tentoraz je kapitola skôr smutná :)....pekné čítanie
14. Prečo je kapitán smutný
Sadla som si na posteľ a o chvíľu som držala len prázdnu misku. Ichigo na mňa začudovane pozrel.
,,Ty si to tak rýchlo zjedla?"
Trochu previnilo odvetím: ,,Áno, bola som hladná a rizoto patrí k mojím obľúbeným jedlám."
Dojedol zvyšok svojej večere, obe misky položil naspäť na podnos a podal mi môj čaj, ktorý bol už studený. Obaja sme sa napili. Čakala som, že sa posadí vedľa mňa, ale sadol si na zem k mojim nohám. Oprel sa o ne, dal mi pusu na stehno a vypil takmer celý obsah hrnčeka naraz. Zatiaľ čo som pila čaj, pohrávala som sa mu s vlasmi. Chvíľu bez slova držal, potom ku mne zdvihol pohľad.
,,Teraz máme veľa času sa lepšie spoznať." usmial sa.
,,Máš pravdu." prikývnem.
,,Tak čo by si chcel vedieť?" vyzvedám.
,,Prečo sme sa doteraz nestretli." uškrnul sa.
,,Spýtaj sa ma niečo, na čo poznám odpoveď."
,,Hmm...." zamyslel sa.
,,Rozprávaj o sebe všetko na čo si spomenieš." usmial sa napokon.
Dopijem zvyšok čaju a odložím hrnček k miskám. Dám tam aj Ichigov a pustím sa do rozprávania. Opisovala som mu v podstate celý môj život, ale v stručnejšej verzii. Hlavu mal položenú na mojom stehne a počúval ma. Občas sa niečo spýtal. Povedala som mu o tom, že svojich rodičov som nikdy nepoznala a vyrastala som len s bratom, ktorý zomrel pri autonehode keď som mala 11 rokov, o mojej kamarátke Tatsuki, ktorá odvtedy stála pri mne nech sa dialo čokoľvek. Vysvitlo, že aj Ichigo sa s ňou poznal. Boli to kamaráti z detstva. Keď som nevedela, čo viac mám povedať, požiadala som ho aby hovoril o sebe. Pohodlnejšie sa usadil a spustil. O svojej rodine, šťastnom a bezstarostnom detstve, o škole až sa dostával k tomu ako stretol Kuchiki Rukiu a život sa mu navždy zmenil. Pozorne som ho počúvala a uvedomila si, že niečo mi v jeho rozprávaní chýba. Niečo o jeho rodine. Povedal len, že s otcom veľmi nevychádza a že jeho sestry sú dvojičky aj keď sa na seba vôbec nepodobajú ani výzorovo, ani povahovo. Ale ani slovom nespomenul svoju mamu. Práve rozprával ako odišiel do sveta Hollow bojovať proti nejakej Espade, keď som ho prerušila.
,,Ichigo?"
,,Hm?" pozrel na mňa.
,,Ja len, že nič si mi nepovedal o svojej mame."
Okamžite som vedela, že som urobila chybu keď som to spomenula. Tvárou mu prebehla vlna bolesti a tentoraz sa ju ani nepokúšal skryť za chladnú masku, alebo falošný úsmev. Sklonil hlavu a ja som sa hneď z postele zošuchla k nemu na zem.
,,Prepáč, nechcela som...." začnem, no nenechal ma dohovoriť.
,,To nič, nemala si to odkiaľ vedieť." ticho povie.
,,Nemusíš o tom hovoriť ak nechceš." zašepkám a pohladím ho po tvári.
Trochu nadvihol hlavu, zhlboka sa nadýchol a začal: ,,Moja mama bola tá najúžasnejšia žena na svete.Veľmi som ju miloval a stále milujem. Keď bola so mnou, vždy som sa usmieval a mal som pocit, že dokážem všetko. Bol som taký mamičkin maznáčik." smutne sa pousmial.
Nemusel by ani pokračovať aby som vedela, že už nie je medzi živými. Ľutovala som, že som s tým začala. Mne tiež nebolo príjemné keď som rozprávala o svojom bratovi. Ale neprerušila som ho a trpezlivo som čakala, či mi povie viac.
,,Až do toho večera. Bola už skoro tma a my sme šli domov okolo rieky. Popod most, kde chodia vlaky. Na brehu som videl malé dievča. Vyzeralo akoby malo padnúť do vody. Chcel som mu pomôcť, preto som sa k nemu rozbehol. Mama na mňa kričala, ale ja som ju nepočúval. Už som bol takmer pri dievčatku, keď z ničoho nič zmizlo. Zrazu som pocítil ako ma niečo tvrdo zhodilo na zem a ostalo to na mne. Otvoril som oči a...." nemohol pokračovať.
Po líci mu stiekla slza. Neviem kedy v priebehu jeho rozprávania som začala plakať ja, no uvedomila som si to až teraz.
,,A mama bola mŕtva. To jej telo na mne ležalo. Neskôr, keď som sa stal shinigamim, som sa dozvedel, že to Hollow ju zabil. Grand Fisher, Hollow ktorý oklamal mnohé duše obyčajných ľudí, ale aj shinigami. Išiel po mne, ale mama musela nejak vycítiť, že som v nebezpečenstve a tak ma ochránila, no doplatila na to vlastným životom. Len kvôli mne zomrela! Keby som sa nerozbehol k tomu brehu, mohla žiť. Iba kvôli mne rodina prišla o láskavú mamu! Najhoršie bolo, že aj keď otec od začiatku vedel čo sa v skutočnosti stalo, nikdy ma neobviňoval. Mal som vtedy 9. Karin a Yuzu 5. Ostal sám s troma malými deťmi. Všade rozhlásil, že ju zrazil vlak, keď sa ma pokúšala zachrániť, preto nám naši susedia pomáhali. Lenže ja som nestál o pomoc, ani o súcit. Bol som v podstate vrahom vlastnej mamy. Ako som s tým mohol žiť? Uzavrel som sa do seba, už som nebol tým malým veselým chlapcom, ktorý si užíval život. Postupne som začal sám seba nenávidieť. Nikdy som sa s jej smrťou nezmieril. Čas vraj rany zahojí, ale to je totálna blbosť."
Zotrel si slzy a pokračoval: ,,Svoje sily shinigamiho som chcel použiť na pomstu, ale nezvládol som ani to. Grand Fishera zabil môj otec. Tak som aspoň prisahal, že svojimi silami budem ochraňovať rodinu, priateľov, jednoducho všetkým na ktorých mi záleží. A to aj za cenu vlastného života." vážne dokončil a pozrel mi do očí.
Stále mi po tvári stekali slzy, no nevšímala som si ich. Keď však na mňa pozrel, neovládla som sa. S plačom som sa mu hodila okolo krku. Pevne ma objal a ucítim, že pár jeho sĺz na mňa dopadlo. Zdalo sa mi, že sme tak ostali celé hodiny kým som sa upokojila. Napokon som sa od neho jemne odtiahla.
Pozriem mu do očí a šepnem: ,,Prepáč, ale prišlo mi to tak ľúto."
,,V poriadku." smutne sa usmeje.
Možno by ma to až tak veľmi nezobralo, keby som nezažila rovnakú stratu milovanej osoby ako on. A tiež som čiastočne mohla za smrť svojho brata. Veď len kvôli mne sa ponáhľal v búrke domov a mal ťažkú autonehodu. Priveľmi dobre som ho chápala.
,,Asi by sme už mali ísť spať, je dosť neskoro." vyrušil ma v premýšľaní, postavil sa a pomohol mi vstať.
Zotriem si posledné zvyšky sĺz.
,,Ďakujem, že si mi to všetko povedal." zašepkám.
,,V pohode, ty si mi tiež povedala všetko a muselo to pre teba byť rovnako bolestivé." usmial sa.
Vzal do rúk podnos.,,Idem to odniesť a na chvíľu sa stavím za Unohanou-san." povie mi.
Prikývnem.
Už vychádzal z dverí, keď sa opýtam: ,,Nevieš kde je tu záchod?"
Kývol hlavou nech k nemu prídem. Mlčky som ho nasledovala chodbou. Zastal pri jedných dverách.
,,Tu." usmial sa na mňa.
,,Vďaka." odvetím a vojdem dnu.
Vykonám svoju potrebu a vrátim sa späť do izby. Bola som dosť unavená, takže som zaliezla do postele. Zaspať som však nechcela. Bola som rozhodnutá, že počkám na Ichiga. O pár minút našťastie otváral dvere.
,,Už spíš?" potichu sa spýtal.
,,Nie, čakám na teba." usmejem sa.
Zhasol a vliezol ku mne. Jeho telo zo seba vyžarovalo teplo, preto som sa k nemu okamžite pritúlila. Jednou rukou ma objal, druhú si založil pod hlavu. Rukou som naslepo pátrala po jeho perách. Nakoniec som na ne narazila. Trošku nadvihnem hlavu a pobozkám ho.
,,Dobrú noc." šepnem.
,,Aj tebe." odvetil.
Spokojne som hlavu zaborila do jeho svalnatej hrude a už som zaspávala keď zašepkal tie krásne slová: ,,Milujem ťa."
,,Tiež ťa milujem." odpoviem mu rozospato.