Smutný kapitán-10.

10. Tajomstvo

Keď som sa zobudila, Kiyokana už v izbe nebola, ale na stolíku mi nechala odkaz. VŠETKO MI POVIEŠ. KIYOKANA

,,Zvedavec."

Rýchlo som si obliekla kimono,zabalila šaty, topánky a všetko som zobrala zo sebou. Vedela som, že raňajky som už nestihla, takže musím čakať do obeda. Inštinktívne som však šla k jedálni, čakajúc, že tam Ichigo aj tak bude. Pomaly som sa približovala, ale nikde nebol. Takmer stratila nádej, keď sa zrazu objavil za mnou a zozadu ma objal.

,,Dobré ráno. Už som myslel, že neprídeš."

,,Zase až tak dlho som nespala." usmejem sa.

,,Ale áno. Je takmer obed. Za chvíľu  sem začnú chodiť prvý ľudia."

,,To je dobre, aspoň nebudem dlho hladná."

Otočila som sa k nemu a dala mu malý bozk. Nadšene sa usmial.

,,Môžem dostať ešte jeden?" poprosil.

,,A keď odmietnem?" pousmejem sa.

,,To by si mi urobila?" pritúlil sa bližšie ku mne a nahodil taký nadherný psí pohľad, že som mu neodolala a prisala sa na jeho pery.

Odtiahol sa ako prvý, ale perami mi prešiel po lícnej kosti dolu na krk. Dal mi tam pár bozkov a vrátil sa k mojim perám. Tesne pri nich sa však zastavil.

,,Tvoja spolubývajúca nás sleduje." zašepkal tak ticho, že som to mohla počuť len ja.

Chcela som sa otočiť, no on akoby mi čítal myšlienky, chytil mi tvár do rúk.

,,Kde je?" spýtam sa šeptom.

Na moment sústredene privrel oči, potom odvetil: ,,Za tým stromom, pár metrov od nás."

Povzdychnem si.

,,Super, ešte som nemala šancu s ňou hovoriť o včerajšku."

,,Možno ani nebudeš musieť nič vysvetľovať. Neviem ako dlho tam stojí, všimol som si ju až teraz."

,,Všimol?" nechápem.

S úsmevom prevrátil očami.

,,Orihime, dokonca aj keď ešte nie ste shinigami, máte vlastné reiatsu."

,,Aha, chápem. Môžem sa už na ňu otočiť?"

Prikývol a trochu ma natočil doľava. Hneď som zbadala strom, spoza ktorého vykúkala hlava Kiyokany. Kývla som na ňu, ona opatrne vyšla z úkrytu a podišla k nám. Uklonila sa Ichigovi.

,,Prepáčte, nechcela som vás sledovať, no išla som pohľadať Orihime a ...." začala, no Ichigo ju prerušil.

,,Nič sa nestalo. Nemusíš sa ospravedlňovať."

Usmiala sa naňho, potom však svoj pohľad obrátila ku mne.

,,Okey, určite si máte čo povedať, takže sa uvidíme neskôr." ozval sa Ichigo, dal mi pusu na líce a chystal sa na odchod.

Chytila som ho za ruku, aby som ho zastavila.

,,Nie tak rýchlo. Ak nemáš nič dôležité na práci, môžeš ísť s nami ostať. Však Kiyokana?"

,,Áno."

,,Nie, nie, nebudem vás rušiť." protestoval.

Podišla som blízko k nemu a chrbtom dlane ho pohladím po tvári.

,,Z tohto sa nevykrútiš." milo sa usmejem.

Povzdychol si.

,,Ty máš jediné šťastie, že ťa tak milujem."

Prikyvujem a zatiaľ sa k nemu približujem tvárou. Narazila som na svoj cieľ- jeho pery a jemne ho pobozkám.

,,Tak fajn. Čo keby sme šli vrátiť tie šaty a cestou sa porozpráveme?" porazene navrhol.

Obe sme zo širokým úsmevom prikývli. Ichigo nás viedol, ja som kráčala vedľa neho a Kiyokana bola po mojej pravej strane. Rozprávala som Kiyokane o svadbe, opisovala jej aké to bolo všetko krásne, šaty a účesy shinigami a Ichigo zatiaľ mlčky kráčal vpred. Ani raz sa neozval, ani nepousmial. Zamyslene hľadel pred seba. Začínala som uvažovať, že sa na mňa možno nahneval. Opis svadby mi vydržal niečo vyše polovice cesty. Keď som skončila, pozrela som na Ichiga.

,,Hneváš sa na mňa?"

Strhol sa a venoval mi spýtavý pohľad.

,,Prečo si to myslíš?" začudovane si ma premeral.

,,Ani raz si sa na nás nepozrel a stále si bol tak ticho." trochu smutne odvetím.

,,Nie nehnevám sa na teba. Nemám dôvod. Len som premýšľal koľko papierovania ma čaká na stole." usmial sa.

,,Ichigo ak tam máš toho veľa nemal si s nami ísť. Nebudem ťa zdržiavať od práce." povzdychnem si.

,,Nezdržiavaš ma. Myslím, že aj tak by som ich veľa nevypísal. Snažím sa tomu vyhýbať ako sa len dá. Niekedy mi je Senriho ľúto. Dopláca na moju lenivosť a to si nezaslúži. No nič, pustím sa do toho hneď ako sa vrátim."

,,Choď teraz. Cestu si približne pamätám."

Pokrútil hlavou.

,,Chceli sme sa viac spoznať."

Prevrátila som očami.

,,Nebudeme mať na to dosť času aj inokedy?"

,,To je úplne jedno, papiere mám na stole každý deň. Dokonca aj keď sa teraz rozprávame mi tam niekto hodil ďalšie. Dúfam, že ten stôl to vydrží, pretože keď som odchádzal už bol plný." uškrnie sa.

,,Si neskutočný lenivec, vieš o tom?" zasmejem sa.

Pokrčil plecami.

,,Takže Kiyokana, čo všetko si spoza toho stromu videla?" otočil sa na ňu.

Mierne sa začervenala, rýchlo na mňa pozrela a potom odpovedala: ,, To ako ste....ako ste sa bozkávali."

Okamžite som sa začervenala. Ichigo len prikývol.

,,Teda v podstate nie je ani čo vysvetľovať." usmeje sa.

,,To si myslíš len ty. Hneď ako s nami nebudeš, vrhne sa na mňa a nenechá ma na pokoji kým jej nepoviem každý detail." zamrmlem.

To ho rozosmialo. Omráčená jeho krásnym smiechom som sa takmer potkla. Dokonca aj Kiyokana nad tým zázračným zvukom pootvorila ústa. S veselým úsmevom sa na mňa pozrel. V očiach som nevidela takmer žiadny smútok. Bol potlačený novým šťastím, ktoré som uňho zrejme vyvolala ja. Ten fakt donútil moje srdce šialene sa rozbúchať. Potom však otočil svoj pohľad na Kiyokanu.

,,Prosím, nikomu nepovedz čo si videla. Chceme to udržať v tajnosti čo najdlhšie. Nebolo by pre Orihime veľmi dobré ak by sa všetci dozvedeli, že spolu chodíme."

,,Dobre, nikomu to nepoviem."

Vďačne sa na ňu usmial. Sotva som si uvedomila, že sme takmer na mieste. Až keď som zbadala tú veľkú budovu, pousmiala som sa. Ichigo sa chystal zaklopať, ale vtedy sa dvere otvorili a vyšiel odtiaľ kapitán Kuchiki. Pohŕdavo si nás premeral a bez jediného slova šiel ďalej.

,,Nafúkanec." zašomral Ichigo a vošiel dnu.

Ja a Kiyokana sme ho čakali vonku.

,,Čo má ten kapitán za problém?" zašepkala Kiyokana.

,,Neviem, ale tak sa mi zdá, že sa s Ichigom veľmi nekamaráti." odpoviem.

Ichigo sa konečne vráti a mohli sme ísť na obed. Trochu sme pridalo do kroku, kedže ja a Ichigo sme dnes ešte nič nejedli. Cesta späť nám preto ubehla rýchlejšie a spolu sme vošli do plnej jedálne.