21. Samé prekvapenia
Vojdem teda dnu a ocitnem sa v neveľkej chodbe. Ichigo šiel hneď za mnou, zavrel dvere a zasvietil. Obaja sme sa vyzuli a ja som sa obzerala. Pri dverách bola malá polička na topánky, vedľa nej veľká čierna skriňa a oproti na bledomodrej stene visel obraz. Pozriem naň bližšie. Rozpoznala som, že je to zasnežené Seireitei.
Kým obdivujem obraz, Ichigo zakričí: ,,Mimi, si tu?"
,,Kto je Mimi?" spýtam sa, ale skôr ako dostanem odpoveď, vystrašene vykríknem pretože sa mi niečo obtrie o nohy.
Pozriem dole a uvidím malé mačiatko cupkajúce k Ichigovi.
,,Mimi je tvoja mačka?" prekvapene zo mňa vypadne, keď ju vzal na ruky a dal jej pusu na ňufáčik.
,,Áno." jednoducho odvetil a nechal mačičku spokojne sa obtierať svojou malou hlavičkou o jeho tvár.
Bol to taký roztomilý pohľad, že som sa musela široko usmiať. Položil si ju na plece, vzal ma za ruku a ťahal ďalej do domu. Udivene som sa obzerala. Ako prvý ma prekvapil fakt, že tam má celkom poriadok, čo je od chlapa, najmä v jeho veku, dosť zarážajúce a potom to boli farby. Všetky steny boli bledomodré a nábytok čierny, alebo tmavočervený, poprípade boli tie dve farby skombinované. Otočím sa na Ichiga, ktorý trpezlivo čakal čo poviem a krátil si chvíľku škrabkaním mačiatka.
,,Je to tu pekné." úprimne poviem.
,,Naozaj? Všetci totiž tvrdia, že mi šibe keď si celý dom zariadim vo farbách svojho reiatsu."
Zasmejem sa a dám mu pusu.
,,Ja si to vôbec nemyslím, fakt sa mi to páči." s úsmevom pohladím mačičku, ktorá zapradie.
Bola to veľmi pekná mačka s čiernou lesklou srsťou. Mala však biely fliačik na čele a hruď mala bielu takmer celú. Pokojne ma pozorovala svojimi modrými očami.
,,Môžem si ju zobrať na ruky? Asi som sa do nej zamilovala."
Ichigo sa potichu zasmial a podal mi ju. Mimi sa uvelebila v mojom náručí a veselo si priadla.
,,Nie si sama. Všetci sa do nej zamilujú. To robia tie jej oči." usmieva sa.
,,Hovoríš každý? To znamená, že aj ty?" vyzvedám a nasledujem ho do kuchyne.
,,Posaď sa." ponúkne a potom mi odpovie: ,,Samozrejme. Inak by tu nebola. Dostal som ju od jednej pani, ktorej som zachránil syna a ona mi ju z vďaky dala. Najskôr som ju nechcel, ale keď som zbadal tie jej oči, tak som ju prijal s radosťou. Ale vôbec to neľutujem. Je skvelý spoločník. Na nič sa nesťažuje, môžem jej povedať čokoľvek bez obáv z toho, že to niekomu povie a presne vie kedy sa má ku mne pritúliť a kedy nie. Je veľmi inteligentná, zatiaľ som s ňou nemal problém." vysvetlil.
,,Zabudol si povedať, že je hrozne krásna a roztomilá." dodám.
Ichigo sa ku mne naklonil a spojil naše pery do nežného bozku. Mimi vyskočila na stôl a poškriabala ma na ruke, ktorou som držala jeho tvár.
,,Au! A tiež je žiarlivá." prudko sa od neho odtrhnem a pošúcham si škrabanec, ktorý začal ľahko krvácať.
,,Mimi! Toto sa nerobí!" vyčítavo na ňu pozrel.
Ona sa posadila a trochu smutne sklonila hlavu.
,,Láskavo si zvykni, že Orihime sa ma môže dotknúť kedykoľvek chce, jasné?"
Zdalo sa mi trošku divné, že sa takto rozpráva s mačkou, no jej reakcia ma prekvapila. Pozrela na mňa, potom na Ichiga a pár krát švihla chvostom.
,,Som rád, že si pochopila a teraz choď dolu, na stole nemáš čo robiť."
Zoskočila naspäť na mňa, kde sa usadila.
,,V pohode tá ruka? " spýtal sa ma.
,,Áno, je to len škrabanec." usmejem sa.
,,Nebude ti vadiť jedlo od včera? Dnes som na nič nemal čas."
,,Nie, to je v pohode." uistím ho.
Vytiahol niečo z chladničky a dal to zohriať.
,,Dáš si čaj, kávu alebo niečo iné na pitie?" otočí sa na mňa.
,,Čaj, ďakujem." venujem mu úsmev.
Dal variť vodu na čaj a zo skrinky vytiahol mačaciu konzervu. Vyklopil to na misku, trochu zamiešal a položil na zem. Mimi hneď zoskočila dole a rozbehla sa k miske. Privoňala a začala jesť.
,,Varievaš si sám?" spýtam sa, keď vidím ako rybu so zemiakmi rozdeľuje na dva taniere.
,,Hej, nemám na výber." usmial sa.
Oba taniere aj s príbormi položil na stôl a otočil sa, aby zalial čaj.
,,Nech sa páči. Dobrú chuť." zaželá mi keď na stôl položí aj čaje a posadí sa.
,,Ďakujem, aj tebe." odpoviem a skúsim rybu.
Pozorne ma sledoval. Pomaly prežúvam a vychutnávam si chuť.
,,Si dobrý kuchár." pochválim ho so širokým úsmevom.
,,Vďaka." zasmeje sa a pustí sa do svojej porcie.
Vyruší nás však zamraučanie.
,,Čo je Mimi?" otočíme sa obaja na ňu.
,,Och, nemáš vodu."
Vyskočil a rýchlo jej do druhej misky nalial vodu. Ešte ju ani poriadne nepoložil na zem, už skákala po jeho rukách. Opäť si sadol a pokračoval v jedení.
,,Prečo práve Mimi?" opýtam sa.
,,Jej celé meno je Mimiko, ale to sa mi nepáči, takže som to skrátil na Mimi"
,,Tak prečo si ju tak pomenoval, keď sa ti to meno nepáči?" nechápem.
Prehltol, až potom odvetil: ,,To nie ja. To Rukia. Vôbec som nevedel ako ju mám volať a Rukia jej začala hovoriť Mimiko a tá malá potvorka si na to za necelé dva dni zvykla a nech som skúšal akékoľvek iné meno, nereagovala. Tak som to skúsil skrátiť a to našťastie vyšlo." vysvetlil.
,,Aha a koľko ju máš?"
,,Mesiac aj niečo. A má dva mesiace."
Na chvíľku zmĺkneme a len jeme, potom sa však ozvem: ,,Čím ma ešte prekvapíš?"
Usmial sa.
,,A čím som ťa už prekvapil?"
,,Toho bolo dosť." zasmejem sa.
,,Nečakala som, že budeš bývať na takom pokojnom mieste, že tu bude poriadok, všetko vo farbách tvojho reiatsu, mačku som tiež nečakala a už vôbec nie to, že si dobrý kuchár." zhrniem svoje dojmy do jednej vety.
Začal sa smiať.
,,Tak ešte ťa určite prekvapí moja izba, alebo nazvime to spálňa."
,,Prečo?"
Postavil sa a natiahol ku mne ruku. Kedže som už dojedla, chytila som ju a idem za ním. Viedol ma cez obývačku do jednej z miestností. Na prvý pohľad bolo vidieť, že tam trávi veľa času. Mal tam potrebné veci, na zemi pri stole pohodené kapitánske papiere a celkovo tam bol väčší neporiadok ako inde. Oči mi zablúdia najskôr na mnohé fotky rozmiestené po izbe, ale hneď potom ma zaujali tri gitary. Jedna čierna basová a dve klasické ,,španielky" , z ktorých bola jedna takmer čierna.
,,Takže gitary sú to prekvapenie?" pozriem naňho.
,,Hej, hrám odmalička. Asi od nejakých 6 rokov." prikývol.
,,Páni. Niekedy mi budeš musieť zahrať." veselo sa usmejem.
,,Tak fajn." pousmial sa.
,,Môžem si pozrieť tie fotky?"
,,Samozrejme."
Podídem k poličke, kde ich má najviac. Takmer všetko boli fotky jeho priateľov zo Soul Society, ale bolo tam aj pár fotiek Ichiga a jedného neznámeho opáleného chlapca a....
,,Malá Tatsuki a Ichigo!" skríknem nadšene.
Usmial sa nad mojou reakciou.
,,Boli ste takí zlatučkí." rozplývam sa.
,,Ehm....Vďaka."
Ukázal na toho opáleného chalana, ktorému som kvôli hustým hnedým vlasom ani nevidela poriadne do očí.
,,Toto je Chad. Skvelý kamoš. Je tichý a napriek svojej obrovskej sile má dobré srdce. Určite si ho v Karakure aspoň raz videla."
Zamyslím sa.
,,Áno, máš pravdu. Párkrát som ho zazrela."
Prejdem k pracovnému stolu. Ležalo na ňom pár papierov, ale vôbec som ich nechcela študovať. Pozerala som na fotografie. Bola tam jedna s Rukiou a Renjim, Tatsuki a tým Chadom a potom ďalšie dve, kde bol nepochybne so svojou rodinou.
,,Tvoja rodina, však?" ukážem na ne.
,,Hej."
Vzal do ruky tú staršiu.
,,Karin a Yuzu." ukázal na dve malé dievčatká, sediace na otcových nohách.
,,A mama s otcom." dodal a trochu sa pousmial.
Pozorne si obzerám fotku. Všetkým dievčatám na tvárach hrali úsmevy, ale ten Ichigov bol takmer taký široký ako jeho otca. Hlava rodiny sedela na stoličke, na kolenách mal dcéry a vedľa neho stála jeho žena, ktorá mala ruky položené na pleciach syna stojaceho pred ňou.
,,Bola krásna. Tvoja mama." šepnem.
,,Áno, to bola."
Položil fotku na stôl. Pozrela som na tú druhú, kde bol už len s otcom a sestrami. Zdalo sa mi, že môže mať najviac rok. Jedno z dievčat sa mračilo rovnako ako on a otec s bledovlasou dievčinou sa usmievali.
,,Ktorá je Karin a ktorá Yuzu?"
,,Karin má čierne vlasy a je celá po otcovi. Yuzu je po mame."
,,A ty?"
,,Povaha po tom bláznovi, výzor našťastie po mame." uškrnul sa.
,,Hej, to sedí ten výzor." zaškerím s naňho.
Prevrátil očami, no pery sa mu skrútili do úsmevu predtým ako ma jemne pobozkal.
poznámky autora: ta macka na obrazku je trosku viac biela, ale lepsi som nenasla :D..odmyslite si bielu tvar a mate malu mimi :D :D
2024 ©