Smutný kapitán-33.

uff, po dlhom premáhaní sa, som sa donútila napísať pokračovanie.je tu to vaše sľúbené prekvapenie-táto kapitola je 18+ ^^ (hej toto vás má tak potešiť, ešte si živo pamätám výsledok tej ankety, kde vyhrali úchylné scénky! :D) tak pekné čítanie ;)

33. ,,A to ten deň tak pekne začal...."

Ako kráčam na druhý deň k 5. jeednotke, som čoraz nervóznejšia. Včerajší rozhovor ma síce ukľudnil, ale pokoj ma prešiel hneď ako som sa vydala na cestu. ,,No tak, čoho sa predsa bojím?" Zastanem pred bránami jeho jednotky. ,,Nádych, úsmev a choď!" našepkáva môj vnútorný hlas, ktorý počúvnem. Hneď ako vôjdem dnu, uvedomím si, že vlastne neviem kam mám ísť. Navyše to vyzeralo, že tu nikto nie je. Aspoň v časti, kde sa nachádzam ja. ,,Príď do 5. jednotky je fakt široký pojem." Zmätene sa obzerám okolo seba. ,,Ktorým smerom?" Vtom započujem hlasný smiech niekoľkých ľudí vychádzaúci odniekiaľ predo mnou. Vyberiem sa teda tam. Prezerám si okolie, preto o chvíľku do niekoho narazím a trošku ma odhodí. 

,,Och, prepáčte." ospravedlním sa hneď s malým úklonom.

,,Aj ty prepáč." ozve sa hrubý mužský hlas.

Zodvihnem hlavu. Muž predo mnou má kratučké čierne vlasy  a starostlivo upravenú bradu. Čierne oči na mňa upierajú tvrdý pohľad.

,,Čo tu robíš? Toto nie je miesto na výlety."

,,Ehm, ja viem....Prišla som za kapitánom Kurosakim." rozpačito vyhabkám.

Venuje mi posledný podozrievavý pohľad, potom sa otočí na odchod smerom, ktorým som to mala namierené.

,,Poď za mnou." prehodí ponad plece.

S menšími obavami ho nasledujem. Celú cestu vytrvalo mlčí a ja naozaj nepociťujem potrebu zmeniť to. Zavedie ma snáď do samého stredu jednotky na miesto, ktoré vyzerá skôr ako cvičisko. Veľká skupinka shinigami sedí v nesúmernom kruhu a živo o niečom debatuje. Keď sa jeden z nich skloní, uvidím dôverne známe oranžové vlasy a podvedome sa usmejem.

,,Počkaj tu." prehovorí na mňa shinigami a prejde bližšie k skupinke.

,,Kapitán?" ozve sa nahlas, aby ich prehlušil.

Smiech a vrava utíchne.

,,Áno?"

,,Niekto za vami prišiel."

Po tejto vete sa Ichigo okamžite postaví a pozrie mojim smerom. Keď sa naše pohľady stretnú, široko sa usmeje.

,,Už som myslel, že si zablúdila." podpichne ma kráčajúc ku mne.

Zatvárim sa urazene.

,,Mal si počítať s tým, že mi to bude trvať, keďže som tu prvýkrat."

Práve zastane predo mnou a zasmeje sa.

,,Dobre, nabudúce dostaneš presné inštrukcie." zamrmle a objíme ma.

Na sekundu som zaskočená, no napokon mu objatie opätujem. Chvíľku na to sa odtiahne.

,,Poď, poukazujem ti to tu."  pousmeje sa.

,,Bavte sa tu bezomňa." kývne na skupinku za nami.

Všetci zmätene pozerajú na nás. ,,No jasné, vyzerá to dive. Príde neznáme dievča z akadémie, objíme sa s kapitánom a odíde s ním. Toto asi trochu nedomyslel." ichigo ma potiahne za ruku, čím preruší moje myšlienky a prinúti ma k pohybu.

,,Vážne mi to tu ideš poukazovať?" spýtam sa trochu sklamane.

Zasmeje sa nad mojim sklamaným tónom a odvetí: ,,Nie, to bola len výhovorka."

Namieri si to do budovy. 

,,Nechaj ma hádať, ideme do tvojej kancelárie." 

Urobím pár rýchlejších krokov, aby som bola pred ním a otočím sa čelom k nemu, takže cúvam. Odpovie mi len úškrnom. Zrazu ma chytí za pás, prudko stiahne k sebe a zastane. Prekvapene zažmurkám.

,,Dávaj pozor kam ideš." vyčíta mi.

Otočím hlavu dozadu a uvidím, že ma zastavil chvíľku pred tým, ako by som narazila do veľkého množstva krabíc naukladaných na sebe.

,,Zvyšok Hinamoriných vecí." odpovie na moju nevyslovenú otázku.

Skôr ako stihnem zareagovať, prehodí si ma cez plece a uteká so mnou po chodbe. Pevne sa ho chytím a rozosmejem sa. Nakoniec vôjde do jednej miestosti, ale jediné čo uvidím je biely strop, keď ma zhodí na posteľ. So smiechom sa hodí vedľa mňa. Keď sa konečne upokojíme, objímem ho okolo krku a začnem bozkávať. Nežne si ma k sebe pritiahne a bozky mi opätuje. Presunie ma pod seba. Jednou rukou mi rozviaže kimono. Odtiahne sa a nadvihne ma, aby ho zo mňa vyliekol a odhodil. Celé telo mám ako v jednom ohni. Posadím sa a začnem mu dávať dole kapitánske haori, s čím mi pomôže. Vyzlečiem mu čierny vrch kimona, no na môj šok je pod ním ešte druhé-biele.

,,Preboha, koľko to má vrstiev?!" zúfalo si povzdychnem.

Len sa zasmeje a rýchlo sa vyzlečie z bieleho kimona. Žiadostivo ma pobozká a opäť zvalí na chrbát. Ruky pomaly presúva po každom centimetri môjho tela. Perami prejde cez môj krk k prsiam. Rozopne mi podprsenku a odhodí ju nabok. Vezme jednu bradavku do úst a začne ju sať a olizovať, druhú mi dráždi rukou. Z hrdla sa mi vyderie niekoľko stonov, ktoré sa nesnažím zadržiavať. Nohavičky mám už celkom mokré, chcem ho čo najskôr cítiť v sebe. Pustí mi prsia a vráti sa k mojim perám. Rukou mu prejdem po celom chrbte až k napnutým trenkám, ktoré mu začnem sťahovať. Pustím ich na zem a nechtami ho jemne škrabkám kam sa mi len zmyslí. Nabehnú mu z toho zimomriavky a keby naše pery nezamestnávalo niečo iné, určite by som počula jeho tiché vzdychnutie. Trochu mi od seba roztiahne nohy a strčí ruku do mokrých nohavičiek. Prsami mi dráždi pysky a svoje mučenie zakončí strčením jedného prstu do môjho vnútra. Nakloní hlavu k môjmu uchu. Provokačne ho olizne.

,,Máš poslednú šancu ma zastaviť." šepne.

,,Radšej by som zomrela ako prestala." odvetím.

Odtiahne sa a ja uvidím jeho úsmev. Posadí sa a zo skrinky pri posteli vyberie kondóm. Zubami roztrhne obal a nasadí si ho. Potom sa opäť skloní k mne. Stiahne posledný kus oblečenia, ktorý ostal-moje nohavičky.

,,Ničoho sa neboj." zašepká a pobozká ma.

Roztiahne moje nohy ešte viac a najskôr do mňa vôjde dvoma prstami. Spokojne zavzdychám.  Než sa nazdám, je vo mňe niečo hrubšie a dlhšie. Zhlboka sa nadýchnem a on prirazí. Pocítim dolu slabé trhnutie a mimovoľne vykríknem od bolesti.

,,Prepáč." ospravedlní sa a pohladí ma po líci.

Opatrne sa začne pohybovať. Na moje prekvapenie to už vôbec nebolí, preto sa celkom uvoľním a zamotám si prsty do jeho vlasov. Vôjde hlbšie a trošku zrýchli. Slastné stony z mojej strany ho presvedčia, aby pokračoval bez obáv. Naše stony sa stanú pravidelnými a postupne naberajú na intenzite. 

,,Hlbšie." požiadam ho.

Ochotne mi vyhovie. Trochu zaryjem nechty do jeho chrbta. Potichu sykne, no inak nezareaguje. Zachytí moje pery do krátkeho vášnivého bozku.

,,Ichigo...." zavzdychám jeho meno.

Priráža čoraz rýchlejšie a ja už to nemôžem vydržať. Moje telo koná samo. Prehnem sa v páse a zakričím od rozkoše, ktorá ovládla moje telo. Ichigo prirazí posledných párkrát a napodobní ma. Príjemne vyčerpaný sa zvalí na mňa. Obaja zťažka oddychujeme. O chvíľu sa nadvyhne a opatrne zo mňa výde. Ľahne si vedľa mňa a pritúli sa ku mne. Otočím sa k nemu tvárou. Odhrnie mi vlasy zo spoteného čela, na čo sa usmejem. Bez slova si zaborím tvár do jeho hrude. Moje telo sa veľmi pomaly vracia do normálu. Ichigo zatiaľ cez nás prehodí tenký paplón, ktorý skončil pokrčený takmer za posteľou. Spokojne oddychujeme a stále mlčíme. Zdá sa, že ani jeden z nás nechce prerušiť to príjemné ticho.

Nakoniec ho predsa len preruším, keď zašepkám: ,,Milujem ťa."

Dá mi pusu do vlasov, až potom odpovie: ,,Aj ja teba."

Zodvihnem hlavu a nežne ho pobozkám.

,,Bude ti vadiť ak otvorím okno? Je tu hrozne teplo." ticho sa spýta.

,,Nechcem ťa pustiť." protestujem.

Zasmeje sa.

,,Bude to len minútka."

Pokrútim hlavou a na dôkaz toho, že ho nemám v pláne pustiť, ho pevnejšie objímem.

,,Fajn, ty si to chcela po zlom." 

Zodvihnem hlavu práve včas, aby som videla jeho diabolský úškrn, ktorý neveští nič dobré. Čakám čo urobí, no on ma len začne štekliť. To však celkom stačí, aby som ho pustila. Otvorí okno dokorán, rýchlo niečo zo zeme hodí do koša a už je naspäť pri mne. Natiahnem k nemu ruky ako malé dievčatko a on ma s úsmevom vezme do náruče. Paplón si prehodí len od pása dole. Spokojne sa na ňom uložím a začnem si pohmkavať melódiu pesničký, ktorá ma práve napadla.

,,Čo je to za pesničku?" spýta sa.

,,Aishiteru kara hajimeyou. Poznáš?" pozriem naňho.

,,Možno keď mi kúsok zaspievaš, tak budem vedieť."

,,No tak, je to Miyavi, to určite poznáš." snažím sa ho presvedčiť.

Určite pred ním nechcem spievať. Nikdy som nespievala pred nikým iným ako mojim bratom a učiteľkou spevu.

,,Nemôžem si ju vybaviť. Prosím." nahodí na mňa psie očká.

,,Nie."

,,Orihime, prosím. Len kúsok." nedá pokoj, navyše ma začne prstom šťuchať do rebier.

Nepokojne sa pomrvím.

,,Dobre, dobre, len už prestaň." zasmejem sa.

Usmeje sa a zvedavo čaká.

Zhlboka sa nadýchnem a začnem kúskom, ktorý som si hmkala: 

,,Aishiteru kara hajimeyou

Dore dake kizutsuitemo bokura wa ai no te no hira no ue de, sore de mo mata aishiau"

,,Máš veľmi pekný hlas. Prečo si mi ju nechcela zaspievať?" šeptom sa spýta, zatiaľ čo ma hladí po chrbte.

,,Nerada pred niekým spievam. Výnimkou bol len môj brat a samozrejme učiteľka spevu."

,,Takže si chodila na hodiny?"

,,Áno, ale to bolo už dávno." usmejem sa.

Dá mi pusu a povie: ,,Inak tú pesničku poznám veľmi dobre, len som bol zvedavý, či mi ju zaspievaš."

Škaredo sa naňho pozriem.

,,Čo ak by som spievala falošne?"

,,No a čo? Myslíš, že by to zmenilo niečo na tom, že ťa milujem? To nejde hlupáčik." láskavo sa usmeje a tuhšie ma objíme.

Opriem si oňho hlavu, spokojne sa usmievajúc. Zrazu sa otvoria dvere a dnu vôjde Senri. Prekvapene vykríknem a  rýchlo sa zakryjem až po uši.

Ichigo naňho zakričí: ,,Nevieš klopať?!" 

Senri sa vystrašne pozrie na nás a trochu sa začervená.

,,Prepáčte. Nevedel som, že ste ešte tu."

,,A kde by sme asi tak mali byť?" zamračí sa Ichigo.

,,No tak napríklad ty na kapitánskej porade, ktorá začína za päť minút." pokojne mu oznámi Senri. 

,,Kurva! To je dnes?!" vyskočí z postele nehladiac na to, že je úplne nahý.

,,Zakri sa! Nepotrebujem vidieť všetko!" vykríkne Senri a prikryje si oči dlaňami.

,,Zmizni von! Nemám čas!"

Senri poslepiačky odíde a zavrie dvere. Ichigo sa začne náhlivo obliekať.

,,Prepáč, ja som úplne zabudol, že dnes je porada. Nehneváš sa, však?" priskacká ku mne na jednej nohe, kedže sa snaží natiahnuť si nohavice.

,,Nie, vôbec. Len mi povedz, či ťa mám počkať tu, alebo ísť do akadémie." pousmejem sa.

,,Ty si poklad." vtlačí mi rýchly bozk na pery.

Zasmejem sa.

,,Môžeš aj tu. Poviem Senrimu, aby zavolal Matsumoto? Nebude to trvať dlho, najviac hodinu, ale aby si sa nenudila." hovorí, zatiaľ čo si viaže obi.

,,To je v poriadku. Dám si zatiaľ sprchu alebo čo." odvetím a aj ja sa postavím a začnem obliekať.

,,Dobre, Senri ti všetko ukáže. Keby si niečo potrebovala, pýtaj sa jeho, dobre?" pozrie na mňa.

Prikývnem. Zaviažem si kimono a podídem k nemu, aby som mu napravila haori. S úsmevom mi dá pusu.

,,Senri! Kde mám Zangetsua?" zakričí, až si musím zapchať uši.

Dvere sa znova otvoria a Senri mu podá jeho zanpakutou, ktoré si hneď vyloží na chrbát.

,,Už bež, porada práve začala." povie mu.

,,Fajn, postaraj sa o Orihime." adresuje mu.

,,Ahoj." rýchlo ho ešte pobozkám.

Vyskočí na parapetu okna a naposledy sa na mňa otočí s malým úsmevom. Pošmykne sa mu však noha a stratí rovnováhu, preto vypadne z okna. Ja aj Senri k nemu okamžite pribehneme, no vidíme už len Ichiga rozvaleného na zemi. Ako sa obaja nahrnieme do okna, drgnem do kvetináča stojacom na jeho kraji a ten padne dolu, priamo na Ichigovu hlavu, o ktorú sa rozbije. Potrasie hlavou, aby z nej dostal aspoň trochu hliny a zodvihne zrak k nám.

,,Prepáč." zakričím mu. 

Bezradne rozhodí rukami a zakričí. ,,Super a to ten deň tak pekne začal...."

Nakoniec sa postaví, trochu opráši a bleskovo odbehne.

*******************************************

je to o týždeň neskôr, ale predsa je :) myslela som, že to nenapíšem ani dnes, ráno mi bolo dosť blbo a vôbec sa mi do toho nechcelo, ale keď som začala, tak ma všetko prešlo. len tak pre info, začala som to písať dnes o pol 10 a skončila som o druhej :) to len aby ste vedeli, ako som sa s tým trápila! :D a to všetko len pre vás :) no väčšina kapitoly naozaj vznikla pri Gacktovej Vanille.

A pesnička, ktorú Hime spievala:

 

bola by som vám veľmi vďačná za komentáre :)