Smutný kapitán-12.

ozyvam sa po dlhsom case, bola som totiz u babky, pretoze nam rodicia malovali izbu :D uz ostava len popriat vam pekne citanie :)

12. Otec a syn

,,Čo také sa mohlo stať?" pýta sa Kimi hneď ako sme vyšli von.

,,Neviem, ale snáď nemá až taký veľký problém." poznamenám a všetci súhlasne prikyvujú.

Smutne si povzdychnem. Kiyokana ma pohladila po chrbte.

,,Neboj sa toľko oňho. Dokáže sa o seba postarať."

,,Ja viem, len čo ak urobil niečo zlé a vrchný kapitán ho vyhodí? Už by sme sa nikdy nemuseli vidieť."

Do očí mi takmer vyhŕkli slzy, no potlačila som ich.

,,Tebe na ňom naozaj záleží však?" spýta sa Rai.

Bez premýšľania som prikývla. Kamarátom neklamem.

,,Zamilovaná." začne si veselo pospevovať Kimi.

Zasmejem sa.

,,Takže to nepopieraš!" rýpala do mňa ďalej.

Nechala som ju na pokoji, vysvetľovať jej opak by som nezvládla. O chvíľku zmenili tému, ale ja som ich nepočúvala. Moju pozornosť upútal až shinigami mieriaci našim smerom. Zastali sme a počkali kým k nám podíde.

,,Ktorá z vás je Inoue Orihime?" spýtal sa.

Prekvapene mu odvetím: ,,Ja."

,,Mám tu pre vás odkaz od kapitána Kurosakiho." odpovedal a podal mi list, ktorý držal v ruke.

Zmätene si ho od neho vezmem. Neodchádzal preto som usúdila, že má prikázané počkať na odpoveď.

,,Čo sa tam píše?" nedočkavo vyzvedá Kimi.

,,Čítaj nahlas!" vyzve ma Kiyokana.

Otvorila som ho a pustila sa do čítania: ,,Orihime, Senri vám určite povedal, že mám problémy. Nebudem ti o nich písať. Potrebujem sa s tebou porozprávať, pretože som si istý, že ma vypočuješ a pochopíš. Dnes sa mi zrejme nepodarí vykĺznuť, ale zajtra prídem na 100%. Neboj sa, zatiaľ je všetko ako-tak v poriadku. Prosím, pošli mi odpoveď. Ichigo."

,,To je všetko?" pýta sa Kiyokana.

Prikývla som. Pozriem na shinigamiho zo slovami: ,,Nemáte pero?"

Ichigo ho asi pripravil na všetko, pretože mi ho okamžite podal. Vzala som ho do ruky, čupla si a bez premýšľania odpísala: Som rada, že si napísal, už som sa začínala báť, že sa stalo niečo vážne. Budem veľmi rada ak prídeš, ale nechoď ak by si z toho mal mať ďalšie problémy. Vypočujem si ťa, veď to vieš. P.S: Stále musí myslieť na všetko čo si mi povedal, najmä na jednu vec. Dúfam, že vieš čo ti tým chcem povedať. Orihime.

List som poskladala a aj s perom ho podám shinigamimu.

,,Ďakujem." poviem mu a on odbehne.

Nikto sa nepýtal čo som, mu odpísala a bola som im za t vďačná. Po tichom obede som nemala čo robiť a to bolo najhoršie. Nechcela som stále myslieť na Ichiga. Vleziem teda do postele a dúfam, že sa mi aspoň na chvíľu podarí zaspať. Kiyokana ma utešujúco objala a potom odišla za Raiom. Chcela ostať so mnou, no presvedčila som ju, že potrebuje byť aj s ním. V posteli som však vydržala len hodinu. Nemohla som tam len tak nečinne ležať, musela som sa prejsť. Hneď som vyliezla z postele a vybehla von. Prekvapilo ma ako je vonku zamračené. ,,Bude pršať." Po tvári ma pohladil studený vietor. Trochu ma striaslo, ale presne to som potrebovala. Prečistiť hlavu. Sama som nevedela kam mám ísť, ale podvedome ma to ťahalo na jedno miesto. Do záhrady kde som raz bola s Ichigom. Vybrala som sa tam. Netrvalo mi to príliš dlho, keď som však prišla na miesto, niečo mi tam nesedelo. Bola tam v zemi obrovská diera. Podídem k nej a všimnem si schody vedúce dolu. Moja zvedavosť nado mnou vyhrala a zbehla som dole. Neskoro som si ale všimla, že schody končia skôr ako začína zem, preto som spadla.

,,Á!" vykríknem.

Na moje prekvapenie som nepadala dlho, ale dopadla som na nohu. Hneď som vedela, že niečo nie je v poriadku, pretože mi do členku vyletela ostrá bolesť.

,,Au! No super, teraz sa odtiaľto nedostanem."

Chytím si členok a pozriem hore. Práve vtedy sa zablysklo a o chvíľku na to aj zahrmelo. Počula som ako začalo pršať. Nie pršať, ale doslova liať. Vedela som, že nepotrvá dlho a začne pršať aj sem dolu, preto som zaťala zuby a kúsok sa presunula. Len čo si moje oči zvykli na tmu, uvidela som tunel vedúci kto vie kam. Ak by ma tak príšerne nebolel členok, určite by som ho preskúmala. Schúlila som sa do klbka, počítajúc s tým, že tu ostanem dlho ak nie aj navždy. Počúvala som kvapky dopadajúce na schody a snažila sa ignorovať zimu. Zatvorili sa mi oči a to bolo posledné čo som si pamätala až kým....

Pohľad nikoho:

Kimi bežala po chodbe na miesto, kde by mala byť Kiyokana s Raiom. Mala šťastie, stretla ich na chodbe a už sa lúčili. Rai vošiel do izby a Kiyokana k nej podišla.

,,Čo sa stalo?" spýtala sa, pretože kamarátka jej pripadala vystrašená.

,,Musíme ísť za kapitánom Kurosakim. Niekde nemôžem nájsť Orihime."

Bez ďalších dlhých rečí sa rozbehli do kasární 5. jednotky. Boli už pomerne vyčerpané a dážď im beh spomaľoval, ale konečne videli svoj cieľ. Vbehli dnu a hľadali niekoho, koho by sa mohli spýtať na cestu. Netrvalo dlho a podišiel k nim jeden shinigami.

,,Smiem vedieť čo tu robia študentky akadémie?" spýtal sa ich.

,,Prosím vás, kde je kapitán Kurosaki? Je to súrne!" pýta sa ho hneď Kiyokana.

Shinigami usúdil, že sa nestane nič zlé ak im to povie, preto ich navigoval do kapitánovej kancelárie.

,,Ďakujeme." zvolali obe naraz a rozbehli sa smerom, ktorý im ukázal.

Dobehli tam, zaklopali a na vyzvanie vstúpili. Pozerali na prekvapeného kapitána Kurosakiho, ale aj vrchného kapitána. Hneď sa spamätali a rýchlo sa uklonili.

,,Prepáčte, že rušíme."

,,V poriadku, stalo sa niečo?" milo sa ich spýtal kapitán Kurosaki.

Kiyokana naprázdno preglgla, až potom odvetila: ,,Orihime zmizla. Kimi ju už všade hľadala, ale nikde nebola."

Okamžite vyskočil zo stoličky a pozrel na ne očami rozšírenými od strachu.

,,Čože?! Kde všade si ju hladala? Ako dlho je preč?" vypytoval sa.

,,V akadémii aj v jej okolí. Hľadala som ju vyše hodiny, ale neviem kedy odišla." odvetila Kimi.

,,Ďakujem, že ste mi to prišli povedať. Teraz ju poďme hľadať, asi tuším kde by mohla byť. Je pár miest kam som ju raz vzal. Vy dve pôjdete spolu a keď ju nájdete, postačí aby ste vypustili trochu reiatsu a prídem za vami."

Obe naňho začudovane pozreli.

,,Ako?" spýta sa napokon Kiyokana.

Otočil sa a hľadal niečo v skrini.

,,Je to jednoduché, stačí ak sa na to budete sústrediť. Skúste to." vysvetlil.

Pozrel na ne a každej hodil jeden čierny plášť s kapucou.

,,Ďakujeme." odpovedali naraz.

Kiyokana si prehodila plášť a začala sa sústrediť na svoje reiatsu.

,,Podarilo sa." usmial sa na ňu Ichigo.

Kimi to skúsila tiež. Rovnako uspela aj ona.

,,Výborne dievčatá, ste šikovné." pochválil ich.

,,Moment Kurosaki, kam si myslíš, že ideš?" oslovil ho Yamamoto, ktorý sa celkom spamätal až teraz.

,,Hľadať Orihime. Čo si už načisto hluchý?" povzdychol si.

,,Kurosaki! Nie som tvoj otec tak sa ku mne takto nesprávaj!"

,,Pardon vaše veličenstvo, ale správate sa ako môj otec, tak sa k vám rovnako správam aj ja." ironicky poznamená.

,,Ale teraz vážne." zamračí sa keď vidí ako Yamamoto otvára ústa na odpoveď.

,,Musím ju ísť hľadať. Nie len preto, že ako jej učiteľ to mám za povinnosť, ale Orihime pre mňa veľa znamená." vážne dodal a konečne podišiel k dverám.

,,Kiyokana, ty mi vylez na chrbát a Kimi zoberiem do náruče. Odnesiem vás k akadémii. Tam vám poviem kam pôjdete."

Prikývli a Kiyokana naňho trochu váhavo vyliezla.

,,Drž sa pevne." adresuje jej, chytí Kimi a bleskovo zmizne.

,,Všetky ste také ľahké." zamrmle cestou tak nahlas aby ho počuli obe.

Pri akademii boli rýchlo. Ichigo im hneď vysvetlil cestu.

,,Ja pôjdem za Matsumoto, možno bude tam." povedal a zmizol.

Dievčatá sa rozbehli smerom, ktorý im ukázal. Onedlho prišli k diere so schodmi.

,,Orihime?! Orihime, si tam?!" kričali obe smerom dolu.

Pohľad Orihime:

Zatvorili sa mi oči a to bolo posledné čo som si pamätala až kým....

....som nezapočula dva známe hlasy ako na mňa volajú. Precitla som a hneď to aj oľutujem. Bola mi príšerná zima a členok ma bolel snáď viac ako predtým.

Pozbieram sily a zakričím: ,,Áno, som tu! Nechoďte sem, schody nie sú dokončené."

Počujem ako obe radostne zvýskli.

,,Vydrž, o chvíľu tu bude kapitán Kurosaki!"

Už som nevládala odpovedať, preto len mlčky čakám.

,,Je dole. Schody vraj nie sú dokončené." započujem Kiyokanu.

O sekundu neskôr počujem neďaleko od seba šuchot plášťa. Otvorím oči. Uvidím môjho nádherného anjela, celého premočeného ako na mňa pozerá starostlivými očami.

,,Orihime! Bál som sa o teba, toto mi už nerob." vrhol sa na mňa.

Pevne ma objal a už som mala mokré oblečenie. Zatriaslo so mnou.

,,Je ti zima, však?" spýtal sa a prehodil cezo mňa svoj kapitánsky plášť.

Dal mi pusu na čelo. Pery mal príjemne horúce.

,,Si celá premrznutá." zašepkal.

,,Inak si v poriadku?" pýta sa.

Pokrútim hlavou a pohnem skrehnutými perami: ,,Mám niečo s členkom."

,,Vezmem ťa k Unohane." nežne šepne a opatrne ma vezme do náruče.

Vyskočil a ocitli sme sa na daždi. Hneď som bola celá premočená. Lepšie som sa zabalila do plášťa a pritúlila sa k nemu.

,,Orihime! Ako ti je?" pýtajú sa dievčatá.

,,Už mi bolo aj lepšie. Ďakujem, že ste šli za Ichigom."

Pokúsim sa usmiať, ale moje skrehnuté pery mi to nedovolia.

,,To nestojí za reč." odvetila Kimi.

Zúfalo si povzdychnem.

,,Čo je?" pýta sa Ichigo.

,,Necítim si pery." posťažujem si.

Zasmial sa.

,,No to sa dá ľahko napraviť." uškrnie sa, nakloní ku mne tvár a začne ma nežne bozkávať.

Jeho pery ma doslova pálili. Veľmi rýchlo som si uvedomila, že s nimi už môžem hýbať a bozky mu opätujem. Poriadne som si to ani nestihla užiť a už sa odťahoval.

,,To je omnoho lepšie." šepnem.

,,Nemáš za čo." odpovedal s láskyplným úsmevom.

Až teraz si uvedomím, že je tu aj Kimi. Pozriem na ňu. Tvárila sa prekvapene, aj keď sa to snažila skryť.

,,Vysvetlíš jej to prosím ťa?" spýtam sa Kiyokany.

Okamžite prikývla.

,,Nechcem nijako naliehať, ale ten členok ma fakt dosť bolí." adresujem Ichigovi.

,,Jasné, už ideme. Trafíte späť však? Musím ju zobrať k Unohane." pozrel na dievčatá.

Keď prikývli, bleskovo sa rozbehol. Zastal až v budove 4. jednotky. Neviem ako, ale podarilo sa mu zaklopať. Dvere otvorila čiernovlasá kapitánka so širokým úsmevom.

,,Ichigo-san, čomu vďačím za tvoju návštevu?"

Potom si zrejme uvedomila, že som tam aj ja a dodala: ,,Čo sa jej stalo?"

,,Myslím, že má vyvrtnutý členok." odvetil.

,,Poďte dnu." ustúpi od dverí a Ichigo ma prenesie až na posteľ.

,,Ktorý členok ťa bolí?" spýtala sa ma.

,,Pravý." okamžite odvetím.

Opatrne ho vzala do ruky a som mnou trhlo od bolesti.

,,Mal si pravdu Ichigo, ale môže tam mať aj niečo zlomené." skonštatuje a ja si povzdychnem.