toto nie je fanfiction na ziadne anime, nie je to podla ziadnej predlohy, je to cisto vyplod mojej fantazie, preto prosim berte to s nadhladom :D nieco taketo som chela napisat uz davnejsie, ale akosi sa mi do toho nechcelo az dnes na praxi som to zacala pisat a teraz som to nejak dokncila :D prosim o kritiku alebo pekny komentarik :D.....dakujem vam :D
je to pribeh o dievcati meno Maya. Maya ma 17 rokov a chodi na strednu skolu v japonsku, hoci pochadza z anglicka. je to velmi pekne a inteligentne dievca, avsak robi same problemy. co sa stane ked k nim pride novy spoluziak, ktory ju bude pritahovat viac ako ostatni chalani a dozvie sa jeho tajomstvo?
1.
,,Čo si myslíš, že robíš?" spýta sa ma hádam už po miliónty krát naša stará riaditeľka.
,,Zabávam sa." pobavene sa na ňu uškrniem.
,,Si po škole!" zvrieskne a ako vždy pridá aj tresnutie po stole.
,,Žiadna novinka." lenivo zívnem a s milým úsmevom odpochodujem z jej kancelárie, pričom nezabudnem poriadne za sebou tresnúť dverami.
,,Maya ty už si bola zasa u riaditeľky?" spýta sa ma kamarátka.
Len prikývnem.
,,Prečo to robíš?"
,,Jednoducho tú starú kravu nemôžem vystáť a okrem toho ma to baví." odvetím.
,,Každá normálna baba s tvojím výzorom by na škole bola známa kvôli svojej kráse, len ty...." nedopovie a len si povzdychne.
,,Daj s tým pokoj aj ty. Nechcem byť žiadna školská sexbomba." naštvane na ňu pozriem.
,,Veď to od teba ani nikto nechce. Stačí aby si bola ozdobou."
,,Veď som. Ozdobou zábavy." usmejem sa a pokojne vôjdem do triedy.
,,Aký máme predmet?" spýtam sa len tak mimochodom.
,,Tvoj obľúbený. Dejiny." uškrnie sa na mňa Jiro, školský miláčik dievčat.
,,Trhni si, somár." adresujem mu keď okolo neho prechádzam, pričom sa neobťažujem čo len pozrieť na tú jeho ,,krásnu" tváričku.
,,Pre teba čokoľvek." usmeje sa na mňa tým ,,okúzľujúcim" úsmevom.
Baby okolo neho dobre že sa nespravia. Chcela som predstierať, že ma naplo, ale potom som si všimla fľašu vody položenú za ním na lavici. A dokonca bola otvorená. Neodolám pokušeniu, preto sa tiež usmejem a poviem: ,,Tak zatvor oči."
Ten debil ma naozaj okamžite poslúchol a našpúlil pery akoby som ho nebodaj mala pobozkať. Znechutene vezmem fľašu a celý jej obsah naňho vylejem.
,,Schladni Rómeo!" poznamenám a za búrlivého a súhlasného potlesku chalanov ladne odkráčam k svojmu miestu.
Tam sa mierne ukloním a idem si sadnúť, keď v tom sa v triede ozve: ,,Slečna Maya do riaditeľne.""
Pozriem na našu profesorku dejín a zamrmlem: ,,Práve som odtiaľ prišla. Kokos šak som tam častejšie ako doma."
V triede akoby zázrakom nastalo ticho, takže to samozrejme počula aj tá vykopávka.
Pomaly sa odšuchtám k dverám, keď ma ešte zastaví zo slovami: ,,A cestou naspäť sem môžeš z kabinetu dejepisu zobrať jednu veľmi starú vykopávku predchodcu človeka."
Pozriem na ňu ako na marťana. Ona si snáď robí prdel.
,,No neviem či to nebude zbytočné, kedže jeden starý exponát tu už je." zašomrem, ale tak nahlas aby ma všetci počuli.
Okamžite nasledoval spoľahlivý výbuch smiechu od mojich spolužiakov a vedela som, že bude nasledovať aj ten profkin výbuch ale bohužiaľ nie smiechu, takže som radšej rýchlo zdrhla. Chodby boli prázdne. Bola som rada keď som občas mohla byť sama na nejakom tichom mieste.
,,Maya to od teba nebolo pekné." ozve sa za mnou neznámy hlas.
Otočím sa, ale nikto tam nebol.
,,Čudné." pomyslím si a idem ďalej.
Bez zaklopania som vošla do riaditeľne. Pohodlne sa usadím na moju stoličku a usmejem sa na riaditeľku.
,,Čo si stihla urobiť za tých 5 minút čo si tu nebola?" povzdychne si.
,,Ále, nič moc." pokrčím pleami a všetko jej poviem.
Pri mojej poznámke o našej dejepisárke zalapala po dychu, ale inak to zobrala v pohode.
,,A teraz mi rýchlo dajte prednášku, ktorá bude ako vždy zbytočná." dokončím svoje rozprávanie.
Na čele jej navrela žilka, no aj napriek tomu tú prednášku spustila.
,,Si takmer dospelá, mala by si sa tak aj správať." napomenie ma hlas.
Nepovedala to však riaditeľka, ale opäť ten neznámy hlas.
,,Kto to povedal?" spýtam sa, čím ju preruším.
,,O čom to hovoríš, nikto okrem nás tu nie je." pozrie na mňa.
,,Asi sa mi to len zdalo." pokrútim hlavou.
Než sa nazdám, riaditeľka pokračuje v svojej prednáške o slušnom správaní. Po pár minútach konečne skončila a ja som mohla ísť. Hoci ju vždy sotva vnímam, viem že hovorí stále to isté dookola.
,,Ona sa snáď ten dlhý monológ naučila len kvôli mne. Ale je na omyle ak si myslí, že mi to pomôže." prebehne mi mysľou keď vchádzam do triedy.
Hneď ako som pozrela na profku mi to doplo.
,,Do riti, zabudla som na tú vykopávku." vypadne zo mňa.
Pár žiakov sa zasmeje a profesorka na mňa škaredo pozrie.
,,Vyzerá ako nevydarený pokémon." napadne ma.
Zvrtnem sa na päte a vyberiem sa pre tú hovadinu čo tak veľmi chce. Mala som zvláštny pocit akoby ma niekto sledoval. Nebolo mi to vôbec príjemné, preto som sa rozhliadla na všetky strany ale chodby boli úplne prázdne.
,,Čo mi dnes už šibe?" zamrmlem si popod nos.
Zoberiem z kabinetu kostru a vraciam sa. Ten pocit, že som prenasledovaná vôbec neprestáva. Zrazu kostre odpadne hlava. Vystrašilo ma to, takže mi padla celá a akosi sa rosypala.
,,Ty vole to mi fakt chýbalo." poviem si len tak pre seba.
,,Chceš pomôcť?" ozve sa opäť ten hlas, ale tentokrát ho počujem vedľa seba.
Pomaly sa otočím a už čakám, že tam nikto nebude, ale vedľa mňa skutočne niekto stál. Bol to chlapec s dlhými blond vlasmi a čokoládovo hnedými očami. Na sebe mal žiarivo biele tričko a nohavice a navyše stál oproti slnku, takže som musela privrieť oči aby som naňho mohla pozrieť. Bol fakt pekný, nie ako to individuum Jiro.
,,Na čo to myslím?" okríknem sa.
Neznámy nečakal pokiaľ niečo poviem. Čupol si a pomohol mi zozbierať kostru a poukladať jednotlivé časti tak, aby boli správne.
,,Hmm, ďakujem." zašepkám zo sklonenou hlavou.
,,Nie je zač."
,,Ako sa vlastne voláš?" pozriem naňho, ale už tam nebol.
Zmätene vstanem a prejdem tých pár krokov do triedy.
,,No slečna to je dosť že ste sa aj vrátili s tou kostrou." privíta ma hneď profesorka.
,,Pardon, rosypalo sa mi to." odvetím a sadnem si.
,,Kto to bol? Nikdy som ho tu nevidela. Odkiaľ sa pri mne tak zrazu zobral a kam zmizol? A prečo som vlastne dnes počula dva krát jeho hlas, ale vôbec som ho nevidela?" nedalo mi pokoj.
Bola som ešte viac duchom neprítomná ako zvyčajne, preto ani neviem kedy zazvonilo. Až keď do mňa niekto drgol som sa prebudila.
,,Ostávaš tu alebo ideš domov?" pýtajú sa dievčatá.
,,Ostávam, som zase po škole." uškrniem sa.
Prevrátili očami, zaželali mi veľa šťastia a odišli. Vstanem a idem za riaditeľkou. Stretnem ju ako sa práve vracala do svojej kancelárie.
,,Choď domov, mám teraz nejakú robotu. Ostaneš po škole v iný deň." povie mi a ide do kancelárie.
Pokrčím plecami a bežím domov. Dlho som sa tam nezdržala. Len som sa najedla, prezliekla a už som bežala za priateľom. Bola som s ním celý deň a skvele sme sa bavili, hoci som si asi dva krát spomenula na toho neznámeho blondiaka.
,,Aj tak ho už asi niky neuvidím." napadne ma a preto ho pustím z hlavy.
**********************************
Ďalší deň v škole prišla do triedy riaditeľka hneď na prvú hodinu, pár minút po zvonení. Všetci na mňa pozreli.
,,Čo? Ja som ešte nič nestihla spraviť!" bránim sa.
Bola to pravda, pre tentokrát.
,,Za to ťa chválim Maya, ale som tu kvôli niečomu inému. Máte nového spolužiaka." usmeje sa a pozrie k dverám, ktoré sa práve otvoria.
Včera som sa poriadne prerátala keď som myslela že už ho neuvidím. Uvidím a to dokonca dosť často, pretože odteraz je môj nový spolužiak.
,,Toto bude zaujímavé."
Už mal na sebe školskú uniformu. Postavil sa pred tabuľu a milo sa usmial. Vyžarovalo z neho niečo neuveriteľné. Nedalo sa to opísať. Všetci mlčali a nedočkavo čakali, kým sa predstaví.
,,Ahojte. Volám sa Lucas. Dúfam, že spolu budeme vychádzať." prehovorí anjelským hlasom.
2024 ©