,Pozri, ani sme neprišli posledné. Ani Ichigo to ešte nie je." predvidčam ju a ona sa nakoniec pousmeje.

,,Dobre! Bože dievča ty máš výdrž!" už so smiechom ma pokarhá.

Zasmejem sa práve v okamihu, keď konečne príde Ichigo a s ním na moje veľké prekvpenie aj Senri. Na praktickom vyučovaní sa neukázal už mesiac.

,,Dobré ráno." pozdravia nás.

,,Dobré." odvetíme naraz.

Od klaňania sme boli našťastie oslobodení už dávno. Ichigov príkaz. Vraj si to máme šetriť pre iných a my sme mu ochotne vyhoveli.

,,Ako vidím, dosť sa čudujete, že je tu aj Senri. Ale je načase začať s postupným ovládaním reiatsu. A kedže ja som na to poleno, potrebujete niekoho schopného." vysvetlí.

,,A prečo tu musíte byť obaja?" zaujíma sa Toshi, najmaldší študent z našej triedy.

Senri sa široko usmeje, no Ichigo si povzdychne.

,,Yamamotov príkaz, vraj sa mám zlepšiť v ovládaní reiatsu." odvetí.

,,Áno, rozumiete tomu správne. Ichigo bude trénovať s vami ako študent." posmešne dodá Senri.

Očakávam Ichigovu prudkú reakciu, no on odpovie celkom pokojne: ,,Akoby to malo význam. Moje reiatsu sa jednoducho nedá ovládať. Už to, že som sa dostal do tejto fázy mi zabralo veľa času a síl."

,,Prosím?!" vypadne zo šokovaného Raia.

Všetci sa naňho otočia.

,,Chcete povedať, že to, čo z vás teraz vyžaruje, je už ako tak ovládnuté reiatsu?" 

,,No, áno. Je skryté z veľkej časti. Veľakrát však mám problém udržať ho takto a spustí sa takmer na polovicu. Preto mi Yamamoto dal podmienku. Buďto plne ovládnem aspoň túto časť, alebo budem nútený nosiť požierače reiatsu ako Kenpachi. Ale ukecal som ho, takže postačí ak plne ovládnem aspoň polovicu. Nejak si v tom neverím."

,,Aké je vaše celé reiatsu?" hneď sa dychtivo spýta Kei.

,,To vám neukážem, nemám zrovna chuť kriesiť vás tu."

,,Vydržali by sme to." snaží sa odporovať paŕ žiakov.

,,Nevydržali. Ale ukážem vám ho, keď získate zanpakutou."

,,Sľubujete?"

,,Sľubujem. A teraz už začnime, máme veľa práce." povie.

Zloží si zanpakutou, vyzlečie kapitánsky plášť a tak sa postaví vedľa mňa. Prekvapene si ho premeriam pohľadom. A nie som jediná.

,,To aby ste nemali pocit, že som niečo viac." pousmeje sa.

,,Dobre, tak začíname!" upriami na seba pozornosť Senri.

Neprejde ani hodina a už si musíme dať pauzu. Jedine Ichigo ďalej cvičí. Po tvári mu steká pár pramienkov potu, no stále sa vytrvalo snaží vytvoriť pevnú guličku reiatsu.

,,Je pekne tvrdohlavý." poznamená Kimi edľa mňa.

Otočím sa na ňu a prikývnem.

Práve vtedy sa ozve Ichigov radostný výkrik: ,,Mám to!"

Okamžite sa naňho pozriem. V rukách mu naozaj svieti biela guľa veľkosti pomaranča vyžarujúca bledučkomodré reiatsu a on sa na ňu spokojne usmieva.

,,Naozaj vyzerá šťastne, že sa mu to podarilo." zamrmlem s úsmevom.

,,Konečne. Ale ti to trvalo." poznamená Senri.

,,Ticho, lebo to po tebe hodím." pohasne mu úsmev.

,,Jasne." škodoradostne ho podpichuje naďalej.

No Ichigo naozaj guľu hodí jeho smerom. Preletí mu tesne okolo tváre, vezme si kúsok vlasov a pramienok krvi a dopadne ďaleko za nás, kde spôsobí na svoju malú veľkosť pomerne silnú explóziu. Ichigo sa nanajvýš spokojne usmeje na smrteĺne bledého Senriho, ktorý nie je schopný slova.

,,Ja som ti to hovoril." nahodí úškrn.

Senri zalapá po dychu.

,,Si normálny?! Keby ma trafíš, tak mi odstrelíš hlavu!" osopí sa naňho naštvane.

,,To ťa naučí neprovokovať." pokojne mu odvetí formálnym hlasom a tým debata skončí.

,,Teraz mám voľno ja a vy makáte." pozrie na nás a hneď potom sa vrhne na fľašu vody.

Vstaneme a pustíme sa teda do roboty.

******************************************

,,Som hotová." sťažujem sa maximálne vyčerpaná.

,,Bude to aj horšie." 

,,Ďakujeme za povzbudenie." s námahou sa otočím na Ichigo stojaceho pri okne.

Kiyokana súhlasne zamrmle zo svojej postele a Kimi ležiaca na zemi vydá neidentifikovateľný zvuk, ktorý považujem za súhlas.

,,Len vám hovorím pravdu. Ak vás toto položilo, potom vás získanie zanpakutou zabije." pokračuje v zlepšovaní našej nálady.

Všetky tri sa namáhavo posadíme.

,,To ma teší, žo to vidíte tak optimisticky." poznamená ironicky Kiyokana.

Ichigo odtrhne zrak od okna a s úsmevom nás prebehne pohľadom. Postaví sa vedľa okna, oprie o stenu a z chuti sa zasmeje.

,,Mali by ste sa vidieť." 

Kiyokana lenivo zvesí nohy z postele a tvár si podoprie rukami, Kimi prevráti očami a vyvalí sa naspäť na zem a ja sa postavím a prejdem k nemu. Ukryje ma do náručia. pokojný tlkot jeho srdca a jemné dotyky jeho rúk pôsbia na moje vyčerpané telo ako uspávanka a keby nestojím, už určite spím. Preto radšej ospalo zodvihnem hlavu a pobozkám ho. Naše jazyky sa zapoja do svojej zvyčajnej hry a moja únava je razom hodená za hlavu. rukou mu vôjdem do vlasov, čo mi oplatí hladením môjho zadku.

,,Haló, nie ste tu sami!" okríkne nás Kiyokana.

V rozpakoch a trochu namrzene znova skloním hlavu a pritlačím ju o jeho hruď. No Ichigo, akoby v proteste, naďalej pevne zviera môj zadok. Tvárou za začne prehrabávať v mojich vlasoch a ja cítim, ako vdychuje ich vôňu. Trošku pootočím hlavu, takže si o seba obtierame nosy. napoly z únavy, napoly z rozkoše privriem zavriem oči a hneď v zápätí pocítim jeho pery na mojich. Vymeníme si pár jemných bozkov, keď ma zodvihne zo zeme a prejde so mnou k posteli, kde si sadne a mňa posadí na svoje kolená.

,,Dnes budeš spať ako bábätko, však?" prihovorí sa mi šeptom.

Unavene sa usmejem. Ako odpoveď mu to očividne stačí, pretože nič viac nedodá. Jednou rukou mi odhrnie vlasy z tváre a jemne ma po nej hladí. Párkrát ospalo zažmurkám, potom zaostrím na jeho tvár. Hrá mu na nej pokojný úsmev, má ju celkom uvoľnenú a hlavne, v jeho očiach nevidieť žiadny smútok, sú plné radosti a nehy. Pohľadom zotrvám na tých krásnych jantarových očiach a bez slova si to vychutnávam. Dievčatá sa o niečom rozprávajú, počujem ich tichý šepot, ale nevšímam si ich. Teraz pre mňa existujú len tie dve farebné guľky plné života vpíjajúce sa do mojich očí a skúmajúce tak moje vnútro. ,,Takto by som vydržala aj večnosť." Bohužiaľ, moje telo má trošku iný názor a zrádza ma čoraz väčšiou únavou.

,,Ľahni si, už takmer spíš." zašepká.

Poslušne sa zvalím na posteľ a on ma zakryje.

Keď sa však chystá dať mi pusu na rozlúčku, zastavím ho: ,,Ostaň. Kým nezaspím."

,,To bude veľmi rýchlo." zasmeje sa.

,,Nevadí. Chcem ťa tu cítiť." požiadam ho.

,,Dobre, ostanem." prikývne.

Vďačne sa usmejem a nechám ho pobozkať ma na dobrú noc, potom už spokojne zavriem oči.

***************************************

nič prevratné sa tu neudialo, ale nemôžem len tak mesiac preskočiť, už aj tak skáčem viac ako by som mala....ale celkom sa mi páči začiatok a koniec...hlavne koniec, aj keď je to také sladké až ma z toho bolia zuby xDDD no, snáď necháte koment ^^