Otče, zhrešil som

Uhm, etooo... Nedajte sa zmiasť názvom..Je to yaoi...18+ Veľdielo vytvorené spolu s Ayacchi. Prečo veľdielo, pochopíte, keď uvidíte tú dĺžku :D Tak pekné čítanie ^^ 

Otvorili sa dvere a do malej chladnej miestnosti vstúpil muž. Jeho zelené oči rýchlo prehliadli celú miestnosť. Pomaly si zložil sveter, prežehnal sa a pokľakol na ošúchané kľačadlo. Jeho pery sa nečujne pohybovali v súlade so slovami modlitby. Oči nehybne upieral na malú sošku Panny Márie pred sebou, sťa by mala vykonať zázrak, ožiť. Mesiac, predierajúci sa cez okenné tabule, vrhal na jeho bledú tvár farebný obrazec malieb. Muž sklonil zrak, uvoľnil ramená a cez jeho pery sa predralo bolestné vzdychnutie. Prosba k Pánovi neprinášala očakávané oslobodenie od bolesti, ktorá ho ťažila čoraz väčšmi. Pred očami sa mu zjavila známa tvár vysokého plavovlasého Francúza, muža, s ktorým kedysi trávil veškerý svoj čas mimo štúdií. Tie časy, kedy boli nerozlučnou dvojicou, sa však vytratili ako obláčik jeho horúceho dychu v tomto pochmúrnom chráme. Potriasol hlavou, aby zahnal myšlienky preč, rýchlo sa prežehnal a opustil izbu.
Ozvena jeho krokov sa niesla dlhou chodbou až ku schodisku vedúcemu k jeho izbe. Ruku položil na ľadovú kľučku, no zneistel. Zvrtol sa na päte a rozbehol sa späť. Utekal dlhou a zle osvetlenou chodbou, prebehol popod oblúky lemujúce átrium, otvoril ťažké hrdzavé dvere a ocitol sa v záhrade. Prekvapene zastal, z neba sa v malých chumáčikoch znášal prvý tohtoročný sneh, vracajúci dávno stratené spomienky.Po chrbte mu prebehol mráz a cítil, že ho niekto sleduje, skúma pohľadom hodným nenasýteného dravca. Srdce sa mu rozbúchalo, keď sa prudko zvrtol, no slabý mesačný svit nestačil, aby odhalil svojho prenasledovateľa. Z tieňa vyšiel muž s dlhými vlasmi vejúcimi vo vánku, rukami si šúchal skrehnuté líca a príjemne sa usmieval.
"Mateo, Mateo. Vieš o tom, že si sa vôbec, ale vôbec nezmenil?"
Kým sa stihol spamätať, kto pred ním stojí, jeho priateľ ho zovrel v silnom objatí.
"Chýbal som ti? Hm?" spýtal sa bez akýchkoľvek zábran.
"V-Victor..?" zašepkal Mateo.
"Otec Victor." napomenul ho muž a hlavu si oprel o jeho rameno. 
To gesto mu do celého tela rozlialo teplo a zaplnilo prázdno po Victorovom dávnom odchode. Za to Victor sršal energiou.
,,Ani sa ma nespýtaš, prečo som prišiel?“ doberal si ho veselo ako za starých čias.
Mateo odvrátil tvár so smutným a vystrašeným výrazom, mlčky sa vymanil z Victorovho zovretia a otočil sa mu chrbtom. Nechcel, aby zazrel jeho oči plné sĺz, no keď sa otriasol od vzlykov, bolo to celkom zbytočné. Victor natiahol ruku, chcel ho pohladiť po líci.
"Nechaj ma.. Už si spravil dosť.." zašepkal Mateo a dal sa na útek.
Chodbami prebehol tak rýchlo, že ani nezaregistroval, kedy za sebou zabuchol dvere svojej izby a skončil v posteli s hlavou vo vankúšoch. Z chodby ešte chvíľu počul zmätené kroky, ktoré ho nakoniec priviedli do ríše snov.
O niekoľko hodín neskôr sa prebudil na slabé buchnutie dverí, keď sa však prudko posadil, izba bola prázdna, no na stole stál podnos s rozvoniavajúcími raňajkami a jednoduchým odkazom „Dobré ráno“. Jedlo len znechutene odsunul na kraj, no kávou nepohrdol nikdy, tobôž nie Victorovou kávou. Všetko nechal tam, kam to Victor položil, opatrne otvoril dvere a keď zistil, že je vzduch čistý, vybral sa do kúpelne. Uterák si prevesil okolo krku, v malom umývadle si umyl najskôr ruky, potom tvár a zuby. Ako tradične sa vyberal k oltáru, no tentoraz ho tam čakalo prekvapenie v podobe modliaceho sa Victora, ktorého svojim príchodom vyrušil a upriamil tak na seba nechcenú pozornosť. Do tváre mu vstúpila červeň, no zrak odvrátil až po chvíli. Ticho si vedľa neho kľakol, prežehnal sa a začal vzdávať vďaky. Cítil, že Victor ho podchvíľou pozoruje, no snažil sa nevšímať si to a sústrediť sa na to dôležité, popravde sa však desil okamihu, keď dokončí svoju modlitbu a bude mu musieť čeliť. Plavovlasý muž sa prežehnal, postavil sa a odišiel. Mateo si na chvíľu vydýchol, no panika v ňom pretrvávala i naďalej. Dlhú chvíľu ostal kľačať obávajúc sa vstať, pretože nevedel, kde ho Victor prekvapí nabudúce.
,,Nebuď zbabelec.“ zašomral si a s hlbokým nádychom vstal.
Pri dverách na chvíľu zaváhal, no nakoniec dvere otvoril a na jeho prekvapenie, Viktor tam nestál. Ba čo viac, na chodbe nebolo počuť ani len ďaleké ozveny ostatných obyvateľov.
,,To je čudné. Kde sú všetci?“ zamyslene si prehrabol rukou už aj tak strapaté vlasy.
Náhlivými krokmi zbehol o poschodie nižšie, kde narazil len na mačku, ktorá bola už roky ich spolubývajúcou. Mačka pokojne zamňaukala a ušla do jednej z otvorených izieb. Mateo za ňou podbehol a keď nazrel do izby, zočil pred sebou polonahého Viktora. Z prvotného šoku sa takmer okamžite spamätal a celý červený sa od neho odvrátil.
,,Prepáč!“
,,To je v poriadku, nie je to predsa prvýkrát.“ začul Viktorov smiech. 
Pomalé kroky sa premenili na zbesilý beh cez dlhú a na prvý pohľad nekonečnú chodbu, kde ho nakoniec zastavil otec Abraham otvorením dverí priamo pred jeho nosom.
,,Mateo! Kam sa tak ponáhľaš, čo sa deje?“ spýtal sa ho starostlivo, zatiaľ čo si prehliadal jeho červenú tvár.
,,N- nič, otče! Len... sa vrátil Viktor a mám preňho v izbe darček.“ vyhovoril sa na prvú vec, ktorá mu v tej stresovej situácii zišla na um.
"Ah.. Viktor.. Vy dvaja ste vždy boli parta, čo? Pamätám si vás ešte ako miništrantov." zavtipkoval Otec Abrahám a pohladil vyľakaného Matea po ramene.
"Tak bež. Ale opatrne! Otec Filip už umyl chodbu."
Nestačil to však ani dopovedať, mladému mužovi sa pošmykla noha a padol na chrbát. Otec Abrahám si len povzdychol a bez ďalších slov sa vybral ďalej, privítať Viktora. Sadol si na posteľ a hlavu si skryl do dlaní. Pred očami sa mu premietal obraz Viktorovho tela, bielej pokožky a v ušiach mu znel jeho smiech. Bol rád, že sa jeho priateľ vrátil, no bolo to akési iné, ťažšie, ako keď boli malé nevinné deti. Akosi mu nestačilo jeho priateľstvo a nech bol v jeho prítomnosti čo len na chvíľu, pociťoval nesmierne rozpaky z jeho očí, ktoré ho stále sledovali. Zrazu sa mu vybavila tá noc, od ktorej spolu neprehovorili. Cítil horúce dotyky jeho pier, počul ohlušujúce zvonenie v hlave, každý dotyk tej noci sa mu zas vypaľoval na kožu. Potriasol hlavou. Nesmie na to spomínať, to čo urobili, bolo neodpustiteľné. Vzal si kabát a rozhodol sa prejsť po lese. No kým stihol vyjsť von, narazil na Viktora.
"Kamže, kamže?" zaujímal sa vysoký muž.
"Preč.." odvrkol Mateo a zas sa dal na útek.
Vedel, že pred ním nemôže utekať navždy, no kým sa nespamätá, nemá na výber. Zastal až pri vysokom dube, ktorý oddeľoval lúku od hlbokej temnej húštiny stromov. Ďalej pokračoval pomalými krokmi, presne vedel kam stúpiť, kde nájde aký chodníček, možno i názvy rastlín a bylín by vedel vymenovať. Pokračoval hodnú chvíľu, až kým sa nedostal na svoju obľúbenú čistinku, kde si sadol pod starý dub, opierajúc sa oň chrbtom. Zhlboka sa nadýchol a pri výdychu mu ústami vyšiel obláčik horúceho vzduchu. Ponaťahoval si ruky a z ničoho nič sa začal smiať. Z očí mu vyhŕkli slzy, no dôvod mu nebol známy. Napokon sa úplne rozplakal schúliac sa do klbka. Bola mu čoraz väčšia zima, no ignoroval to. Bolesť sálajúca z jeho vnútra bola silnejšia ako ten najtuhší mráz.Ucítil teplo. Mal pocit, že pláva v horúcom mori, že malé rybky hladia jeho stuhnuté končatiny, že ho unáša prúd niekde do neznáma.

Pootvoril oči. Všade bola tma, no teplý pocit ostal. Snažil sa zorientovať. Vonku už očividne nebol. No kde potom? Až keď mu do nosa udrela známa jemná kvetinová vôňa, uvedomil si, že je vo svojej posteli. Rukou sa snažil nahmatať stolík a na ňom lampu, no jeho ruka pristála na niečej hlave.
"Au.." ozval sa tlmený hlas.
Chvíľu na to sa izba rozjasnila pod svetlom lampy a on prišiel na to, že vo svojej izbe nie je.
,,Aaaa!!!“ vyskočil s krikom tak prudko, až stratil rovnováhu a zvalil sa na prekvapeného Viktora.
Svojou váhou ho prevalil na chrbát, tlačiac ho k zemi."Dávaj trochu pozor.." zamrmlal, keď ako tak upokojil Matea.
"Kde.. preč.. ty... ja.. Aaah!" zmätene mrmlal a snažil sa nejak dostať preč.
,,Upokoj sa, Mateo.“ tíšil ho, no ten ho sotva vnímal.
,,Mateo!“ zatriasol ním a pritiahol si jeho tvár celkom blízko.
,,Nie!“ vytrhol sa mu.
Zdalo sa, že sa konečne spamätal. Nepokojnými očami blúdil po izbe, ktorá bola až na pár detailov identická. V kúte bola malá pavučinka, ktorá viala zarovno s jeho dýchaním. Keď sa trochu spamätal, zistil, že je v pevnom objatí Viktora.
,,Viktor...prosím..“ snažil sa ho odtlačiť, no on ho o to pevnejšie držal, až sa vzdal.
,,Prečo mi stále utekáš?“ zašepkal zlomene.
Mateo sa zarazil. Bolo to prvýkrát od Vikorovho príchodu, čo sa vytratila jeho bezstarostnosť.
"Prečo si odo mňa držíš odstup?" Viktor povolil zovretie a rozplakal sa.
Mateo len prekvapene pozeral, nevediac čo si počnúť.
,,Viktor...ja...“vyjachtal.
Naraz sa pristihol, že aj jemu tečú po lícach slzy. Tak urobil jediné možné. Pevne Viktora objal a plakal spolu s ním. Nos zaboril do jeho dlhých vlasov, pevne zvieral jeho ramená. Srdce mu bilo ako o život, chcel pred Viktorom ujsť, ale zároveň chcel byť čo najbližšie pri ňom. A Viktor akoby to cítil, sedel tam, pri ňom, v jeho náručí, kam patril. Jeho dlhé prsty zablúdili skrz husté Mateove vlasy až k jeho tvári. Jemne mu nadvihol bradu a oprel sa oňho čelom s hlbokým povzdychom.Potiahol nosom a dal mu malý bozk na nos.
"Počúvaj.." zašepkal Viktor a donútil Matea položiť hlavu na jeho hruď.
"To ty.." dodal po chvíli a zahľadel sa do Mateových olivových očí.
"Viktor.. Ja.. Ja.. Ale neviem, či počujem tvoje srdce, alebo to.. to svoje.." povedal zmätený muž.
Viktorove telo sa otriaslo smiechom.
,,Hlupáčik.“ pobozkal ho do vlasov.
Vdýchol ich sladkú vôňu. Mateo sa pre seba posumial. Začalo sa to podobať starým časom.
"Zostaň takto.. Aspoň chvíľku.." zaželal si nahlas Mateo a schúlil sa do klbka.
"Tá zem je tvrdá." skonštatoval Viktor a už sa aj spolu s Mateom štveral na posteľ.
Pritúlil si ho k sebe. Mateo si položil hlavu na jeho hruď a nechal Viktorove prsty pomaly blúdiť v jeho vlasoch.
,,Už je to dávno, čo sme mali takú peknú chvíľu.“ usmial sa Viktor, pozorne sledujúc jeho reakciu.
No všetko, čo druhý muž urobil, bolo súhlasné zamrmlanie.Trochu sa odtiahol. Zahľadel sa na Mateovu tvár, pohladil ho po líci a viac neprehovoril.
"Ty zaspíš vždy.. a všade.." zašepkal a silno ho objal.
Oboch prikryl, no sám nemal v úmysle zaspať. Ľahol si tak,aby to bolo pohodlné, no stále mohol vidieť Mateovu pokojnú tvár. Stále ho hladil po lícach, sem-tam ho uštipol. No zrak z neho nie a nie spustiť. Čakal dlho, príliš dlho, aby teraz čo i len na minútu z neho spustil zrak. Únava však bola silnejšia. Čoraz viac mu oťažievali viečka, každé žmurknutie trvalo dlhšie a dlhšie, až nakoniec nenašiel silu otvoriť znova oči. Keď oči znovu otvoril, posteľ bola prázdna. Mal pocit, že sa mu len prisnil sen, no na stoličke bol Mateov kabát a na stole šálka s horúcou kávou.Povzdychol si.
,,Za to, že on neraňajkuje, nemôžem ani ja?“ zašomral si popod nos, no kávu si vďačne vzal.

Kráčal na rannú modlitbu, po dlhom čase s úsmevom na tvári. Oproti nemu sa objavil otec Abrahám.
"Tak čo, páčil sa Viktorovi darček?" spýtal sa zavalitý muž.
"Zatiaľ dostal len jednu časť. Ale, páčil sa mu." odvetil Mateo a pokračoval v ceste.
Netrvalo dlho a pridal sa k nemu aj Viktor. Dnes však už necítil žiadnu nepohodu, po včerajšku ho všetko prešlo, všetko sa vrátilo, akoby sa nikdy neodlúčili. Už mu nechcel utekať, nemohol. Pozdravil ho len kývnutím hlavy a širokým úsmevom a spolu pokračovali v ceste. Po rannej modlitbe sa zavreli do knižnice, čo bolo jediné miesto v celom komplexe, kde mali súkromie.
,,Ani som sa ťa ešte nespýtal, ako si sa celé tie roky mal...“ pousmial sa Mateo na svojho priateľa, ktorý si so záujmom prezeral nové knižné prírastky.
,,Vlastne celkom dobre. Bol som späť doma s rodinou. Chýbala mi len jedna jediná vec. Ty.“ brnkol mu veselo do nosa, na čo sa musel zapýriť.
"J-ja? Nebuď hlúpy.." zašomral si popod nos.
Nečakal však, že ho Viktor začuje.
"Tým chceš povedať, že som ti nechýbal?" spýtal sa a smutným pohľadom pozrel cez poličku priamo na Matea.
,,N-nie! Teda.....chýbal...“ šepol sotva počuteľne, no Viktor stál už tesne pri ňom.
,,Ukáž mi, ako veľmi.“ vyzval ho potichu.
"T-tu? Môžu nás vidieť iní, Viktor!"
"Vadí ti to? Už si to toľko-" Mateo mu na ústa priložil obe ruky a naznačil mu, nech je ticho.
Po chvíli ho pustil a za rukáv ho ťahal cez chodby do najstaršej budovy.
,,Teda Mateo, kto by to do teba povedal!“ smial sa, keď ho vsotil do tmavej miestnosti.
Druhý muž neodpovedal, nahmatal na stole sviečku a zapálil ju.
"Tak? Dočkám sa?" podpichol muža, no neočakával, že ho ostrými prstami prišpendlí o stenu.
"Chýbal si mi tak moc, že som ťa nevykastroval hneď, ako si prišiel." zavrčal muž, no jeho správanie sa razom zmenilo.
Prsty povolili zo zovretia a do tváre mu stúpla červeň. Pritiahol si k sebe jeho tvár a konečne sa zmocnil jeho pier. Mateove telo sa zachvelo, oprel sa o Viktora.
,,Čo musím urobiť, aby som to zviera prebudil zase?“ provokačne mu šepol do ucha.
Mateo sa otočil chrbtom, snažil sa zakryť rozpaky vyvolané Viktorovými slovami.
"Ani viac a ani menej, ako si spravil minule." povedal bojazlivým hláskom spomínajúc, ako mal ešte týždeň problémy so sedením.
,,Budem sa snažiť.“ zašomral, aj keď už teraz vedel, že dnes dopadne ešte horšie.
Dlhá odluka urobila svoje. Rukami mu náhlivo začal vyhŕňať kňazské rúcho, ktoré mu nakoniec prevliekol cez hlavu a odhodil ho na bok. Náruživými pohybmi ho vyzliekol aj z košele s kňazským golierom. Pritisol ho na stenu, perami hladil jeho chladný krk, rukami hľadal gombičku na čiernych nohaviciach.
"Mám chuť ťa zjesť.." zamrmlal Viktor nakoniec a pokľakol pred Matea. 
Najskôr len jazykom jemne prechádzal po špičke, postupne ho však skrýval do svojich úst. Odpoveďou mu bolo tiché vzdychanie z Mateovej strany. Zodvihol zrak a sledoval jeho tvár, zatiaľ čo sa naďalej venoval jeho penisu. Ruku natiahol hore, bruškami ukazováčika a prostredníka stláčal Mateove bradavky. V ústach cítil mazľavý teplý výtok a stále tvrdší penis sa mu dostával do hrdla. Jeho samotného poriadne tlačili nohavice, no chcel najskôr uspokojiť Matea. To malo prednosť. Nebol spokojný, až kým sa jeho priateľ od slasti neroztriasol. V ústach pocítil horkastú chuť zmiešanú so slaným potom. Pomaly prehltol, chcel si vychutnať Matea kúsok po kúsku.
"Otče, zhrešil som." zašepkal mu do ucha a konečne si uvoľnil nohavice.
"A zhreším zas, otče.." jeho slová zneli ako búrka.
Búrka, na ktorú sa to aj premenilo. Otočil ho čelom k stene, kolenom mu od seba roztiahol nohy a pevne stlačil jeho polky. Vzápätí bez varovania vnoril do jeho útrob dva dlhé prsty. Mateovi z úst vyšiel ston, ani nie tak bolestný, ako náruživý, pýtajúci si viac. Pod náporom slasti sa prehol, čím svoj zadok ešte viac vystavil na obdiv. Jeho boky sa samé začali pohybovať oproti Viktorovím prstom, prirážal silnejšie a silnejšie. Toto gesto Viktor pochopil ako dostatočnú prípravu, preto vymenil ručnú prácu za fyzické spojenie. Pomaly sa doňho vsunul až po koreň a hlasno zastonal od prívalu slasti. Keď navyše Viktor opäť uchopil Mateov tvrdý penis, jeho nechty vyryli do steny pár hlbokých škrabancov.
"Vik-Viktor. Nesmieme.. hluk.." dralo sa omámenému Mateovi spomedzi pier.
Viktor len pokýval hlavou a pár krát ho uhryzol do krku a ramien. Prstami voľnej ruky hladil bruško svojho partnera, provokačne ho ťahal za jemné hnedé chĺpky. Nešetril ho ani trochu, potreboval cítiť každú jednu jeho časť, každý sval, chcel ho celého vlastniť. Bol jeho a už ho nenechá uniknúť. Blížil sa jeho vrchol, pevne stískal jeho telo. Zahryzol si do pery. Nie, ešte nie. Na chvíľu spomalil, skoro zastavil svoje pred chvíľou zbesilé prírazy. Hlavu položil Mateovi na rameno, rýchlo a plytko dýchal, triasli sa mu kolená.
"No tak.. Pokračuj, lebo asi zošaliem." zastonal Mateo.
Viktor sa bez slova posadil na chladnú zem spolu s milencom v náručí.
"Si na rade." zašepkal a oprel sa o lakte.
Prekvapene zažmurkal.
,,Na čo čakáš? Nešiel si sa predsa zblázniť?“ povzbudzuje ho s úsmevom od ucha k uchu.
Nemusel mu to dvakrát hovoriť. Sadol si naňho a zatlačil mu dlaňami do hrude. Poslušne sa nechal zvaliť a pomohol mu nasadnúť si. Pomaly a jemne vlnil bokmi, vášnivý pohľad upieral priamo do Viktorových nebeských očí. Nechty mu zabáral do hrude, odlupoval nimi kúsky kože, z ktorých niekdajšieho miesta vytekali pramienky svetlej krvi. Zmiešané s ich potom vytvárali na Viktorovej hrudi malé machule, ktoré Mateove dlane rozmazávali všade po jeho tele. Do toho všetkého sa pridalo horúce semeno prudko vystrieknuté Mateom. Už už ho zmáhala únava, no nechcel v tom Viktora nechať. Mladý kňaz prirážal z posledných síl, len aby uspokojil túžby svojho milenca. Celé telo sa mu triaslo, svet pred očami sa mu točil. Sviečka v izbe pomaly dohárala, tlmené svetlo však doplňovalo slabučké ružové svetlo z vonká. Mateo na chvíľu pozabudol na Viktora a prírazy spomalil. Viktora to doháňalo k šialenstvu. Zvíjal sa v kŕčoch slasti, no nie a nie dosiahnuť vrchol. Sústredil sa na muža nad sebou. Slabé svetlo zapadajúceho slnka sa mu odrážalo v kropajoch potu stekajúcich dolu jeho tvárou. Oči mal tuho zatvorené, no jeho plné pery boli pripravené uvítať bozk. Stiahol ho na seba a daroval mu, po čom tak túžil. Matea to trochu prebudilo, donútil svoje telo k posledným prudkým pohybom. S Viktorovým výkrikom prišla tma. Mateo unavene klesol na Viktora a začal sa smiať. Pohladil ho po mokrých vlasoch a pomaly zaspal. Viktor ešte chvíľu ležal na chladnej zemi, no nakoniec usúdil, že bude múdrejšie ísť do postele. Pomaly a nemotorne obliekol najskôr Matea a potom seba, kusom látky z pokazenej stoličky zahladil stopy a so spiacim mužom v náručí sa vrátil do hlavnej budovy. 
Ticho sa zakrádal tmavými chodbami modliac sa, aby nikoho nestretol. Tentoraz však nemali šťastie. Keď prechádzal okolo izby otca Abraháma, dvere sa otvorili a oboch zalialo svetlo.
"Kde ste boli?" začal hneď vyzvedať starý muž.
"Mateo.. Mateo mi dal ten darček a nejak sme sa rozprávali a zrazu bola tma." začal sa vyhovárať červený Viktor.
"Darček? Takže Mateo ti ho dal? To som rád. Boli ste obaja nejakí.. divní.." zamrmlal si nakoniec popod nos.
Už si len navzájom zaželali dobrú noc a vyšli opačnými smermi. Lakťom otvoril dvere do svojej izby. Matea opatrne zložil na posteľ nechávajúc ho oddychovať, zatiaľ čo on si skočil do sprchy. Keď sa vrátil, muž na jeho posteli bol po uši zahrabaný do periny a otočený k nemu chrbtom. Opatrne k nemu pristúpil, no vtedy sa Mateo otočil a upreli sa naňho dve olivové oči zastreté únavou. Po chrbte mu prešli príjemné zimomriavky. Sklonil sa a dal mu na čelo bozk, pohladil ho po líci a sadol si na zem.
"Poď ku mne." prosil Manato, no Viktor sa nenechal presvedčiť.
"Nezmestíme sa. A chcem, aby si si oddýchol. Ja tu budem sedieť a strážiť ťa ako vojak. Jasné?"
Mateo len kývol na znak súhlasu a zavrel oči. Viktor sa prikryl dekou a zhasol svetlo.

Prvé, čo ráno Mateo uvidel, bola tvár jeho milenca, ktorá sa nachádzala až nebezpečne blízko. Okamžite sa začervenal a intuitívne sa odsunul. Viktor sa veselo zasmial. Natiahol ruky smerom k Mateovi, chcel dostať ranné privítanie. No zožal chladnú sprchu.
"N-nestačilo ti včera? Vieš ako sa cítim? Vieš si predstaviť, aký je pocit, keď ti niečo tečie zo zadku??" bránil sa slovne objatiu objímajúc veľký biely vankúš.
"Ale chcel si to aj ty.. Nie?" pozrel psími očami Viktor, no Matea to nijak neočarilo, tobôž nepresvedčilo vzdať sa.
"T-ty si koleduješ o to, aby si.. dostal!" vyhlásil nakoniec.
Keďže videl, že slovné vyhrážky naňho nezaberajú, pevne zovrel vankúš a z celej sily ním treskol Viktora po hlave.
,,Sľúbil si, že budeš nežný!“ osopil sa naňho so slzami v očiach.
Šok na Viktorovej tvári vystriedal jemný úsmev.
,,Prepáč mi to.“ natiahol sa k nemu, aby ho pohladil po horúcom líci.
Aspoň to mu bolo dovolené. Pomaly, nenápadne však plačúceho Matea objal. Mal chuť sa z celej duše smiať, no len kvôli uplakanému zelenoočkovi sa držal na uzde. Hlavami im vírili rôzne myšlienky, srdcia už nebili tak prudko.
"Vieš, Viktor, ja.. ťa.. stále.. ehm.. ľúbim.." zamrmlal nesmelo Mateo.
Cítil, ako mu do líc vstúpila horúčava a ani sa nemusel vidieť na to, aby skonštatoval, že paradajka je menej červená než on.
"Aj ja teba, Mateo." bez rozmýšľania odpovedal Viktor a privinul si ho ešte bližšie, ak to vôbec šlo.
"Hej.. Mateo.." ozval sa po chvíľke ticha Viktor.

"Ktorý z nás pôjde za otcom Abrahámom na spoveď?" zaznela otázka z jeho úst a telom im prebehlo nepríjemné chvenie. 

****************************************

áno, uhoríme v pekle, je nám to jasné :D ale mali sme zábavku na tri dni :D