1. Kapitola-Záchrana
Orihime a Tatsuki cez veľkú prestávku sedia na schodoch a popri jedle sa rozprávajú. Tatsuki je zvedavá, či Orihime už povedala Ichigovi, čo k nemu cíti. Jej najlepšia kamarátka pri tejto otázke očervenie, pokrúti hlavou a ďalej sa venuje svojmu obedu.
,,Mala by si mu to povedať." trvá na svojom Tatsuki.
Orihime sa obzrie, pretože sa jej zdalo, že počuje hlasy a odpovie:,,Nie je to také ľahké ako to vyzerá... Poznáme sa priveľmi dobre na to, aby som k nemu prišla a povedala mu ahoj Kurosaki-kun, vieš poznáme sa dlho a ja som za ten čas prišla na to, že som sa do teba zamilovala! Áno už vidím jeho reakciu."
Tatsuki sa zamračí: ,,Veď nemusíš mu to povedať takto otvorene."
,,A dá sa to aj iným spôsobom?" zdvihne obočie Orihime.
,,Samozrejme!" žmurkne Tatsuki a pošepká kamarátke ako na to.
Ozve sa zvonček, takže dievčatá zamieria do triedy.
Po skončení vyučovania odchádza Orihime domov sama, pretože Tatsuki má ešte tréning.
Premýšľa nad tým, čo jej poradila a preto nevníma okolie až do chvíle, kým nezapočuje známy hlas: ,,Inoue!"
Prekvapená ostene stáť. Nevšimne si prichádzajúce auto. Vodič zatrúbi, no zrážke by už nestihol zabrániť a Orihime šokovaná stojí bez pohnutia na mieste. Zatvorí oči a čaká na zrážku. Na okamih si myslí, že je mŕtva, no vtom pocíti, že srdce jej bije ako splašené a do celého tela sa jej rozlieva teplo. Dobre vie, že to môže byť len jeden človek. Ichigo. Vo chvíli, keď zatvorila oči, skočil pred auto, chytil ju do náruče a vzápätí už boli na druhej strane. Vodič síce prekvapene pozeral na tohto mladíka, no ten oňho nedbal. Keď už boli v bezpečí, posadil Orihime, ktorá mala stále pevne zatvorené oči, na zem a kľakol si vedľa nej. Odváži sa otvoriť oči. Svoju tvár má tak blízko pri nej ako ešte nikdy. Na zlomok sekundy mu pozrie do očí. Rýchlo sa však odtiahne a prekvapený Ichigo na ňu bez slova hľadí.
Napokon sa spýta: ,,Si v poriadku?"
Namiesto odpovede celá očervenie a vyjachtá: ,,P-prepáč!"
Nechápavo sa spýta: ,,Prečo sa ospravedlňuješ? V podstate dlžím ospravedlnenie ja tebe.",
,Ako to?" spýta sa, keď už sa konečne odváži pozrieť sa naňho.
,,Keby som na teba nezavolal, asi by si nezastavila uprostred cesty." odpovie s úsmevom.
Opätujúc jeho úsmev odvetí:,,To asi nie, ale nerob si s tým starosti."
Ichigo sa narovná, obzrie sa a potom natiahne ruku k Orihime: ,,Nebudeme tu predsa sedieť na zemi, nie?"
V mysli jej preletia poobedňajšie slová Tatsuki:,,Počkaj na vhodnú príležitosť."
,,Vhodná príležitosť." mrmle si pre seba.
,,Ehm, čo?" spýta sa Ichigo.
,,Nič, nič!" odvetí so smiechom.
Ichigo spustí ruku a posunie sa o kúsok bližšie knej.
,,Deje sa niečo?" spýta sa hľadiac jej do očí.
,,Nie, nič!" vyhŕkne a tvári sa jej objavia červené fľaky.
,,Vlastne..." zavre oči a dá mu malý bozk na pery.
,,Ďakujem!" zamrmle, rýchlo sa postaví a odbehne preč.
Ichigo ostne čupieť na chodníku s otvorenými ústami. V hlave mu výria všetky myšlienky. Do popredia sa mu tlačí jediná. Tá spred okamihu, keď cítil jej jemné pery na tých svojich. Pokrúti hlavou a uvedomí si, že naňho všetci hľadia. Postaví sa a poberie sa domov. Ako tradične otec mu vynadá, že vyučovanie už dávno skončilo a on nie je doma, keď je obed na stole.
,,Nie som hladný." odvrkne mu nevnímajúc ho.
,,Nie je ti zle?" robí si o brata starosť Yuzu.
S neprítomným výrazom na tvári pokrúti hlavou a zatvorí za sebou dvere izby. Zvyšok rodiny si vymení prekvapené pohľady, pokrčia plecami a dojedia zvyšok obeda. Ľahne si na posteľ a upadne do nepokojného spánku. O dve hodiny neskôr, keď sa zobudí, počuť z jeho izby buchot. Otec vybehne hore k jeho dverám, otvorí ich a nájde svojho syna sedieť pri stole s tvárou v rukách a zatvorenými očami. Na druhej strane izby leží zošit, ktorý tam práve dopadol. Ichigo sa zrejme snažil písať si úlohy, no nešlo mu a tak to vyriešil najjednoduchším spôsobom. Odhodiť a nechať tak!
,,Ichigo?" opatrne sa spýta a podíde k nemu.
,,Nič mi nie je! Len... Ale to je jedno, aj tak by si to nepochopil!" zavrčí na otca.
Ten mu už chce niečo odseknúť, no nakoniec len mávne rukou a vráti sa späť dole. Ichigo ruky zloží na stôl, prekríži ich a položí na ne svoju hlavu.
,,Prečo to urobila?" pýta sa sám seba. ,,Žeby...? Nie, to by som si určite všimol. Teda... Vlastne ani nie. Povinnosti shinigami ma naplno zamestnávajú a okrem toho nikdy som sa o dievčatá nazaujímal. No oni o mňa zrejme áno..."
Jeho myšlienky preruší klopanie na okno. Vyskočí akoby doňho udrel blesk a ponáhľa sa otvoriť okno. Stojí tam Renji.
,,Nad čím rozmýšľaš?" spýta sa s úškľabkom na tvári.
,,To nie je tvoja vec Renji! Odkedy si ma pozoroval?!" rozčúli sa.
,,Kľud, prišiel som pred chvíľou." odpovie.
,,Nechceš sa na chvíľu prevetrať?" kývne hlavou za seba.
Prikývne a celú izbu osvetlí modrá žiara. Telo dopadne na zem a jeho majiteľ vyskočí von oknom za svojim priateľom.
,,Vonku aspoň prídem na iné myšlienky." pomyslí si a rozbehne sa nevedno kam s Renjim za pätami.
Zrazu však obaja zastavia a započúvajú sa do ticha okolo seba. Chvíľu sa nič nedeje, no potom sa ozve krik.
Pozrú na seba a naraz povedia: ,,Hollow!"
Rozbehnú sa smerom ku škole, odkiaľ sa ozývajú tie čudné zvuky. Keď tam dorazia naozaj je tam príšera-Hollow. Ichigo bez najmenšieho zaváhania uchopí zanpakutou a dvihne ho vysoko do vzduchu. Vyskočí, zablysne sa čepeľ a Hollow je preťatý na polovicu zhora nadol. Ichigo zľahka dopadne na zem a vráti svoju zbraň na pôvodné miesto, teda na svoj chrbát.
,,Ichigo prepáč ale ja už musím ísť, ale zajtra spolu môžeme trénovať ak chceš." povie zrazu Renji a chystá sa na odchod.
,,Po škole." dodá, keď vidí ako sa jeho kamarát tvári.
,,Jasne." prikývne Ichigo, rozlúčia sa a každý odíde svojou cestou.
***********************************
poznámky: komentáriky potešia :)
2024 ©