Smutný kapitán-3.

teší ma, že táto FF má taký úspech, takže pridávam ďalšiu kapitolu:D...príjemné čítanie :)

 

3. Kamaráti

 

Vbehla som do jedálne a zastala vo dverách. Srdce mi bilo až v krku a nedokázala som sa upokojiť. Kiyokana tam našťastie ešte sedela. Znova som sa rozbehla, tentoraz k jej stolu.

,,Och, ahoj Orihime. Už som myslela, že neprídeš." hneď ma osloví.

,,Prepáč, bola som sa prejsť." zamrmlem.

Kiyokana na mňa pozrela: ,,Prečo si taká červená?"

Očerveniem ešte viac a sama sa divím, že to aj ide.

,,Kapitán Kurosaki." šepnem.

Na nič iné som sa nezmohla, ale ona pochopila.

,,Čo ti urobil, keď si takáto?" usmeje sa.

,,Doniesol ma sem v náruči." vyklopím.

,,Fíha." obdivne zapískala. ,,Počuj, nepáčiš sa mu ty náhodou?"

,,Dosť o tom pochybujem." odpoviem.

,,Prečo? Veď si pekná, milá, usmievavá. Kto by ťa nemal rád? Aj niekto ako kapitán Kurosaki bude mať čo robiť aby sa od teba držal ďalej. Jediný problém je tvoja hanblivosť. Musíš ukázať čo je v tebe. Nemáš sa začo hanbiť."

,,Možno má pravdu. Aj ja sama viem, že moja hanblivosť je veľký problém."

,,Viem, ale to nie je také jednoduché." zúfalo odpoviem.

,,Za pokus to stojí."

Jedáleň sa vyprázdňovala a aj my sme sa vybrali na izbu. Pred budovou stála shinigami s krásnymi dlhými vlasmi. Podľa znaku na ruke bola podkapitánka 10. divízie. Pozerala hore na strechu a mračila sa.

,,No tak zlez! Nebuď zbabelec!" volala.

Obe sme sa prekvapene zastavili a nasledovali jej pohľad. Na streche stál kapitán Kurosaki a vyzeral, že sa chystá na útok.

,,Ani náhodou a neopováž sa ísť za mnou!" zakričal jej späť.

,,Čo sa to deje?"

,,No táák! Ichigooo!" trvala na svojom shinigami.

Až teraz som si všimla, že tá žena nie je celkom v triezvom stave. To by vysvetľovalo, prečo sa jej nedarí stáť rovno. Chcela som pokračovať ďalej, akoby sa nič nestalo, ale kapitán si nás všimol.

,,Orihime! Kiyokana! Zbavte ma tej ženskej! Prosím!" zavolal na nás.

Pozreli sme na seba a Kiyokana zakričala: ,,A čo od vás chce, kapitán?"

Ten však zmizol a objavil sa za nami.

,,Radšej sa ani nepýtajte. Kým sa neopije dá sa to s ňou vydržať, no v tomto stave by ma najradšej pretiahla."

Kiyokana sa začala smiať a ja som bola celá červená. Tá žena si až teraz všimla, že jej objav už nie je na streche a začala sa obzerať všade naokolo. Nakoniec pozrela na nás a nadšene zvískla.

,,Ichigo! Už mi neutečieš!"

,,Sakra! Kde je ten Toushirou?" mrmle si kapitán pre seba.

,,Matsumoto, nenúť ma použiť silu!" splašene zakričal, keď sa k nám rozbehla.

Pozrela som na Kiyokanu stojacu vedľa seba a tá sa poriadne smiala. Zrazu to prišlo vtipné aj mne. Kapitán sa na nás zamračene pozrel.

,,Som rád, že vás táto situácia pobavila, ale toto nie je sranda."

Kým sa s nami rozprával, Matsumoto k nemu dobehla a zhodila ho na zem.

,,ÁÁÁÁÁ!"

To už Kiyokana nevydržala a od smiechu plakala. Ja som pozerala ako sa kapitán pred ňou bráni. Očividne jej nechcel ublížiť, preto nepoužíval hrubú silu. Zatiaľ sa mu darilo, ale po chvíľke to preňho nevyzeralo veľmi dobre. Vtedy sme započuli zvresknutie.

,,MATSUMOTOOOOOOOOOOOOO!"

Dobehol k nám malý nahnevaný kapitán. Podľa jeho plášťa mi hneď bolo jasné, že je to jej kapitán. Žena naňho vyplašene pozrela a okamžite vstala z chudáka kapitána Kurosakiho. Ten sa hneď postavil.

,,Bože Toushirou toto ti nezabudnem. Ale mal by si si ju uviazať na reťaz." povedal.

Vyzeral, že je ešte stále trochu mimo. Oslovený kapitán škaredo pozrel na svoju zástupkyňu.

,,P-prepáčte kapitán." vyjachtala.

,,Ideme Matsumoto!" zakričal na ňu a ona ho poslušne so zvesenou hlavou nasledovala.

Kapitán Kurosaki si vydýchol až keď ich nebolo vidieť.

,,Prepáčte, že sme vám nepomohli." šepnem.

,,To nič. Našťastie prišiel Toushirou, inak neviem čo by som robil. Takto ma ešte nenapadla." zasmial sa.

Nečakal na odpoveď a povzdychol si: ,,Neviete o niekom, kto by chcel byť podkapitánom?"

Pozrel na nás takmer s nádejou, ale keď sme pokrútili hlavami trochu posmutnel.

,,Niečo vás trápi. Chcete sa o tom porozprávať?" nesmelo mu navrhnem.

Trochu sa pousmial a prikývol. Kiyokana bola taká dobrá, že nás nechala osamote. Uklonila sa kapitánovi a mne zakývala. Kúsok sme prešli a tam sa posadili na trávu.

,,Potrebujem nového podkapitána, ale bude ťažké niekoho nájsť." začal.

,,Myslela som, že máte podkapitánku." začudujem sa.

,,To áno, lenže na budúci týždeň sa vydáva za Toushira a obaja sa zhodli, že bude najlepšie ak prestúpi k nemu do jednotky. Mne by to bolo úplne jedno, keby mám za ňu náhradu. A akoby som mal málo svojich starostí, ešte musím učiť na akadémii. Navyše mi lezie na nervy ako stále za mnou behá každá shinigami v okolí 50 kilometrov." sťažuje sa.

,,Prepáč, teba to asi nezaujíma." pozrel na mňa.

,,Nie, pokojne hovorte, bude vám lepšie keď vás niekto vypočuje." usmejem sa.

,Asi nie je veľa tých s ktorými by ste sa o tom mohli pozhovárať."

,,Máš pravdu. Momentálne sú všetci zamestnaný tou svadbou. Vie o nej celé Soul Society. Asi by bolo lepšie keby som sa schoval až kým nebudú pred oltárom. Neverila by si, koľké sa tam chcú dostať tým, že pôjdu so mnou." pokrútil hlavou.

,,Možno chcú viac ako len vidieť svadbu." zasmejem sa, ale hlboko v srdci cítim smútok. ,,Chce ho tak veľa dievčat. Prečo by si mal vybrať mňa?"

,,To je tiež možné, lenže ja nemám záujem. Na druhej strane, bolo by blbé keby som tam prišiel sám. Nechceš ísť so mnou?"

Prekvapene otvorím ústa.

,,Ne-nemyslím, že by to bolo vho-vhodné." dostanem zo seba.

,,O nič nejde. Môžeš ísť ako moja kamarátka. Nikde nie je napísané, že musíme byť niečo viac." upokojoval ma. ,,Premysli si to. Ak budeš súhlasiť o všetko sa postarám, zoženiem ti aj šaty."

,,Dobre, pouvažujem nad tým." poviem napokon.

,,Super, budeš moja záchrana."

Rozpačito sa usmejem. Chvíľku sme v tichosti sedeli a pozerali na hviezdy nad nami. Ani som si nevšimla kedy sa zotmelo.

,,Myslím, že by som mala ísť. Kiyokana-san sa bude báť, kde som." preruším ticho.

Prikývol, vstal a otočil sa na mňa, že mi pomôže. Natiahol ku mne ruku a ja som ju trochu váhavo prijala. Jeho ruky boli príjemne teplé. Srdce sa mi splašene rozbehlo a do tváre sa mi nahrnula krv.

,,Ďakujem." zašepkám.

Len sa pousmial. Moje časté červenanie vôbec nekomentoval, tváril sa, že ho nevidí a za to som mu bola vďačná.

,,Dobrú noc." zaželal mi.

,,Aj vám." odvetím.