Smutný kapitán-15.

takze tu je dalsia kapitolka smutneho kapitana, v poradi uz 15 :D je trochu dlhsia ako zvycajne, tak dufam ze potesi :) pekne citanie

15. Pekné ráno

Hneď ako sa ráno zobudím, zistím, že mi je zima. Už ma totiž nehrialo Ichigovo telo. Otvorím oči a pozriem okolo seba. Ichigo už kompletne oblečený sedel na stoličke pri malom stolíku, hlavu mal lenivo podopretú rukou a niečo vypisoval. Zrejme si ani nevšimol, že som sa zobudila. Čo najtichšie som vstala a veľmi potichu k nemu podídem.

Natiahnem ruky, aby som ho objala, keď sa ozval: ,,Dobré ráno."

Nechápala som. Nemohol ma predsa počuť ani vidieť.

,,Ako si....?" začnem.

,,Reiatsu." pozrie na mňa a usmeje sa.

,,Jasné, na to som zabudla." uškrniem sa.

Objala som ho a dostala som pusu.

,,Ako dlho si hore?" spýtam sa.

,,Niečo cez pol hodiny. Senri ma zobudil keď mi doniesol Zangetsu a pár papierov čo musím dnes odovzdať." vysvetlí a opäť skloní hlavu nad papiere.

,,Vyučovanie začína za necelé dve hodiny. Dáš si so mnou skoré raňajky?"

,,Rada."

Vstal a vykukol z dverí.

,,Isane, už je hore aj Orihime. Dones jej niečo na jedenie." zvolal.

,,Áno, kapitán!" počujem jej odpoveď.

,,Vďaka." odvetil a zavrel dvere.

Sadol si zase k papierom a s povzdychom sa do toho pustil.

,,Idem na záchod." poviem mu.

Prikývol. Keď som sa vrátila, stále sedel v tej istej polohe a keby som nevidela ako mu ruka a oči behajú po papieri, povedala by som, že je to socha. Naozaj krásna socha. Ozvalo sa tiché zaklopanie.

,,Ďalej." automaticky zamrmlal Ichigo.

Vošla Isane a okrem podnosu niesla aj moje suché oblečenie.

,,Dobré ráno." povieme si naraz.

Podnos položila na druhý stolík, mne podala oblečenie a hneď som poďakovala. Ichigo ju mávnutím ruky poslal preč, ona sa mu uklonila a odišla. Vzala som svoje oblečenie a šla sa prezliecť. Tvár si opláchnem vodou. Kimino vezmem a poskladané ho položím na posteľ, kde sme spali. Pozriem na Ichiga. Stále sedel bez pohnutia.

,,Nedáš si pauzu, kým sa naješ?" ozvem sa.

,,Hneď. Len toto dopíšem, inak zabudnem čo som chcel." odpoviem.

Podídem k podnosu. Bol na ňom tanier s chlebom, jablko, pohár mlieka a pohár čistej vody. Ichigo konečne odložil pero a prešiel ku mne.

,,Bude ti stačiť chlieb s maslom, alebo chceš niečo iné?" spýta sa, zatiaľ čo si berie jablko a vodu.

,,Jablko a čistá voda?" zdvihnem obočie.

,Moje typické raňajky. Jedávam totiž dosť zdravo, chcem sa stále udržiavať v kondícii." usmial sa.

,,Aha."

To bolo všetko na čo som sa zmohla. Skôr ako som sa ja svojich raňajok dotkla, vypil celý pohár vody a pustil sa do jablka. Sadol si na posteľ. S chlebom v ruke sa posadím naňho. Usmial sa a jednou rukou ma objal. Dám mu pusu na líce a spokojne sa pustím do jedla.

,,Čo vám včera Senri hovoril na hodine?" spýtal sa ma.

,,Ále.... Len o kapitánoch a podkapitánoch."

Usmial sa.

,,Nebudeš mať problémy z toho, že si tu ostal cez noc?" chcem vedieť.

,,Možno áno, ale veľmi ma to nezaujíma." pokrčil plecami.

,,Všimla som si." uškrniem sa.

Zamyslene sa poškrabkal.

,,Už dlho sme Yamamotovi nič neurobili. Treba to zmeniť. Poobede zvolám poradu. Zúčastníš sa aj ty?" pozrie na mňa.

Prikývnem a dojem zvyšok raňajok.

,,Ako je možné, že sa tu tak dobre vyznáš? Všimla som si to včera." napadne ma náhle.

,,Trávim tu dosť času. Hlavne v určitých obdobiach." odvetí.

,,Ako pacient samozrejme. Teraz už ani nie, ale pred pár rokmi som tu bol veľmi často." dodal.

S úsmevom si oňho opriem hlavu.

,,Máš ešte veľa papierov?"

,,Už nie. Bude mi to trvať maximálne 20 minút. Potom sa ti budem venovať." pohladil ma po líci.

Pozriem naňho láskyplným pohľadom. Naklonil sa ku mne ešte viac a začal ma bozkávať. V ústach mal príjemnú chuť po jablkách. O chvíľku sa však odtiahol, ale nie úplne. Končekmi prstov mi prechádzal po líci a mal tvár len pár centimetrov od tej mojej.

,,Nechce sa ti pokračovať, mám pravdu?" uškrniem sa.

Zasmial sa.

,,Ako si uhádla?"

,,Vidím." venujem mu úsmev.

Dám mu bozk, vymaním sa z jeho objatia a vstanem. Zoberiem mu ohryzok z jablka a aj s mojim prázdnym tanierom ho položím na podnos. Vypijem mlieko a všetko zoberiem.

,,Kam to mám odniesť? Ty sa tu tak vyznáš, určite to budeš vedieť." otočím sa s úsmevom naňho.

,,Nemusíš to odnášať." odporuje.

,,Ale chcem." trvám na svojom.

Prevrátil očami, no povedal: ,,Neviem kam."

,,Naozaj?"

,,Áno naozaj. Nikdy som sa nikoho nepýtal kam to nosia."

Položím teda podnos naspäť na stolík a sadnem si na posteľ. Ichigo šiel k stoličke a keď prechádzal okolo mňa, dal mi pusu do vlasov. Znudene vypisoval papiere a ja som sa zatiaľ prechádzala po izbe. Napokon som podišla k oknu a sledovala čo sa vonku deje. Bolo pekne, slnečno a na dvore pobehovalo pár shinigami.  Ani neviem ako dlho som ich pozorovala. Zdalo sa mi to ako chvíľka. Ichigo ma zrazu objal.

,,Už som skončil." zašepká mi do ucha.

Odtrhnem pohľad od okna a pozriem do jeho hnedých očí, ktoré sa na mňa usmievali. Jemne ho pobozkám. Usmial sa a odstúpil odo mňa. Nevedela som prečo, ale keď sa ozvalo tiché zaklopanie henď mi to bolo jasné.

,,Ďalej." zamrmlal.

Dnu vstúpil mladý chlapec s tmavými vlasmi, ktoré mu padali do tváre. Hlboko sa Ichigovi uklonil.

,,Ahoj Hanatarou. Dlho sme sa nevideli." usmial sa Ichigo na chlapca.

,,To je pravda Ichigo-san. Ako sa máte?" tichým hlasom sa ho spýtal.

,,Hanatarou!" okríkne ho.

,,Áno?" vystrašene pozrie na Ichiga a vezme podnos.

,,Koľko krát ti mám opakovať, že mi nemáš vykať?"

Zasmejem sa. Keď takto Ichiga vidím, nedokážem pochopiť prečo by sa ho niekto mal báť. Aj keď.... V spoločnosti sa síce správa vážne, pri svojich priateľoch je uvoľnený a celkom obyčajný chalan. Určite mu dlho trvalo kým si taký mladý vybudoval ako kapitán rešpekt. Pred neznámymi ľuďmi sa skrýva za chladnú nepreniknuteľnú masku, ale aj za ten krátky čas čo ho poznám, som si všimla, že v skutočnosti je úplne iný. V podstate sa vôbec neodlišuje od chalanov v jeho veku. Ani som nepostrehla kedy sa dvere zavreli a ostala som s ním opäť sama. Vzal do ruky papiere, na chrbát si vyložil meč a kývol na mňa.

,,Poď, ideme von." usmeje sa.

Nasledujem ho. Zastal však pri jedných dverách a zaklopal. Dvere sa otvoria a na nás sa usmeje kapitánka Unohana.

,,Dobré ráno vám prajem."

,,Dobré ráno." odvetíme s Ichigom naraz a ja sa ukloním.

,,Chcel som, ti ešte raz poďakovať, že si nás tu nechala cez noc." ozve sa Ichigo.

,,To nestojí za reč, ste tu kedykoľvek vítaní." usmieva sa.

,,Ďakujeme. A tiež ďakujem za ten členok." vďačne sa na ňu usmejem.

,,Je to moja práca."

,,Dobre, tak my už pôjdeme. Ahoj." riekne Ichigo a otočí sa na odchod.

Rýchlo sa ukloním a nasledujem ho. Nečakala som, že slnko bude až také teplé. Pekne hrialo. Kým som si užívala slnečné lúče, Ichigo natiahol ruku pred seba a niečo si zamrmlal. Nerozumela som mu, ale zrazu sa pred ním objavil ten čierny motýľ čo bol v jedálni. Sadol mu na prst. Ichigo mu niečo šeptom prikázal. Motýľ odletel. Pozrel na mňa a asi som sa tvárila nechápavo, lebo sa trochu zasmial.

,,Poslal som správu do jednotky, aby niekto prišiel po tie papiere." vysvetlil s úsmevom.

Prešiel krížom cez záhradu. Cupkala som tesne za ním a pozorovala, ako sa shinigami zastavujú uprostred práce alebo rozhovoru a ukláňajú sa mu. Mňa si zvedavo obzerali, ale snažila som sa ich pohľady ignorovať. Z ničoho nič sa pred nami objavil nejaký shinigami a pokľakol pred Ichigom na koleno.

,,Vieš kam ich máš odniesť, však?" spýtal sa ho Ichigo a podal mu kôpku papierov.

,,Áno kapitán." odpovedal shinigami, opäť sa trochu uklonil a odbehol.

,,Čo by si povedala na malú rozcvičku?" otočil sa na mňa.

,,Hmmm. Tak fajn." súhlasím.

Ako tradične ma zobral do náruče a niekam ma odniesol. Keď ma postavil, zistila som, že sme na lúke kde mávame praktické vyučovanie. Zložil si meč, s úsmevom ma potiahol za ruku a začal bežať. Jedno kolečko som zvládla s ním, v polke druhého som to vzdala. Prešla som sa späť k jeho meču a tam som sa posadila do trávy. Zabehol si ešte pár koliečok a dobehol za mnou. Skôr ako si sadol, som sa do trávy hodila a pozorovala som oblohu. Počujem ako sa zasmial. Ľahol si ku mne.

,,Máš skvelú kondíciu." zašomrem.

,,Ja viem."

Pootočím hlavu naňho a vidím ako sa usmieva. Prevalím sa na bok a lakťom sa podopriem. Prstom mu začnem pomaly obkresľovať črty tváre. Privrel oči a ani sa nepohol. Úplne znehybnel. Usmejem sa a pobozkám ho. Potom naňho položím hlavu a zavriem oči. Jemne sa mi prehrabával vo vlasoch a mňa to uspávalo. Pritúlila som sa k nemu ešte viac a on ma druhou rukou objal.

,,Si prítulná ako malé roztomilé mačiatko." zašepkal so smiechom v hlase.

,,Beriem to ako kompliment." uškrniem sa.

,,To aj bol kompliment."

Potom sme obaja stíchli a v objatí sme počúvali zvuky okolo seba. Bolo tu príjemné ticho, občas len vietor rozhýbal trávu okolo nás.

Už som takmer spala, keď sa Ichigo ozval: ,,Spíš?"

,,Skoro." zašepkám rozospato.

Pobozkal ma na čelo a šepol: ,,Musíš ísť na vyučovanie a ja za Yammamotom."

Nespokojne zakňučím.

,,Ja tu chcem s tebou ostať."

,,Aj ja, ale nemôžeme." povzdychol si.

Pomaly sa posadím a pretriem si oči. Ichigo už stál. Pomohol vstať aj mne, zobral si zanpakutou a chytil ma do náruče. Rozbehol sa smerom k akadémii. Myslela som, že ma zloží pri dverách, ale on sa prikrčil a vyskočil do jedného otvoreného okna. Zrejme zvnútra cítil reiatsu Senriho, pretože sa trafil práve do našej triedy. Šikovne, akoby ma ani nedržal, skočil dnu a elegantne pristál. Položí ma a vystrie sa.

,,Dobré ráno kapitán." počujem Senriho.

,,Dobré ráno kapitán Kurosaki." ozve sa zborovo od tých čo už sú v triede.

V podstate tam boli už takmer všetci.

,,Aj vám dobré." odvetí Ichigo.

Rýchlo sa posadím na svoje miesto vedľa Kiyokany.

Pozrela na mňa spýtavým pohľadom, preto šepnem: ,,Neskôr."

,,Bol Yammamoto včera naštvaný?" vyzvedal Ichigo od Senriho.

Odpoveďou mu bolo: ,,Ani nie. Máš viac šťastia ako rozumu. Kde si vlastne celú noc bol?"

,,V 4 jednotke, nepýtaj sa, potom sa porozprávame, idem za starkým." uškrnie sa.

Otočil sa ešte na mňa: ,,Ak bude mať Yammamoto dobrú náladu, prídem pre teba hneď po obede a uvidíme kto bude mať najlepší nápad. Ak chceš, vymysli niečo aj ty, inak bude Yumichika zase trvať na tom jeho debilnom pláne."

,,Dobre. A snaž sa nedostať domáce vezenie." uškniem sa naňho.

Zasmial sa a vyskočil oknom von. Pokrútim nad ním hlavou a v tichosti čakám na začiatok hodiny. Hoci na sebe cítim mnoho pohľadov, vytrvalo pozerám priamo pred seba a všetkých ignorujem. Napokon prišiel aj zvyšok a Senri ma zachránil tým, že začal vysvetľovať niečo o Hollow.