Smutný kapitán-1.

nudila som sa a len tak ma napadlo toto:D...no nedajte to sem:D....mne sa to paci, no som zvedava na vasu reakciu....su tam postavy z bleach, ale pridala som aj par novych...ichigo a orihime sa nepoznaju a hoci su z rovnakeho mesta, este sa nestretli pretoze ichigo je uz 3 roky kapitanom v soul society a orihime zije stale v karakure :D P.S: je to z pohladu orihime ;)

Volám sa Inoue Orihime. Žila som v meste menom Karakura, ale keď som mala 18 zabila ma príšera-Hollow. Nepomohol mi ani ten prekrásny anjel s hlbokými hnedými očami plnými smútku. On bol posledné čo som si pamätala. Bolesť vystriedal pocit radosti a ja som navždy odišla zo sveta ľudí. Viem, že ho už asi nikdy neuvidím, no jeho oči ma budú stále sprevádzať.

1.Anjel

Otvorila som oči a nad sebou uvidela prívetivú tvár jednej staršej ženy. Usmiala sa na mňa a ja som jej úsmev nesmelo opätovala.

,,Ako sa voláš?" oslovila ma.

,,Orihime. Inoue Orihime." šepnem.

,,Ja som Hana. Poď, poviem ti všetko čo budeš potrebovať vedieť." kývla na mňa a vošla do neďalekého domčeku.

Nasledovala som ju a pohodlne som sa usadila na vankúšiku pri nízkom stole. Zrejme to bol jej dom. Maličký, ale útulný. Než som sa nazdala, začala mi rozprávať o Hollow, Soul Society a shinigami.

,,Rozumiem. Takže ten anjel, chcem povedať shinigami, zachránil moju dušu tým, že ma sem poslal?" spýtam sa, keď skončila.

,,Áno. Bol to muž?"

,,Skôr chlapec. Veľmi pekný chlapec. S nádhernými smutnými očami." mierne sa začervenám.

,,Ach." povzdychne si Hana. ,,To bol určite kapitán 5. divízie. Kurosaki Ichigo. Je veľmi mladý, pekný a ako správne hovoríš často dosť smutný." pohotovo vysvetľuje.

,,Hana-san? Môhla by som sa aj ja stať shinigami?"

Toto moje rozhodnutie prišlo náhle a Hanu som tým zaskočila. Potom sa však na mňa usmiala.

,,Samozrejme. Stačí, ak sa prihlásiš na Shinigami akadémiu."

A tak ešte v ten istý rok, som sa po skončení leta ocitla na novom mieste, plnom nádejných shinigami. Vedľa mňa stálo dievča. Odhadla som, že je o niečo staršia ako ja. Všimla si môjho pohľadu a usmiala sa na mňa.

,,Ahoj, som Kiyokana a ty? predstavila sa.

,,Orihime." usmejem sa.

Asi sa ma chcela spýtať ešte niečo, ale stíchla pretože pred nás predstúpil vrchný kapitán. Predniesol svoju slávnostnú reč a potom pozrel niekde napravo od seba, kam sme nevideli. Prikývol a z tieňa vyšiel on. Môj anjel. Bol snáď krajší ako som si ho pamätala. Počula som ako mnohé dievčatá užasnuto vydýchli. Určite patril k ženským idolom.

,,Predstavujem vám kapitána Kurosakiho. Tento rok má na starosti prvákov on. Dúfam, že spolu budete vychádzať." adresoval nám.

Pozrel na Kurosakiho a zamračil sa: ,, Nie, aby si k nim bol odporný. Vieš, že ťa sledujem."

Oslovený pohŕdavo odfrkol a bola som si viac než istá, že v duchu hlavného kapitána preklína.

Kapitán Kurosaki nás prebehol pohľadom a my sme sa mu všetci do jedného uklonili. Bez slova odbehol preč. Yamamoto si len povzdychol, prepustil nás a tiež odišiel. Všetci sa nahrnuli k tabuli, kde bol rozpis mien, aby zistili s kým sú na izbe. Rýchlo som našla svoje meno a na moje potešenie som bola na izbe s Kyiokanou, tým dievčaťom, ktoré stálo vedľa mňa. Pozrela som ešte na číslo izby a pobrala sa tam. Moja spolubývajúca tam už bola.

,,Som rada, že mám izbu s tebou." veselo sa usmiala.

,,Áno, aj ja."

Vybalila som si veci. Veľa ich nebolo, za chvíľku som bola hotová. Sadla som si na posteľ a sledovala som Kyiokanu. Pripadala mi sympatická.

,,Hmm, Kyiokana-san? Keď už tu budeme spolu bývať, mohli by sme sa lepšie spoznať, nemyslíš?" nesmelo navrhnem.

,,Áno." nadšene súhlasila a hneď sa pustila do rozprávania. Rozprávali sme sa dlho do noci a keď sme si konečne ľahli, bola som si istá, že spolu budeme vychádzať.

Na druhý deň hneď po raňajkách sme sa zhromaždili v našej triede pre teoretické vyučovanie. Dnu vošiel shinigami, zrejme náš učiteľ a my sme sa poslušne uklonili.

,,To klaňanie ma raz zabije."

,,Moje meno je Senri a budem váš učiteľ. Inak som známy aj ako 1. dôstojník 5. divízie, alebo pravá ruka kapitána Kurosakiho." predstavil sa.

Rozprával nám, čo všetko musíme denne robiť, čo sa budeme učiť a ďalšie podstatné informácie. Už takmer končil keď sa rozrazili dvere a dnu vbehol nahnevaný kapitán Kurosaki.

Všetci sme sa okamžite uklonili, rovnako aj náš učiteľ.

,,Starý sprostý Yamamoto!" zvolal a uľavil si kopnutím do stoličky. Tá narazila o stenu a okamžite sa s buchotom rozletela.

,,No do riti. To zas bude prednáška." mrmlal si popod nos.

,,Senri toto hodím na teba. Sorry, ale už by som toho starého nemohol počúvať ako ma zase poučuje. Tentokrát by som ho na 100% zabil."

Už bol kľudnejší. Senri ani okom nemihol. Takéto výbuchy hnevu u jeho kapitána asi neboli nič nezvyčajné.

,,Áno kapitán." prikývol a podal mu zoznam mien.

On však pokrútil hlavou a predstúpil pred nás. Zavrel oči, zhlboka sa nadýchol a pokojne nás preletel pohľadom.

,,Som Kurosaki Ichigo, ako ste už určite počuli. Strávime spolu celý rok, takže sa pokúsim vychádzať s vami. Ak budem protivný, vopred sa ospravedlňujem, ale taká je moja povaha, s tým nič neurobím. Teraz chcem aby ste sa po jednom predstavili. Stačí mi vaše meno a dôvod, prečo sa chcete stať shinigami. Ale ak poviete len meno nič sa nestane."

Urobili sme ako kázal. Keď som bol rad na mne, vstala som ako ostatní, ale pozerala som sa na jeho nohy. Ak by som pozrela do jeho tváre určite by som sa červenala a koktala. Ja hus som sa doňho zamilovala. Len to mi chýbalo.

,,Inoue Orihime. Shinigamim sa chcem stať, pretože rada pomáham ľuďom." ticho poviem.

Odvážila som sa pozrieť mu do očí. Opäť ten smútok.

,,Pamätám si na teba. Prepáč."

Zatvárim sa prekvapene. ,,Za čo sa ospravedlňuje?"

Zrejme pochopil lebo dodal: ,,Ak by som prišiel o niečo skôr, ešte by si žila. Takže je to vlastne moja chyba, že si tu. Pochopím ak ma budeš nenávidieť."

Pozeral mi do očí a....On sa pousmial! Aký to bol krásny úsmev, hlavne keď bol taký smutný.

Očarená jeho polo-úsmevom som sa zmohla len na: ,,Nič sa nestalo. Mne to nevadí."

Prikývol a ja som sa posadila. O chvíľu sa už dozvedel mená všetkých, hoci pochybujem, že si nejaké pamätal. Ja som v tom totiž mala guláš. Časom si však zvyknem. Z úvah ma prebral kapitánov hlas.

,,Dobre. Aby to bolo spravodlivé, môžete sa ma aj vy na niečo spýtať,ale máte len 5 otázok."

Každý mal určite more otázok, ale nikto sa nič neodvážil spýtať.

Povzdychol si.

,,Tak sa nehanbite a niečo sa spýtajte." povzbudil nás.

Ruku zdvihlo už na pohľad odvážne dievča.

Pozrel na ňu a ona sa spýtala: ,,Hádate sa s vrchným kapitánom často?"

Niekoľký zatajili dych a zrejme očakávali ďalší výbuch. Popravde, aj ja. On sa však uškrnul.

,,Nie, len ma unavuje ako na mňa stále dáva pozor. Niekedy mám chuť ho zabiť a on dobre vie, že som toho schopný tak sa snaží ma nevytáčať."

Odpovedal pokojne a to ostatných povzbudilo.

,,Ako dlho ste kapitánom?" spýtala sa Kyiokana.

,,3 roky."

,,Možno je to moc trúfalé, ale koľko máte rokov?" vyzvedal jeden chalan v poslednej lavici.

,,Takmer 19." odvetil bez zaváhania.

,,Čože? Je skoro tak starý ako ja? Teraz to je jedno. Toto bola už tretia otázka. Ak sa chcem niečo spýtať musím rýchlo."

,,Máte priateľku?"

Nedalo sa určiť kto to povedal, ale toto bolo príliš. Dokazovala to aj tvár Senriho. Kapitán však odpovedal bez zmeny výrazu.

,,Nemám, párkrát som to skúšal, ale dlho to nevydržalo, takže teraz sa venujem len svojej divizií. No v posledom čase som odmietol asi toľko dievčat ako je vás dohromady v tejto triede."

V triede to zašumelo. Dievčatá ho obdivovali a chalani závideli.

,,Posledná otázka?" prerušil hluk kapitán.

,,Moja posledná šanca."

Nevedela som, čo presne sa ho chcem spýtať, ale zrazu ma to napadlo.

,,Pochádzate z Karakury?" vyhŕknem.

,,Áno.  Ak sa nemýlim, aj ty si odtiaľ. Zaujímavé. Nikdy sme sa nestretli."

Len som zčervenala a pozrela na lavicu. Chvíľku, ale naozaj malú chvíľku som na sebe cítila jeho pohľad, potom sa však odvrátil.

,,Dobre, to je na dnes všetko. Ja sa s vami budem stretávať predovšetkým na praktickom vyučovaní, okrem hodín kida. Niekedy prídem aj na teóriu, ale tú vás bude učiť Senri. To je všetko majte sa."

Uklonili sme sa a on zmizol. Doslova. Je naozaj rýchli. Senri nás pustil domov, takže celá trieda sa nahrnula von. Kráčala som so svojou novou kamarátkou Kiyokanou k našej izbe. Zaoberala som sa svojimi myšlienkami rovnako ako ona, keď ma zrazu niekto zavolal. Nevedela som kto to je, ale zo zvyku som sa otočila a takmer som sa potkla. Volal na mňa kapitán Kurosaki. Dobehol ku mne. Kiyokana kráčala pomaly ďalej.

,,Orihime, fakt ma veľmi mrzí, že som ťa nezachránil."

,,Prečo ho to tak trápi?"

,,To je v poriadku, naozaj. Tu v Soul Society mi je dobre. Nemala som rodinu, len pár priateľov, takže sa nemusíte obviňovať." usmiala som sa naňho.

Povzdychol si, no aj jemu sa kútiky úst zdvíhali. Než som sa stačila spamätať, už mi kýval na rozlúčku. Bleskovo som sa uklonila a odbehla za Kiyokanou.

poznámky autora: snáď sa páčilo, zanechajte komentáre, či už pozitívne, alebo nie :D....pokiaľ sa vám nepáči, bude zbytočné písať ďalšiu kapitolu :D