Smutný kapitán-19.

19. Lahodná vôňa škorice

Nikto okrem Ichiga nemal šancu ma počuť.

,,Už sa na to teším." odvetil mi.

,,Máš sa veru na čo." diabolsky sa uškrniem.

Zasmial sa.

,,Oddelte ich niekto od seba. Lebo  akosi zabudli, že tu nie sú sami." zamrmle Rukia.

,,Aspoň vieš aké to je keď si s Renjim." škodoradostne sa na ňu usmeje Ichigo.

,,Podľa mňa sa až takto nesprávame." odporuje.

,,Občas áno." súhlasí kapitán Ukitake.

,,Koľko spolu vlastne chodíte?"

,,Tri dni." odpoviem.

,,To ste sa dali dokopy na tej svadbe?" spýtala sa Rukia.

Prikývneme.

,,Pred tým ako Orihime nastúpila na akadémiu ste sa nepoznali?" vyzvedá kapitán Ukitake.

,,Nie."

,,Takže pokiaľ dobre počítam, poznali ste sa dva týždne a začali ste spolu chodiť? Rozumiem tomu správne?" pokračuje bielovlasý kapitán.

,,Áno. A viem kam tým mieriš. s Orihime je to naozaj iné. Neviem ako to opísať, jednoducho to cítim."

,,To si povedal pekne." pozriem mu do očí, ktoré potvrdzovali pravdivosť jeho slov.

Už nič neodpovedal, len ma pevnejšie objal.

,,Niekto sem ide." prudko sa odo mňa odtiahne.

Dvere sa otvoria a stojí tam Renji.

,,Rukia, hľadá ťa kapitán Kuchiki." pozrie na ňu.

,,Jasne. Už idem. Tak sa majte." zamáva nám.

,,Ahoj." rozlúčime sa s ňou.

,,Sakra, to bol len Renji. V tej rýchlosti som si ani neuvedomil, že je to on." sťažuje sa Ichigo.

Natiahla som sa pre džús a uliala si. Bol jablkový. Môj obľúbený. Ichigo zatiaľ skúmal koláče a kapitáni sa šeptom o niečom rozprávali. Zrazu si Ichigo kýchol.

,,Nazdravie." otočím sa naňho.

On od seba odstrčil koláče a pošúchal si nos.

,,Škorica." zašomre a znova si kýchne.

,,Nemáš rád škoricu?" pýtam sa.

,,Nie. Mám na ňu silnú alergiu." vysvetlí.

Opäť sa mu kýchlo.

,,To musí byť poriadne silná alergia. Veď si k tým koláčom len privoňal."

Prikývol a rýchlo šiel k oknu. Otvorí ho a zhlboka dýcha. Kapitán Ukitake tiež privoňal ku koláčom.

,,Prepáč Ichigo-san, nevedel som, že Kiyone priniesla aj tie škoricové." ospravedlňuje sa mu.

,,To je v pohode. Našťastie som k nim najskôr privoňal." pousmial sa a utrel si slziace oko.

,,Kiyone-chan!" zakričí Kyouraku.

,,Áno?" nakukne do dverí.

,,Prosím ťa, dones druhé koláče, ale len tie bez škorice." povie jej Ukitake.

Na moment sa zatvárila nechápavo, potom sa však začala ospravedlňovať.

,,Prepáčte kapitán Kurosaki, ja som zabudla. Veľmi ma to mrzí!"

Bolo vidieť, že to myslí úprimne.

,,Nič sa nestalo Kiyone." otočil sa na ňu, ale znova sa mi kýchlo.

Kyouraku po ňom hodil vreckovku.

,,Vďaka."

Sotva ju rozostrel, hneď si do nej kýchol až potom vyprázdnil obsah svojho nosa.

,,Tá alergia ma raz zabije." pousmial sa.

Kiyone medzitým doniesla nové koláče. Ichigo si práve vtedy sadal naspäť k nám.

,,Ešte raz sa ospravedlňujem."

,,Nechaj to tak. Som v poriadku." uisťuje ju.

,,Áno, ale ak by ste ho zjedli....Nechcem na to ani pomyslieť."

Takmer jej do očí vyhŕkli slzy.

,,Kiyone, naozaj to už nechaj tak." hovorí jej Ukitake.

Prikývla, uklonila sa a odišla.

,,Aspoň, že škorica má výraznú vôňu. Ľahko ju rozoznáš." poznamená Kyouraku.

,,To je pravda."

Pozriem naňho a niečo si všimnem. Nakloním sa preto k nemu bližšie.

,,Máš červené oči." poviem mu.

Povzdychol si: ,,Budem si musieť ísť pre tie kvapky k Unohane-san."

Išiel sa postaviť, ale zrazu sa zarazil. Očividne ma tu nechcel nechať samu.

,,Je mi blbé nechať ťa tu s nimi. Keby tu bola aspoň Rukia...."

,,Presne ako som si myslela."

,,Kašli na to a choď." odpoviem mu pokojne.

Chcel niečo povedať, ale aj Ukiate ho upokojoval: ,,Ichigo-san naozaj tam musíš ísť. O Orihime nemaj strach."

,,Tak dobre." súhlasí.

Usmejem sa, nakloním sa k nemu a dám mu sladký bozk. Skôr ako som mu ešte niečo stihla povedať, vyskočil von oknom.

,,Orihime-chan, o koľko si od Ichiga mladšia?" zo záujmom sa ma pýta Kyouraku.

,,Ako viete, že som mladšia?" usmejem sa.

Obaja sa zasmiali.

,,Len tak tipujem." dodal.

,,Len o pár mesiacov." odvetím a vezmem si chlebíček.

Kapitán Kyouraku si nalial saké a až potom odpovedal: ,,Takže máš tiež 18."

,,Áno, mala som narodeniny pár mesiacov predtým ako sme išli na akadémiu."

,,Nevykladaj si to zle, ale čo vieš o ichigovi?" zapojí sa aj druhý kapitán.

,,Nie je toho zase tak málo. Včera sme mali dosť času sa osamote porozprávať."

,,Môžeme si ťa otestovať?" s úsmevom sa spýtal Kyouraku.

,,Prečo nie." zasmejem sa.

,,Začneme ľahšie. Čo jeho súrodenci?"

,,Má dve mladšie sestry- dvojičky. Ak si dobre pamätám, volajú sa Karin a Yuzu."

,,Správne." usmejú sa.

,,Jeho najlepší priatelia?"

,,To mi nepovedal, ale myslím, že Rukia-san a Renji-san." odvetím mu.

,,Dobre, teraz ťažšie."

Na okamih sa zamysleli, potom však kapitán Ukitake povie: ,,Odkiaľ pochádza?"

,,Jednoduché. Tak ako ja, z Karakury."

,,Aj ty si z Karakury?" prekvapene na mňa pozrú.

Len prikývnem. Chcela som sa vyhnúť ďalším otázkam.

,,Počkajte, už ma to veľmi nebaví. Viem aj ako sa stal znova shinigamim a povedal mi aj všetko o smrti svojej mamy."

Dúfala som, že to ich aspoň trochu presvedčí. Nečakala som, že obaja na mňa prekvapene vyvalia oči.

,,P-povedala som niečo zlé?" spýtam sa neisto po chvíľke ticha.

Kapitán Ukitake sa zmohol na pokrútenie hlavou. Trpezlivo som teda čakala kým sa spamätajú.

,,Toto nevieme ani my. Dokonca si myslím, že to okrem Yama-jiiho vedia len Abarai a Kuchiki." dostane zo seba napokon kapitán Kyouraku a druhý kapitán prikyvuje.

,,Ako sa stal shinigamim?" snaží sa zo mňa dostať.

,,Keď bude chcieť, povie vám to aj sám."

Zrazu sa otvorili dvere a stál tam usmiaty Ichigo. Bez slova si k nám sadol.  Oči už mal v poriadku, zato na čele mal modrinu.

,,Odkiaľ máš tu modrinu?" predbehol ma v otázke bielovlasý kapitán.

Ichigo stisol pery, ale potom to nevydržal a začal sa smiať.

poznámky autora: taaak mile deti, uz je tu koniec kapitolky :D mam pre vas otazku....teda dve :D co myslite, kvoli comu ma ichi modrinu? :D a preco sa smeje? :D