Smutný kapitán-2.

2. Malé tajomstvo

 

Pozrela sa na mňa s úsmevom.

,,Si doňho zamilovaná, však?"

Úplne ma zaskočila. Cítim ako sa červenám, ale nemôžem tomu zabrániť. Namiesto odpovede len prikývnem. Pochybujem, že by som dokázala niečo povedať. Počula som ako sa potichu zasmiala.

,,Super, teraz si zo mňa bude robiť srandu."

,,Máš celkom veľkú konkurenciu. Počula si ho nie? Neviem si ani predstaviť ako ich odmietal. Je taký zvláštny." rozmýšľala nahlas a ja som sa zamračila.

,,Nie je zvláštny. Je len smutný. Rada by som vedela prečo to tak je. A konkurencie sa nebojím, chcem aby bol šťastný."

Chvíľu nad tým premýšľala, potom zmenila tému: ,,Naozaj pochádzate z rovnakého mesta? Ale ako si na to prišla?"

,,Spomenula som si, že v Karakure je jedna klinika. Patrí mužovi menom Kurosaki a počula som, že má syna a dve dcéry." vyklopím.

,,Aha."

,,Len aha? No ak jej toto stačí...."

 

Prvý týždeň ubehol veľmi rýchlo. Našťastie kapitán Kurosaki sa ma už na nič nepýtal. Vlastne som ho ani nevidela, máme totiž týždeň teórie. Po vyučovaní som odchádzala sama, potrebovala som chvíľku pre seba. Vzala som to dlhšou cestou, kde nie je veľa ľudí. Počula som za sebou kroky, tak som sa otočila. No jasné, že to bol kapitán.

,,Ahoj." pozdravil ma.

Trochu som sa mu uklonila,ale on prevrátil očami.

Okamžite odpovedal na môj spýtavý pohľad: ,,Nemám rád, keď sa mi stále niekto klania. Niekedy je to fajn, ale väčšinou mi to vadí. Vieš, ani niektorý členovia 5. divízie sa mi neklaňajú, pretože som ich o to požiadal. Samozrejme len keď sme v divízii. Niektorý ma dokonca volajú menom."

Nervózne som sa usmiala, pretože k odpovedi som sa nedonútila. Hneď si všimol mojej nervozity. ,,Je strašne pozorný."

,,Uvoľni sa, nejdem ťa predsa zbiť."

Usmial sa. On sa naozaj usmial. ,,Nádherný úsmev." Očervenela som, ako inak. To ho prinútilo usmiať sa ešte viac a ja som mohla len hádať, na čo asi myslí.

,,Čo sa deje?"

,,Ja len, že máte naozaj veľmi pekný úsmev."  vyletí zo mňa.

Toto ho rozosmialo. Smial sa potichu, ale predsa sa smial. Dokonca smútok v jeho očiach trochu ustúpil.

,,Ďakujem, to bolo od teba milé."

Tentoraz som sa usmiala ja.

Naklonil hlavu trošku nabok a povedal: ,,Ale ty máš určite omnoho krajší úsmev. Taký...veselý."

,,Bože, je hrozne roztomilý."

,,Ach, ďakujem."

,,Nemáš začo. Prejdeme sa?" navrhne.

Chcela som nadšene vykríknuť áno, ale to by som sa prezradila, takže som len prikývla. Vykročil a ja som poslušne cupkala vedľa neho. Nemala som tušenia kam ideme, ale to mi bolo teraz úplne jedno.

,,Tak aký bol prvý týždeň?" spýtal sa.

,,Trošku ťažký, snažím sa zvyknúť si na spolužiakov a všetko nové. Aj pre vás to bolo také?" pozriem naňho.

,,Nie. Ja som totiž na Shinigami akadémiu vôbec nechodil."

,,Ale ako to?"

Poriadne ma zaskočil. ,,Ako je potom možné, že je kapitán?"

,,U mňa to bolo trošku zložité. Nepotreboval som Shinigami akadémiu, sily shinigamiho som mal takpovediac v krvi, pretože môj otec bol shinigami. Ale potreboval som ich nejak prebudiť a v tom mi pomohla kamarátka." vysvetlil.

,,Aha.  Len nerozumiem ako sa z človeka stane shinigami."

Asi sme prišli na miesto kam chcel ísť, pretože zastal a posadil sa pod jednu sakuru. Boli sme pri malom jazierku, okolo ktorého rástli sakury. Posadila som sa k nemu a čakala čo povie.

,,Najjednoduchší spôsob je prebodnúť sa mečom iného shinigami. Lenže to je proti zákonom Soul Society. Ja som sa prebodol mečom Kuchiki Rukie. To sa však nepáčilo jej bratovi. Mne odobral sily a svoju sestru odviedol sem na popravu. Takže som musel nájsť iný spôsob. Akadémia neprichádzala do úvahy a mne pomohol Urahara Kisuke. Jeho tréning neprajem nikomu. 3 lekcie a každá ťa môže zabiť. Všetky boli nebezpečné, ale najhoršia bola tá druhá.  Zo zviazanými rukami ma hodil do dosť hlbokej jamy a povedal, že sa odtiaľ mám dostať. Buďto ako shinigami, alebo ako Hollow a v tom prípade ma bude musieť zabiť."

Odmlčal sa a tentoraz som prehovorila ja: ,,Takže ste vyšli ako shinigami a všetko bolo v poriadku?"

,,Nie tak celkom." zamračil sa a hneď pokračoval: ,, Už som sa menil na Hollowa, ale Zangetsu, moje zanpakutou, ma zachránil a stal som sa shinigamim. Napoly. "

Nechápala som. ,,Napoly? Ako to myslí."

Pozeral mi do očí a skôr ako som sa niečo spýtala povedal: ,,Ja som napoly Hollow a napoly shinigami. Je nás veľmi málo a voláme sa Vizardi. Sme ako každý iný shinigami, ale vo vnútri máme svojho Hollowa."

Prekvapene naňho pozerám. Nechápala som ničomu a on to samozrejme vedel. Možno to čakal.

,,Ak ťa to príliš nevydesí, môžem ti ukázať ako to myslím, aby si lepšie pochopila."

Pomaly prikývnem a on vstane. Cúvne odo mňa pár krokov a dá si ruku pred tvár. Pozorne ho sledujem, ale výhľad mi pokazí čierno-červené reiatsu, ktoré ho obalí. Keď zmizne od prekvapenia vykríknem.

,,Toto je naozaj kapitán Kurosaki?" Pozerám sa síce na toho istého muža, ale na tvári má masku Hollow. Je to Hollow maska. O tom nie je pochýb.

,,Keď si dám masku, moja sila sa omnoho zväčší.  Už mám overené, že ak v boji prehrám, Hollow v mojom vnútri ma ovládne a premením sa úplne."

Jeho hlas znel cez tú masku trošku čudne, no dal sa rozpoznať a tak isto som mu dobre rozumela. Nič som nepovedala, len som naňho pozerala a on si masku stiahol. Opäť som pozerala do jeho hnedých očí, ktoré ešte pred malou chvíľkou boli černo-zlaté. Opatrne ku mne kráčal, asi ma nechcel vydesiť. Ja som sa už ukľudnila.

,,Vieš, toto všetko čo som ti tu povedal, sú také moje malé tajomstvá a bol by som rád, keby si o nich nikomu nepovedala. O tej maske vedia takmer všetci, ale len Yamamoto a pár mojich priateľov vie, ako som sa stal znova shinigamim." potichu hovoril.

,,Nebojte sa, nikomu o tom nepoviem." usmiala som sa.

,,Ďakujem." vďačne na mňa pozrel a zľahka sa dotkol môjho ramena.

Okamžite som sa začervenala, čo si našťastie nevšimol, pretože vstal.

,,Chceš sa vrátiť?" pozrel na mňa.

,,Áno. Aj keď tu je veľmi pekne, som hladná. Len dúfam, že som nezmeškala večeru." premýšľam nahlas.

,,Ešte máš chvíľku čas ak si pohneme."

,,Nie som príliš rýchla bežkyňa."

Úprimnosť bude lepšia. Na okamih sa zamyslel, potom ma zobral do náruče.

,,Nebudeš predsa kvôli mne hladovať." usmial sa.

,,To ne-nemusíte!" skríkla som červená ako rajčina.

Ale on sa len zasmial a už bežal. Veľmi rýchlo. Musela som ho chytiť okolo krku aby som nespadla, aj keď ma držal pevne, no chcela som si byť istá. O dve minúty sme stáli pred jedálňou a položil ma na zem. Stále červená som mu poďakovala, uklonila sa a čo najrýchlejšie bežala dnu. ,,Taká hanba, ale bolo to príjemné."