Smutný kapitán-35.

táto kapitola bola už z časti napísaná pred vyše týždňom, ale úžasný bloger.cz ma odhlásil v tej nesprávnej chvíli, keď som to nemala uložené a doteraz som nemala nervy sa k tomu vrátiť...tak si ju vychutnajte až teraz :) P.S: neodporúčam vám pri tom jesť! :D

35. Dôležité vybavovačky

,,Konečne piatok!" teší sa Kei, keď kráčame do triedy.

Spomalene sa vlečiem s nimi, kŕče v podbrušku mi totiž nedovolujú ísť rýchlejšie.

,,Moc by som sa netešil, budeme písať ten test." odvetí mu hneď Rai.

,,Myslíš, že nám ho dá?" otočí sa na mňa Kiyokana.

,,Ja neviem! Ako vám mám povedať, že sa o škole nikdy nerozprávame?" vybehnem na ňu podráždene.

,,Dobre, chápeme, nemusíš hneď nerváčiť." snaží sa ma priateľsky upokojiť Kai, no len to zhorší.

,,Ale mňa nebaví stále vás o tom predviečať!" zakričím a až potom si uvedomím, že stojím vo dverách našej učebne.

,,Páni, aj ty sa dokážeš pekne naštvať." veselo sa ozve Ichigo.

Zazriem po ňom, ale mlčím. Hodí po mne kriedu, ktorej sa vyhnem a rozbehnem sa za ním. ,,Nemám chuť na podpichovanie!" natiahnem ruku, že ho bachnem po ramene, ale sa šikovne otočí okolo vlastnej osi a zrazu stojí za mnou. Pevne chytí obe moje ruky a drží mi ich za chrbtom.

,,Pusti ma!" zavrčím a mykám sa zo všetkých síl, hoci si tak len viac blížim.

,,Prestaň sa mykať lebo si vážne ublížiš." dohovára mi.

,,Tak ma pusť!" otočím k nemu svoju nahnevanú tvár.

Povolí zovretie, až ma nakoniec celkom pustí.

,,Čo ti je?" spýta sa.

,,Nič." odvrknem a prejdem na svoje miesto.

Položím si hlavu na lavicu a chytím svoje brucho. ,,No tak, prestaň už bolieť!" Kiyokana sa opatrne posadí vedľa mňa.

,,Orihime?" osloví ma.

,,Hmm?" zašomrem na znak, že ju počúvam.

,,Si v poriadku?" spýta sa, no ja jej hlas počujem dosť zle.

Naraz mi totiž príde strašne nevoľno. Vyskočím a s rukou na ústach sa rozbehnem na najbližšie záchody. Sotva to stihnem,  vyvrátim aj tú trochu raňajok, čo som dnes do seba dostala. Zveziem sa na zem vedľa misy. Roztrasenou rukou sa natiahnem pre papier a utriem si ním ústa a vyfúkam nos. Natiahnem sa a spláchnem.

,,Orihime!" ozve sa za mnou Kiyokanin vystrašený hlas.

Nemôžem jej odpovedať, pretože ma znova napne a vylezie zo mňa aj včerajšia večera. Okamžite mi bez zaváhania chytí vlasy.

,,Kimi, choď pre kapitána." povie.

,,Takže sú to obe." Utriem si pot z čela.

,,Netreba. som tu." začujem jeho hlas.

Kiyokanine mäkké ruky z mojho chrbta zmiznú a nahradia ich dve silnejšie, ktoré mi však do tela rozlejú omnoho viac tepla.

,,Nechoď sem. Nechcem, aby si ma takto videl." snažím sa ho ohovoriť.

,,Hlupáčik, budem pri tebe, neodoženieš ma." zašepká a dá mi pusu do vlasov.

Pomaly sa opriem dozadu o jeho hruď.

,,Kiyokana, donesiš jej trochu vody?" požiada ju.

,,Samozrejme." odvetí a odíde.

Jej kroky zaniknú vo zvukoch mojho zvracania. Ichigo mi trpezlivo podrží vlasy, pomňže mi utrieť sa a dokonca za mňa aj spláchne.

,,Ďakujem." zašepkám mu vyčerpane.

,,Bez problémov. Z čoho ti je tak zle?"

,,Mám svoje dni." odvetím a som si istá, že na mojej tvári sa neukázal ani malý červený fliačik, hoci mi to je dosť trápne.

Jemne ma objíme.

,,Vždy ti býva takto zle?" chápavo sa spýta.

Pokrútim hlavou.

,,Toto je prvýkrát."

Vráti sa Kiyokana s fľašou vody, ktoru podá Ichigovi. Ten mi pomôže aspoň trochu sa napiť a vypláchnuť si ústa.

,,Ostanem tu s ňou kým nebude schopná pohybu, potom ju vezmem na ubytovňu. Ostaneš tam s ňou? Obom vám to ospravedlním." 

,,Áno." odvetí bez zaváhania.

,,Dobre, ďakujem. Zatiaľ sa môžeš vrátiť do triedy." odpovie a ja viem, že sa usmieva.

Ichigo si tvár pritúli ku mne tak, aby mal pery pri mojom uchu.

,,Ešte ti je zle?"

,,Je to lepšie." popravde odpoviem.

,,Dobre. Keď sa budeš cítiť na to, prejsť do svojej izby, tak mi povedz."

Končekmi prstov mi jemne prejde po tvári.

,,Chcem s tebou ostať tak dlho ako sa bude dať." zašepkám.

Potichu sa zasmeje.

,,A to si ma ešte pred chvíľou chcela mlátiť a odohnať."

Trošku sa pomrvím.

,,Vieš aké su dievčatá mrzuté v takýchto dňoch."

,,To máš pravdu, Karin tak raz skoro zabila nášho otca." zasmeje sa a mňa tak prinúti aspoň sa široko usmiať.

Vzápätí trochu posmutniem.

,,Nevideli sme sa dva dni ak nerátam vyučovanie. Chýbaš mi." zašepkám a tuhšie sa k nemu pritúlim.

,,Ja viem, aj ty mne. Ani nevieš ako ma štve, že vôbec nemám čas. A to cez víkend ešte musím ísť na misiu do Rukongaia." povzdychne si.

Pootočím k nemu hlavu.

,,Celý víkend?"

,,Odchádzam v piatok večer a vrátim sa v nedeľu podvečer. Ale hneď prídem za tebou ak chceš." pousmeje sa.

,,Budem ťa čakať." šepnem.

Dá mi pusu na nos.

,,Vezmem ťa už do izby?"

,,Ak tam pri mne ešte chvíľu ostaneš...." pousmejem sa.

,,Dobre." súhlasí s úsmevom.

Pustí ma a postaví sa. Natiahne ku mne ruky, pevne ma uchopí a pomaly postaví na nohy. Trochu sa mi podlamujú a zatočí sa mi hlava, preto sa oňho opriem.

,,Orihime?" vystrašene sa sýta, keď vidí ako zavriem oči a zhlboka dýcham.

,,To nič, len sa mi zatočila hlava. Ale prosím nepúšťaj ma." požiadam ho a pozriem naňho.

,,Neviem, či tu ešte neostaneme, si hrozne bledá. Alebo ťa vezmem do 4. jednotky."

,,To bude dobré, vážne, na to ešte nikto neumrel." usmejem sa.

,,Dobre, ale celý deň sa nepohneš z postele!" prikáže mi.

Prikývnem. Opatrne ma teda vezme do náruče a vyberie sa do triedy. Lakťom otvorí dvere. Všetky pohľady spočinú na nás a ja s ako tradične schovám tvár do jeho kimona.

,,Kiyokana, ideš?" spýta sa jej.

Zrejme prikývla, pretože ešte povie: ,,Vezmem ju do ubytovne a čosi si skočím vybaviť. Vrátim sa čo najrýchlejšie."

,,Dobre. Už jej je lepšie?" započujem Senriho hlas.

,,Trochu."

,,Moc na to nevyzerá." poznamená.

,,Len sa hanbí, keď ju pred všetkými držím na rukách." zasmeje sa.

Okamžite po ňom strelím pohľadom.

,,Jasne, už ideme."

Otočí sa na odchod.

,,Och, takmer by som zabudol. Daj im písať ten test." uškrnie sa ponad plece na Senriho a potom už naozaj vykročí von z budovy.

Stihnem ešte zachytiť nahnevane šomranie spolužiakov, no potom Kiyokana za nami zatvorí dvere.

,,Vracala ešte potom?" spýta sa Ichiga.

,,Našťastie len raz."

,,Čo také vážne si musíte vybaviť?" zvedavo sa ho pýta.

,,Nič, len Orihime chce, aby som s ňou aspoň chvíľu ostal."

,,Jasné, že sa pýtam." zasmeje sa veselo.

Ja len spokojne začnem Ichiga hladiť vo vlasoch.

,,Prestaň, vieš, že ma to uspáva." s úsmevom mi vyčíta.

Kiyokana otvorí dvere našej izby.

Ichigo ma chce zložiť na posteľ, no ja sa ozvem: ,,Chcem si umyť zuby."

,,Dobre."

Postaví ma na nohy k umývadlu, no objíme ma, aby som náhodou nespadla. Rýchlo, no dôkladne si vyčistím zuby.

,,Počkaj, chcem prejsť sama." zastavím ho, keď ma chce zobrať do náruče.

Odstúpi odomňa, ale vidím, že v prípade potreby je schopný ma okamžite zachytiť. Ja však do postele prejdem bez problémov. Kiyokana mi pre istotu k posteli postaví kýbel. 

,,Myslím, že už ho nebudem potrebovať, ale vďaka." usmejem sa na ňu.

Opätuje môj úsmev. Zodvihnem ruky k ichigovi, on pochopí a vlezie si ku mne do postele, aby som ho mohla objať.

,,Si strašne roztomilá, keď to robíš." zasmeje sa veselo.

Priblíži sa ku mne tvárou a nežne ma pobozká. S dobrým pocitom, že moje ústa sú konečne čisté, mu ho opätujem, potom sa však odtiahnem.

,,Teraz nie." zašepkám a pozriem na Kiyokanu.

,,V pohode, tvárte sa, že tu nie som." usmeje sa a vezme si knihu.

,,Nebudeme ťa ignorovať." odpovieme jej jednohlasne a obaja sa vzápätí rozosmejeme.

Ichigo sa prevalí na chrbát a nechá ma, nech si ľahnem naňho. Spokojne sa uložím.

,,Viete, že sa na vás dobre pozerá?" povie nám.

,,hej, pristane nám to spolu?" veselo jej odpovie otázkou.

,,A veľmi." prikývne.

,,Kapitán? Naozaj sa s orihime nerozpávate o škole?" 

,,Tebe to nedá pokoj?" zúfalo si povzdychnem.

,,Nie, naozaj, tak ju tým už netrápte, lebo si to odskáčete." vážne vyhlái, no žmurkne na ňu na znak, že sa nemusí báť, pokiaľ poslúchne.

Trošku zodvihnem hlavu, nech mu vidím do očí.

,,Ichigo?"

,,Hm?"

,,Bol by si schopný kvôli mne niekoho zbiť? Povedzme keby mi ublížil?" zvedavo sa spýtam.

,,Nie. Keby ti nikto ublíži, tak ho zabijem. Bez mihnutia oka." odvetí mi a pevnejšie ma objíme.

Na sekundu ma prekvapí, no potom si uvedomím, že takúto odpoveď som vlastne čakala.

,,Dúfam, že sa pýtaš len čisto zo zvedavosti." preruší tok mojich myšlienok.

,,Čože?" prekvapene vyvalím oči.

,,Pýtaš sa, pretože ti niekto ublížil, alebo zo zvedavosti?"

,,Len zo zvedavosti samozrejme." upokojujem ho hneď.

Pohladím ho po tvári, no on moju ruku zastaví.

,,Určite? Povedala by si mi to?"

,,Áno, neboj sa." 

Pozrie mi hlboko do očí. Bez žmurknutia ten pohľad vydržím, preto už pokojnejšie pustí moju ruku a dovolí mi pokračovať v maznaní.

**********************************

zase kapitola bez hlbšieho významu, ja to kašlem! :D nevadí, pomaly sa aspoň dostávam k druhému bodu môjho zoznamu....komentáriky potešia :)