Smutný kapitán-20.

konečne sa dozviete čo bolo ichimu také smiešne :D aj keď vaše teórie sa mi tiež páčili, hlavne tá od sam :D pekné čítanie :)

P.S: nový život shinigamiho sa pokúsim pridať v priebehu týždňa, nemám ho totiž ešte dopísaný

20. Vrch Soukyoku

Všetci traja si vymeníme prekvapené pohľady.

,,Prečo sa smeješ?" vyzvedá zase Ukitake.

Konečne sa prestal smiať a so širokým úsmevom odvetil: ,,Lebo je to trápne a smiešne zároveň. Tú modrinu mám, pretože som pri bleskovom kroku vrazil do jedného člena 4. jednotky."

Na malý okamih sme ostali zaskočený.

,,To si robíš srandu!" vyhŕkne Kyouraku.

,,Nie, myslím to vážne.  Kým som sa dostal do 4. jednotky, tie oči mi napuchli a začali mi slziť, takže na dvore som zle odhadol ako ďaleko odo mňa je ten shinigami a surovo som to doňho napálil. A ten má teraz na čele rovnakú modrinu ako ja. Keď som sa spamätal z toho šoku, začal som sa brutálne smiať a jasné, že hneď vybuchli aj všetci čo to videli." vysvetľoval.

Predstavím si to a musím sa začať smiať. Všetci kapitáni vrátane Ichigo sa ku mne pridali. V 13. jednotke sme ostali ešte dlho potom a naozaj sme sa bavili. Bola takmer hodina do večere keď Ichigo povedal, že je čas ísť.

,,Ale večeru mám až za hodinu." čudujem sa.

,,A kto povedal, že ťa odnesiem do akadémie?" uškrnul sa.

,,Tak teda poďme." veselo vyskočím, čo spôsobilo, že kapitán Ukitake sa začal smiať a jeho kolega uškŕňať.

Po rozlúčení ma Ichigo vzal do náruče. Vyliezli sme oknom.

,,Som zvedavá, kam ma odnesieš." zašepkám počas behu, ale viem že ma počul, pretože sa pousmial.

O chvíľu trochu spomalil.

,,Zavri oči, už sme skoro tam." vyzve ma.

Poslúchla som. Odrazu zastavil.

,,Neotváraj." zašepkal mi pri uchu.

Cítila som ako so mnou prešiel ešte zopár krokov a potom ma opatrne postavil na nohy. Okolo nás bolo ticho. Do tváre mi fúkal vietor. Ichigo stál za mnou, čo som vedela podľa toho, že ma zozadu objímal.

,,Už môžem otvoriť oči?" nedočkavo sa ho spýtam.

,,Môžeš." ozval sa jeho hlas.

Rýchlo otvorím oči a pohľad, ktorý sa mi naskytol mi vyrazil dych. Stáli sme na nejakom obrovskom vrchu a pod nami sa rozprestieralo celé Seireitei. Bol to úžasný pohľad, o to krajší, že práve zapadalo slnko a mohla som sledovať posledné lúče ligotajúce sa na oblohe.

,,Čo povieš?" spýtal sa ma Ichigo a ani som sa naňho nemusela otočiť, aby som vedela, že sa usmieva.

,,Je to nádherný pohľad. Veľmi sa mi to páči." nadšene naňho otočím hlavu.

Naozaj sa usmieval.

,,To som rád." šepne a začne sa maznať s mojimi perami.

Vykašľala som sa na celý pohľad. Hoci to bolo skvelé, bozkávaniu s Ichigom sa to nemohlo rovnať. Práve sa začal hrať s mojim jazykom, keď som sa k nemu celá otočila a omotala si ruky okolo jeho krku. Konečne som si mohla vychutnať jeho bozky naplno. Tu nás určite nikto nevyruší a nemusíme sa nikam ponáhľať. Vnímala som len Ichiga. Aj keby nastal koniec sveta, bolo by mi to jedno, pretože som bola s ním. Jeho teplé ruky, ktoré ma držali pevne a zároveň nežne, pery pohybujúce sa po tých mojich, jazyk skúmajúci každý milimeter mojich úst a teplo, ktoré sa mi rozlievalo po celom tele. To boli jediné veci, na ktorých práve záležalo. Na chvíľu sme prestali, aby sme chytili dych, ale takmer okamžite sme pokračovali. ,,Ak je toto len sen, zabite ma ak sa prebudím." Vmotala som si prsty do jeho vlasov a vrhla sa naňho s vášňou. Okamžite sa prispôsobil môjmu vášnivému bozkávaniu a rukou mi skĺzol na zadok, kde ma hladil. Pritisla som sa naňho ešte tesnejšie, takže medzi nami už neostal ani najmenší kúsok voľného priestoru. Pustil moje pery a ja som potichu vzdychla. Chcela som viac a on to vedel.

,,Bože Orihime, ja sa z teba zbláznim." zašepkal a vrhol sa na môj krk.

Rukou sa mu podarilo vkĺznuť pod moje kimono. Vôbec by mi nevadilo, ani keby sa so mnou tu a teraz pomiluje.  Potom si však uvedomím, že by to nebolo nič príjemné, kedže všade naokolo bola len tvrdá zem.

,,Nie tu. Nechcem mať doškriabaný celý chrbát." zašepkám.

Zdvihol hlavu.

,,Dobre, ale keď budem mať takúto šancu nabudúce, využijem ju. A je mi jedno kedy a kde." usmial sa.

Zasmejem sa.

,,Fajn, s tým súhlasím."

Stále s rukami pod mojim kimonom zavrel oči a zaboril si hlavu do môjho ramena. Mlčky som ho hladila vo vlasoch, nechávajúc ho vychutnať si ten okamih.

,,Som veľmi rád, že si šla na akadémiu." šepne napokon.

,,To aj ja." veselo sa usmejem.

Pootočím hlavu, takže mám pery takmer na jeho krku. Jemne mu po krku prechádzam perami a cítim jemné zimomriavky, všade kam sa ho dotknem. Práve narazím na miesto, kde cítim jeho pulz. Srdce mu bilo naozaj rýchlo, rovnako ako mne. Veľmi ma to potešilo. Pár krát ho na to miesto pobozkám a nakoniec mu tam šikovne urobím cucflek.

,,Nádherne ho vidieť." so spokojným úsmevom pozerám na svoje dielo.

,,Čo?"

Okamžite sa chytil za krk, ale nič necítil.

,,Povedz mi, že si neurobila to čo si myslím." trochu vyčítavo mi pozrie do očí.

Úsmev mi zmizne, keď pomaly prikývnem. Povzdychol si.

,,Toto ti vrátim!" doslova sa vrhne na môj krk.

,,Nie tak aby ich bolo vidieť! Bude to moc podozrivé!" zasmejem sa.

,,Máš prvadu." zašomre.

Nadvihol mi vlasy a cítila som, ako sa jeho pery prisali na môj krk. Trochu ma to šteklilo, ale inak mi to vôbec neprekážalo. Bola som celá jeho, mohol si so mnou robiť čo len chcel. Presunul sa do môjho výstrihu. Opatrne odhrnul kimono a spravil mi pár cucflekov aj tam. Ja som sa mu zatiaľ hrala s vlasmi. Mal ich tak neskutočne príjemné na dotyk. Zbožňovala som dotýkať sa ich.

,,Kde to vlastne sme?" zo záujmom sa spýtam.

,,Toto je najvyšší vrch Seireitei. Volá sa Soukyoku a v podstate je to popravisko. Vďaka mne bývalé." šepkal proti mojej pokožke.

Behali mi z toho po tele príjemné zimomriavky.

,,Vďaka tebe?"

Pozrel na mňa.

,,Áno, pred pár rokmi som ho zničil keď som zachraňoval Rukiu. Pozri."

Otočil sa a rukou ukázal na akúsi divnú konštrukciu z dreva, zničenú zvrchu.

,,Tam hore sa popravovali shinigami? Mohla by som sa pozrieť aký je odtiaľ výhľad?"

,,Jasne, prečo nie." pousmial sa.

Vzal ma do náruče a ani neviem ako, stáli sme hore. Bolo odtiaľ vidieť úplne všetko. Dokonca som v diaľke videla aj bránu rozdeľujúcu Seireitei a Rukongai.

,,Popravisko bolo schválne postavené tak vysoko, aby odsúdenci videli celé Seireitei." vysvetlil Ichigo.

,,Dosť kruté." poznamenám.

,,To áno." súhlasí so zamysleným výrazom, hľadiac niekam do diaľky.

,,Spomienky?"

Prikývol.

,,Ako vlastne vnímaš Rukiu?" zvedavo sa spýtam.

,,Nikdy som s ňou nechodil ak to chceš vedieť. Jednoducho ma po tej stránke nepriťahuje. Beriem ju ako rodinu."

Začervenám sa pri pomyslení, že ma odhalil tak rýchlo.

,,Pokojne sa ma môžeš pýtať narovinu, nevynadám ti." usmeje sa.

Opätujem jeho úsmev.

,,Dobre, tak chodil si niekedy so svojou kamarátkou?"

,,Raz." zamračí sa.

,,S Matsumoto." dodal.

Oči sa mi rozšíria od prekvapenia.

,,Chodili sme spolu štyri mesiace aj pár dní. Zatiaľ môj najdlhší vzťah."

,,Štyri mesiace?" nadvihnem obočie.

Pozrel mi do očí.

,,Aj pár dní. Hej, nie je to veľa, ale neboj sa. Mám v pláne to zmeniť. Samozrejme s tebou." uškrnul sa.

Zasmejem sa: ,,Si si nejaký istý, že nám to vydrží."

,,Nevidím dôvod prečo by nemalo." pousmeje sa.

,,To som rada, pretože ani ja." nežne ho pobozkám.

Objal ma a opäť pozrel na Seireitei.

,,Večeru si už zmeškala, ale ak chceš, poď sa najesť ku mne domov." povie mi.

,,Tak fajn." súhlasím a opäť sa ocitám v jeho náručí.

,,Nebolia ťa ruky keď ma stále nosíš?" spýtam sa s úsmevom zatiaľ čo beží.

,,Vôbec nie, veď si ľahučká." zasmial sa a utekal ďalej.

Cesta nám trvala dlhšie ako inokedy, hoci bežal rovnako rýchlo. Nakoniec sme sa ocitli v pokojnej časti Seireitei, kde okrem pár domov a prírody nebolo nič. Položil ma a kráčal k domu celkom na kraji.

,,Vidím, že máš rád tiché prostredie."

Prikývol, skrčil sa a trošku si povyhrnul nohavice. Odviazal kľúčik z nohy a odzamkol dvere.

,,Zaujímavé miesto na skrytie kľúča." poznamenám.

,,Takto mi nehrozí, že ho stratím." pousmial sa a kývol mi, aby som vošla ako prvá.